Báhrám Čóvén

Báhrám bol synom Báhráma Gušnaspa z arsakovskej rodiny Mihránov, ktorá mala v ríši už dlhý čas významné postavenie. Pôvodne pôsobil v kráľovej telesnej stráži. Prvé vojnové ostrohy si vyslúžil začiatkom sedemdesiatych rokov 6. storočia, kedy sa zúčastnil obliehania mesta Dára na byzantsko-perzskom pomedzí. Jeho schopnosti si hneď všimol kráľ Husrav I. (531 – 579) a využil ich pri svojich výpravách do Arménie počas vojny s Byzantskou ríšou. Báhrámova hviezda rýchlo stúpala aj počas vlády Husravovho syna Hormizda IV., kedy bol ocenený najvyššími vojenskými poctami.

Roku 588 ríšu na východe napadol turecký kráľ Šáva. Kráľ zveril Báhrámovi vrchné velenie nad sedemdesiattisícovým perzským kontingentom, ktorý mal útočníkov zastaviť a vyhnať z perzského územia. Potom, čo boli podniknuté všetky nevyhnutné prípravy na vojnu, tiahol Báhrám s vojskom do západných krajov dnešného Afganistanu a roku 589 pripravil Turkom zdrvujúcu porážku v oblasti dnešného Herátu. Sám kráľ Šáva v bitke padol, korisť vraj Peržania odvážali na dvestopäťdesiatich tisícoch tiav. Aj keď je toto číslo iste nadsadené, „skvelé“ víťazstvo potvrdzujú aj byzantskí kronikári, ktorí neboli svojim dlhoročným protivníkom na východe nijako naklonení.

Svoj triumf Báhrám spečatil víťazstvom nad Šávovým synom Parmúdom, ktorého spolu s bohatou korisťou poslal ako zajatca na Hormizdov dvor. Kráľ ho potom ešte toho istého roku odvelil na západný „front“, kde už takmer dvadsať rokov prebiehala malá vojna s Byzanciou, tu a tam prerušovaná prímerím. Potom, čo tu Báhrám utrpel pomerne nevýznamnú porážku od byzantského veliteľa Romana, využil Hormizd IV. vhodnú chvíľu a príliš mocného veliteľa zbavil všetkých funkcií. Podľa kronikára Theofylakta Simokatta mu údajne dokonca poslal na znak potupy ženské šaty. Nie je divu, že sa Báhrám cítil dotknutý a začal pripravovať Hormizdov pád.

Na prelome rokov 589/590 začal Báhrám revoltu proti kráľovi. Väčšina vojska stála na jeho strane, a tak si mohol dovoliť prehlásiť kráľa za zosadeného a zahájiť pochod na Ktésifón. Tam došlo 6. februára 590 k prevratu, ktorý vyniesol na trón princa Husrava, asi najschopnejšieho člena vládnuceho rodu; samotného kráľa dali dvaja jeho švagri, Vistám a Vindóé, oslepiť a uväzniť.

Báhrám sa však s novým poriadkom nehodlal zmieriť, odmietol ponúkané „druhé miesto“ v ríši hneď za panovníkom a rozprášil Husravove narýchlo pozbierané jednotky, zložené najmä z palácového služobníctva a mestskej chudoby. 28. februára 590 nezostávalo Husravovi II. nič iné ako ujsť k úhlavnému nepriateľovi Perzie, byzantskému cisárovi. Predtým však ešte Vistám a Vindóé uškrtili Hormizda IV., aby ho Báhrám znovu nedosadil na trón.

V marci 590 tak ovládol novoperzskú ríšu po prvýkrát od jej vzniku príslušník iného rodu než sásánovského – Báhrám VI. Čóvén, slávnostne prehlásený za kráľa v Ktésifóne. Ale situácia nebola pre uchvatiteľa trónu priaznivá. Byzantský cisár Maurikios I. totiž prevrat v Perzii neuznal a prisľúbil plnú podporu Husravovi II., vrátane poskytnutia vojska. Márne mu Báhrám ponúkal územné kompenzácie, cisár už uzavrel príslušné dohody s Husravom. Ani vnútropoliticky to nevyzeralo príliš nádejne, lebo Báhrámovi odopierali poslušnosť mágovia a objavilo sa niekoľko sprisahaní proti jeho osobe. Nový kráľ musel vládnuť s mimoriadnou prísnosťou, aby sa udržal pri moci – a to iba rozširovalo okruh jeho odporcov.

Keď na jar 591 začal Husrav II. za pomoci šesťdesiattisícového byzantského vojska ťaženie do Perzskej ríše, ocitol sa Báhrám VI. od začiatku v defenzívnom postavení. Niektoré jeho jednotky prešli k nepriateľovi, mesto Seleukeia nad Tigridom sa útočníkom vzdalo bez boja. Sám Báhrám utrpel za Tigridom ťažkú porážku a musel ustúpiť ku Ganzaku v perzskom Azerbajdžane; tam ho Husravove jednotky na jeseň definitívne porazili.

Husrav a Báhrám si teraz vymenili úlohy – z vyhnanca sa stal kráľ a z kráľa vyhnanec. Iba miesto exilu bolo iné. Báhrám totiž ušiel k Turkom, ktorým iba pred dvoma rokmi pripravil zdrvujúcu porážku pri obrane perzských hraníc. Turecký kráľ mu síce zaručil osobnú bezpečnosť, jeho žena sa však nechala podplatiť perzskými agentmi a roku 592 poslala na Báhráma najatých vrahov. Tak bol zabitý jeden z najnadanejších perzských vojvodcov, muž „obdivuhodnej postavy a charakteru“, ktorého vo svojej Knihe kráľov (Šáhnáme) oslávil aj známy perzský básnik Firdausí (cca 940 – 1020).