Hložany

Hložany prvýkrát vstúpili do dejín už v období rímskeho cisára Diokleciána, ktorý v roku 284 v blízkosti dnešnej osady na pobreží Dunaja vybudoval pevnosť Onagrinum.

Presný údaj o vzniku samotných Hložian nie je známy, v roku 1553 sa uvádzajú v tureckých daňových údajoch ako Galožan. V tom čase tu bolo 16 domov, z ktorých presná polovica platila daň. Z ďalšieho daňového súpisu v roku 1690 sa spomínajú ako dedina, resp. obývaná pustatina. Od roku 1703 patrili futockému panstvu. V roku 1733 sa do osady prisťahovali prvé srbské rodiny. V roku 1745 boli stále pustatinou, nakoľko nešlo o kompaktné osídlenie, ale rozhádzané obydlia.

Príchod evanjelických Slovákov do Hložian bol ovplyvnený usadením ich krajanov v susednom Báčskom Petrovci v roku 1745.

3. mája 1759 spolumajitelia futockého panstva Pavle a Simon Čarnojevićovci uzavreli zmluvu so svojou novoosídlenou dedinou Hložany. Tie v ďalšom období nadobúdali charakter slovenskej dediny, nakoľko časť Srbov odišla a Slovákov pribúdalo príchodom nových osadníkov a neskôr najmä prirodzeným prírastkom.

V lete 1803 osadu postihla prudká víchrica, v roku 1805 tuhé mrazy, v roku 1808 ľadovec, 1809 zemetrasenie. Zároveň nastávali povodne, sucho, požiare a výskyt cholery, ktorá sa objavila v rokoch 1831, 1849 a 1873. Pre tieto nehostinné podmienky mnohí odchádzali do iných osád za lepším životom.

Prvým učiteľom v osade bol Jozef Svoboda (vyučoval v rokoch 1770-1786). Prvý evanjelický kňaz Juraj Rohoni do Hložian prišiel v roku 1803, pôsobil tu až do roku 1831.

Národné hnutie Hložančanov sa naplno prejavilo v druhej polovici 19. a začiatkom 20. storočia počas volieb v rokoch 1869 a 1905.

Po rozpadnutí Rakúsko Uhorska sa Hložany ocitli v novovytvorenom Kráľovstve Srbov, Chorvátov a Slovincov, ktoré sa neskôr premenovalo na Juhosláviu. Časť obyvateľov sa po vzniku Česko-Slovenska repatriovala na Slovensko.

V druhej svetovej vojne mnohí zahynuli. Aj posledný vojnový konflikt, zapríčinený rozpadom Juhoslávie zanechal pochopiteľné stopy aj na živote Hložančanov.