Herbert Braun

Herbert Braun situuje človeka Ježiša z Nazareta do politických a náboženských súvislostí jeho doby. Život palestínskych Židov je výrazne ovplyvnený apokalyptikou a farizeizmom. Konkrétne apokalyptické predstavy sa však rozchádzajú – či už ide o časové ohraničenie apokalypsy, postavu Mesiáša alebo samotnú predstavu spásy. Farizeizmus ukladá plnenie kňazských povinností, ako sú spísané v Tóre, všetkým zbožným laikom a zároveň presadzuje prísnu morálnu kazuistiku, zvlášť čo sa týka nariadení o rituálnej čistote. Piliermi farizejskej etiky sú skromnosť, podporovanie chudobných a prísna sexuálna morálka. Ak by to bolo nevyhnutné, musí byť ortodoxný žid pripravený položiť za svoje náboženstvo aj vlastný život. Pred Bohom, čoby personifikovaným Zákonom a konečným Sudcom všetkého, má zbožný žid, ktorý vyznáva svoje hriechy a koná pokánie, nádej v Božie milosrdenstvo.

Pre správne pochopenie postavy Ježiša z Nazareta, ako je vykreslená v textoch evanjelií, je potrebné uvedomiť si aj helenistické a orientálne vplyvy, ktoré poznačili židovskú náboženskú tradíciu. Grécka predstava božského človeka (θεῖος ἀνήρ), bohočloveka, akéhosi múdrosťou obdareného Liečiteľa alebo i iné predstavy o spasiteľoch, vykupiteľoch, prírodných božstvách, hérooch či apoteóze a božských vládcoch ovplyvnili židovské predstavy o očakávanom Mesiášovi. Prejavom týchto vplyvov sú napr. predstavy o zázračnom narodení, narodení z panny, nanebovstúpení a zjaveniach po smrti. V gnostických myšlienkových smeroch sa stretávame s predstavou zbožstvenia človeka, ktoré však zároveň spôsobí zánik jeho konkrétnej individuality.

Evanjeliá nie sú neutrálnymi historickými prameňmi, ale: 1. vyznaniami viery, 2. s misionárskym zámerom, 3. v rámci antického chápania sveta. Z tohto dôvodu ich je potrebné historicko-kriticky preskúmať. Najvzdialenejšie historickému Ježišovi je Jánovo evanjelium, avšak synoptické evanjeliá tiež zobrazujú Ježišov život vedené istými konkrétnymi zámermi.

Obzvlášť ťažké je rekonštruovať (či identifikovať) skutočné Ježišove výroky. Skúmanie dejín literárnych foriem napríklad ukazuje, že čím dlhšie je jedno ucelené rozprávanie, o to nevyhnutnejší je predpoklad intenzívnej redakčnej úpravy s úmyslom poučenia spoločenstva veriacich.

Vo všeobecnosti možno konštatovať, že za historicky pravdepodobné sa smú považovať tie pasáže, ktoré zodpovedajú židovskému jazykovému štýlu.

Každopádne sa však výskum obsahu nezaobíde bez hermeneutického kruhu.

Za historicky pravdepodobné Ježišove slová sa vo všeobecnosti považujú tie, ktoré prekračujú rámec židovského myslenia.

Podľa Brauna spadá Ježišovo narodenie skôr do doby vládnutia kráľa Herodesa Veľkého († 4 pred Kr.) než do obdobia konania sčítania ľudu (6/7 pred Kr.), „keď Sýriu spravoval (Pubius Sulpicius) Quirinius“.[6] Za miesto Ježišovho narodenia sa pokladá Betlehem len vzhľadom na Micheášovo proroctvo.[7] Opis okolností Ježišovho narodenia vykazuje legendárne prvky, celá táto naratívna pasáž sa ponáša na rôzne rozprávania o helenisticko-orientálnych zázračných „spasiteľoch“.

Je pravdepodobné, že Ježiš mal súrodencov a bol pokrstený Jánom Krstiteľom.

Ježiš nezodpovedal židovských predstavám o Mesiášovi, nešlo mu o politické oslobodenie svojho národa, nevyžadoval si nijaké uznanie svojej mesiášskej hodnosti. Bola to však už ranokresťanská komunita, ktorá ju spätne projektovala do rozprávania o Ježišovom živote, stvárniac ju vo forme tajuplných zjavení tejto skutočnosti.

Ježiš nebol askét. Mal priateľmi medzi verejnými hriešnikmi. Ježišov spôsob života narazil na ostrú kritiku zbožných ortodoxných židov.

Ježišov rozprával aramejčinou. Jeho reč bola obrazná, dokázal si ňou získať ľudí. Zaiste sa (primárne) neorientoval na odovzdávanie akýchsi dôverných posolstiev hŕstke vyvolených.

Ježiš nikdy nevykonal zázrak, ktorým by niekoho potrestal. Práve naopak, jeho zázraky vždy prinášajú trpiacemu uzdravenie. Vychádzajúc z dobového presvedčenia, každé zázračné uzdravenie bolo vo svojej podstate vyhnaním démona z tela človeka. Prírodné zázraky a vzkriesenia mŕtvych je potrebné chápať len ako dobové štylistické prostriedky na ozvláštnenie deja.

Tvrdenie, že Ježiš si vytvoril svoj okruh učeníkov, zodpovedá dobovým zvyklostiam. Opis učeníkov je tým viac idealizovaný, čím mladší je text evanjelia. A čím mladší je text evanjelia, o to viac je možné vnímať kontrast medzi Ježišom a jeho učeníkmi. Učeníci nevytvárajú cirkev.

Z pasáží opisujúcich Ježišove posledné hodiny, umučenie a smrť môžeme za istú považovať smrť na kríži. Posledná večera sa zdá byť akýmsi poveľkonočným teologickým dodatkom, keďže takéto prvky helenistickej sakramentality nezodpovedajú charakteru palestínskeho prostredia.

Opis udalostí v Getsemanskej záhrade je evidentne vymyslený, rovnako tak aj opis priebehu súdneho konania pred Sanhedrinom.

Ježišova smrť na kríži je v mladších textoch už vykreslená triumfálnejšie. Spôsob pochovania Ježišovho tela nezodpovedá židovským zvyklostiam ohľadom zaobchádzania s telami odsúdencov. Cieľom takéhoto stvárnenia bolo zrejme opísať akýsi archetyp martýria a zdôrazniť vinu židov namiesto Rimanov. Zároveň tak však bolo možné situovať Poslednú večeru pred udalosti umučenia.

U synoptikov ešte nemá Ježišova smrť zmierny charakter.

Ježišovo očakávanie blízkeho príchodu Božieho kráľovstva a akéhosi Syna človeka, zodpovedajúce intenciám vtedajšej židovskej apokalyptiky, v dejinách tradície postupne vyústilo do presvedčenia, že tieto udalosti sa uskutočnili už v Ježišovi.

Ježiš akceptoval súdobú židovskú vieru v zmŕtvychvstanie.

Ježiš však súčasne hlásal potrebu väčšej osobnej zodpovednosti. Aktuálne morálne konanie človeka nie je závislé od toho, či a kedy nastane apokalyptický koniec sveta a zmŕtvychvstanie.

V zhode so židovskou tradíciou je Ježišova etika orientovaná na prax. Obrátenie (gr. metanoia) teda nie je akýmsi náboženským zážitkom, ale reálnym a konzekventným aktom vôle, ktorá chce poslúchať iba Boha. Obrátenie je uznaním totálnej odkázanosti a podriadenosti človeka v jeho vzťahu k Bohu. Toto individuálne rozhodnutie má prednosť pred akýmikoľvek inými osobnými záväzkami.

Pravú poslušnosť voči Bohu nemožno realizovať nasledujúc nejaké hereronómne autority či príkazy. Práve naopak, je nevyhnutne potrebné vnímať danú situáciu a nasledovať vlastný rozumný úsudok.

Poslušnosť voči Bohu, ako ju hlásal Ježiš, teda celkom určite nemožno vtesnať do dobového formálno-právneho systému. Takáto nekompromisná, rigoristická poslušnosť voči Bohu však nevedie k pohŕdaniu inými. Pretože ten, kto je Bohu skutočne poslušný, seba samého v skutočnosti vníma ako Bohom nekonečne obdarovaného. Akékoľvek porovnávanie či sebaospravodlivovanie je v tejto oblasti nemysliteľné a nezmyselné.