Haličsko-volynské kniežatstvo

Haličsko-volynské kniežatstvo[1] (od roku 1253 presnejšie kráľovstvo; lat. Regnum Galiciae et Lodomeriae alebo Regnum Russiae[2]) bol historický štátny útvar, konglomerát dvoch kniežatstiev existujúci v rokoch 1199 – 1253.

Haličsko-volynské kniežatstvo
Галицко-Волинскоє князство
↓ 1199 – 1349 ↓

vlajka
znak
Geografia

Haličsko-volynské kniežatstvo
Vladimir
Halyč (1238 – 1241)
Chełm (1241 – 1272)
Ľvov (od 1272)
Obyvateľstvo
Národnostné zloženie
Štátny útvar
dedičná monarchia
Materský štát
nezávislý štát (1199 – 1246)
vazal Zlatej hordy (1246 – 1349)
Predchádzajúce štáty:
Volynské kniežatstvo
Haličské kniežatstvo
 Nástupnícke štáty:
Poľské kráľovstvo (1025 – 1385)
Litovské veľkokniežatstvo

Zakladateľom štátu bolo volynské knieža Roman Mstislavič, ktoré pod svojou nadvládou zjednotil Volynsko a Haličsko. Vlády na Volynsku sa Roman ujal už v roku 1170, Halič získal po tom, čo v roku 1198 zomrel Vladimír Jaroslavič, posledný člen rostislavičskej vetvy Rurikovcov. V roku 1203 získal aj moc nad Kyjevom a Perejaslavom.[3] Po jeho smrti, za vlády jeho maloletých synov Daniela a Vasiľka, sa kniežatstvo dočasne rozpadlo a došlo k posilneniu moci miestnych šľachtických elít, ktoré začali bojovať o moc. Záujem o územie kniežatstva mali aj Poľsko, Litva a Uhorsko, zvláštny záujem o územie mal uhorský kráľ Ondrej II., ktorý bol z Haličska v roku 1189 vyhnaný.[4]

Moc vo volynskej časti bola znovu zjednotená po tom, čo Daniel Romanovič v roku 1238 obsadil hlavné mesto Halyč. Ešte v tom istom roku sa mu pri Drohiczyne podarilo odraziť útok teutónskych rytierov. Už v roku 1240 však do Ruska a následne do Európy vpadli Mongoli pod vedením Batuchána, a kniežatstvo sa dostalo do podriadenosti Zlatej hordy. V područí Mongolov, ako ich spojenec však kniežatstvo prežívalo územný a mocenský rozmach, dočasne sa mu podarilo získať rozsiahle územia na Ukrajine, vrátane Kyjeva, a územia v Litve, Moldavsku a Bielorusku. V roku 1245 sa Danielovi v bitke pri Jaroslavi podarilo poraziť svojho rivala Rastislava Michajloviča podporovaného Poliakmi a Uhrami, čím zavŕšil obnovu spojeného kniežatstva. Kniežatstvo ekonomicky rástlo, oživil sa obchod so soľou a do krajiny prichádzali nemeckí, arménski, židovskí a poľskí imigranti. Vážnosť krajiny stúpala, a Daniel začal byť aktívny aj v európskej politike, keď sa ako uhorský spojenec zúčastnil bojov o babengerké dedičstvo a vyplienil dokonca okolie Opavy. Danielova prestíž a západná politika mu priniesla uznanie aj na pápežskom dvore, na čo bol následne pápežským legátom v roku 1253 v Drohiczyne korunovaný za kráľa. Očakávanú konverziu Rusov na katolicizmus však tento krok nepriniesol. Danielova nezávislá politika a snaha o nezávislosť od Mongolov vyústila v mongolskú punitívnu kampaň v roku 1259, ktorá skončila Danielovou porážkou a obnovením mongolského vplyvu. Významná bola Danielova budovateľská činnosť. V tomto období vzniká viacero miest, medzi nimi Chełm (1237), či Ľvov (1256).[5] Práve do Chełmu sa v tomto období presunulo panovníkovo sídlo, pretože Halyč bol zničený Mongolmi.[1][4]

Po Danielovi v roku 1264 na trón nastúpil Lev II., ktorý hlavné mesto preniesol do Ľvova. Za Levovej vlády boli ku krajine dočasne pripojené poľské územia v okolí Lublina a uhorské územia v Zakarpatsku s centrom v Mukačeve. Moc panovníka však poklesla, pretože hoci krajina navonok zostala celistvá, vnútorne bola rozdrobená medzi dve rodové vetvy a niekoľko bojarských panstiev, jednota v rámci panovníckeho rodu bola obnovená až začiatkom 14. storočia. Za vlády Juraja I. vznikla v roku 1303 samostatná haličská metropolia. Po smrti Jurajových synov, spoluvládcov Leva II. a Andreja I. v boji s Mongolmi v roku 1323 vymrela priama línia dynastie Monomachovičovcov, a bojari určili za nástupcu syna ich sestry Boleslava, ktorý prijal ortodoxnú vieru a meno Juraj II. Jeho vládu sprevádzal rozkvet obchodu a tovarovej výroby, nemecká kolonizácia na územie Ukrajiny v tomto období priniesla magdeburské právo. Preferovanie cudzincov na dvore, čo však vzbudilo nevôľu domácich šľachticov, ktorí Juraja otrávili. Jurajova smrť v roku 1340 priniesla zánik romanovičskej vetvy rodu a moci sa ujal miestny oligarcha Dmitro Dedko. Kniežatstvo sa začalo rozpadať, jeho bývalé územia si rozdelili Poľsko a Litva, až kým krajina v roku 1349 definitívne nezanikla.[1][4][6]

Referencie
  1. Haličsko-volynské kniežatstvo [online]. Encyclopaedia Beliana, [cit. 2020-03-21]. Dostupné online. ISBN 978-80-89524-30-3.
  2. The Cambridge History of Poland. From the Origins to Sobieski. Ed. W. F. Reddaway, J.h. Penson, O. Halecki. London, New York : Cambridge University Press, 1950. S. 173. (po anglicky)
  3. ROMAN MSTYSLAVYCH (ca. 1152-1205). In: KATCHANOVSKI, Ivan; KOHUT, Zenon E; NEBESIO, Bohdan Y; YURKEVICH, Myroslav. Historical Dictionary of Ukraine. 2. vyd. Lanham, Toronto, Plymouth, UK : Scarecrow Press, Inc., 2013. (Historical dictionaries of Europe.) ISBN 978-0-8108-7847-1, 978-0-8108-7845-7. S. 512.
  4. GALICIA-VOLHYNIA, PRINCIPALITY OF. In: KATCHANOVSKI, Ivan; KOHUT, Zenon E; NEBESIO, Bohdan Y; YURKEVICH, Myroslav. Historical Dictionary of Ukraine. 2. vyd. Lanham, Toronto, Plymouth, UK : Scarecrow Press, Inc., 2013. (Historical dictionaries of Europe.) ISBN 978-0-8108-7847-1, 978-0-8108-7845-7. S. 196 – 198.
  5. DANYLO ROMANOVYCH (1201-64). In: KATCHANOVSKI, Ivan; KOHUT, Zenon E; NEBESIO, Bohdan Y; YURKEVICH, Myroslav. Historical Dictionary of Ukraine. 2. vyd. Lanham, Toronto, Plymouth, UK : Scarecrow Press, Inc., 2013. (Historical dictionaries of Europe.) ISBN 978-0-8108-7847-1, 978-0-8108-7845-7. S. 123 – 124.
  6. Údelná rozdrobenosť: Haličsko-volynské kniežatstvo [online]. amos.ukf.sk, [cit. 2020-03-21]. Dostupné online.

Externé odkazy
This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.