Gregor Lusavorič

Svätý Gregor Lusavorič (iné mená: Gregor Osvietiteľ[1], Grigor Partev[1], Gregor Osvietenec[2], Gregor Iluminátor[3]; lat. Gregorius Illuminator, starogr. Γρηγόριος Φωστήρ – Grégorios Fóster, armén. Գրիգոր Լուսավորիչ, * okolo 240[1]/257[4]  –  † 325[1]/332[4]/337[5]) bol jeden z prvých úspešných kresťanských misionárov Arménska a prvý patriarcha (katolikos) Arménskej apoštolskej cirkvi.

svätý
Gregor Lusavorič
prvý katolikos a patrón Arménska

Mozaika svätého Gregora Lusavoriča, Chrám Theotokos Pammakaristos, Konštantínopol (dnešné Fethije Džami), 14. storočie
Biografické údaje
Narodenieokolo 240/257
Veľké Arménsko/Kapadócia
Úmrtie325/332/337 (?)
Veľké Arménsko, hornoarménska provincia Daranalia, jaskyňa Mania
Uctievanie
PatronátArménsko
CirkevKatolícka cirkev
Arménska apoštolská cirkev
Ortodoxná cirkev
Anglikánska cirkev
Sviatok30. september (Arméni a východné cirkvi)
1. október (katolíci)
iné dátumy (Arméni)
Odkazy
Gregor Lusavorič
(multimediálne súbory na commons)
 Biografický portál

Pretože sa mu v Arménsku podarilo zakoreniť kresťanstvo (ktoré sa tam však podľa tradície šírilo už od čias apoštolov - apoštoli Tadeáš a Bartolomej)[5], býva označovaný aj ako apoštol Arménska,[6] či „krstiteľ Arménska“ a Arménska cirkev býva označovaná ako gregoriánska.[7] Podľa arménskej tradície pochádzal z partského (perzského) rodu (viď. prezývka Partev) spriazneného s arménskym kráľovskou rodinou.[1][8]

Arménske cirkvi si Gregora pripomínajú 30. septembra pri príležitosti výročia uloženia jeho ostatkov, zároveň však slávia aj ďalšie dni - 5. august (spomienka Gregorovho narodenia), 4. február (jeho utrpenie), 28. február (začiatok jeho väznenia), či 19. október (koniec jeho väznenia). Cirkvi východného obradu a sýrske cirkvi si jeho pamiatku pripomínajú 30. septembra,[1] v rímskom (katolíckom) kalendári bola Gregorova spomienka ustanovená pápežom Gregorom XVI. na 1. októbra.[5][9]

Za svätých sú považovaní aj jeho synovia - nástupcovia Vrtanes I. a Aristakes I. a vnuci Husik I. a Grigoris. Úrad katolika bol v Arménsku prvé storočia až do úradu jeho potomka Sahaka I. dedičný. Bývalo mu pripisovaných viacero sporných modlitieb a homílií, ich datácia je však neskoršia.[8][10]

Život
Pravá ruka sv. Gregora Osvietiteľa, je uchovávaná v Libanone, v Múzeu sv. Kilikijskej stolice

Názory o Gregorovom pôvode sa líšia. Je možné, že bol kapadóckym Grékom, arménske zdroje (Agathangelos) deklarujú pôvod arménsky,[10] resp. perzsko-arménsky.[1]

Gregorov otec Anag (Anak) bol arménskym kniežaťom pokrvne spriazneným s arménskym kráľovským rodom. Po tom, čo jeho otec na podnet perzského veľkokráľa Ardašíra zavraždil svojho príbuzného arménskeho kráľa Chosrova II. (279/280 – 287), bola celá jeho rodina až na Gregora vyvraždená.[1] On sám sa mal zachrániť len vďaka dojke Sofii.[6] Následne Gregor vyrastal v kapadóckej Cézarey, kde sa mu dostalo kresťanskej výchovy a kde od biskupa Leontia prijal krst.[9] V Kapadócii sa Gregor tiež oženil s istou Miriam (Máriou) a mal dvoch synov - Vrtana a Aristaka.

Do Arménska sa Gregor vrátil v sprievode Chosrovovho syna, arménskeho kráľa Trdata III. (gr. Tiridatés).[1] Trdat, ktorý bol vychovaný v pohanstve v kresťanstve videl hrozbu. Pretože sa Gregor odmietol vzdať kresťanskej viery, kráľ Trdat III. ho dal mučiť a ako syna vraha svojho otca uväzniť. Podľa arménskych historikov (Agathangelos) sa Gregorovi stal osudným konflikt s kráľom vyvolaný jeho neochotou obetovať kadidlo bohyni Anáhite.[11] Vo väzení (jame) na mieste zvanom Chor Virap (v preklade hlboká kobka) mal Gregor stráviť okolo 15 rokov[12] a prežiť mal podľa legiend len vďaka pomoci akejsi vdovy.

Postupne sa však Gregorovi podarilo pre kresťanstvo získať viacerých vplyvných ľudí a nakoniec aj kráľa Trdata, ktorý kresťanstvo v roku 301 povýšil na štátne náboženstvo. Podľa arménskeho historika Agathangela obrat nastal po tom, čo duševne ťažko chorý kráľ (iné zdroje hovoria o lepre) ozdravel vďaka modlitbám väzneného Gregora. Trdat mal podľa legendy ochorieť po tom, čo nechal popraviť dve kresťanské panny, ktoré ho odmietli.[1]

Na Trdatovu žiadosť bol následne Gregor cézarejským biskupom Leontiom ustanovený za katolika, najvyššieho arménskeho biskupa, a započala sa jeho misijná činnosť. V Arménsku začali vznikať prvé chrámy, kláštory a školy a na kresťanstvo začalo konvertovať stále viac ľudí zo všetkých vrstiev. Gregor mal takisto vypracovať viacero cirkevnoprávnych predpisov (kánonov) a teologických homílií. Pri svojom pôsobení mal používať arménsky jazyk,[5] kultúrne sa však odvracal od Sýrie na grécky svet a započal proces helenizácie arménskeho sveta. Misionárov mal poslať aj do Gruzínska a Kaukazskej Albánie.[9][13]

Svoje biskupské sídlo mal Gregor v hlavnom meste krajiny Vagharšapate (juhozápadne od dnešného hlavného mesta Jerevanu). Podľa tradície v meste z Kristovho vnuknutia založil aj prvú katedrálu, ktorá je dnes zasvätená jemu.[1] Podľa tradície mal Gregor sprevádzať kráľa Trdata aj k cisárovi Konštantínovi Veľkému, keď prijal kresťanstvo a vrelo ich vtedy mal prijať aj pápež Silvester.[6]

V roku 318 Gregor ustanovil svojho syna Aristaka I. za svojho nástupcu v pozícii katolika s úlohou posilniť kresťanstvo v kaukazských krajinách a sám odišiel žiť do ústrania medzi mníchov v jaskyni Mania v hore Sebuh (Sepuh) v provincii Daranali, kde aj zomrel. Po svätcovej smrti bolo jeho telo prenesené do dediny Thodanum (dnešné Doğanköy), avšak už v prvých storočiach začali jeho pozostatky meniť svoje sídla a rozobrali sa medzi viacero miest byzantského sveta.[9][13]

Bol významnou osobou v arménskom a byzantskom umení.[9] Zrejme najranejšou mozaikou v byzantskom svete bola dnes už neexistujúca podobizeň v Chráme Hagia Sofia z macedónskeho obdobia. Gregor býva znázorňovaný ako postarší biskup. V Bazilovom menológiu je znázornený v spoločnosti arménskych panien Hripsime a Gajané. Cyklus s jeho životom sa nachádza v jemu zasvätenej katedrále v Ani.[13]

Referencie
  1. Gregor Lusavorič. In: Encyclopaedia Beliana. 1. vyd. Bratislava : Encyklopedický ústav SAV; Veda, 2008. 670 s. ISBN 978-80-224-0982-7. Zväzok 5. (Galb – Hir), s. 329.
  2. GREGOR OSVIETENEC. In: KRAFT, Heinrich. Slovník starokresťanskej literatúry. Preklad Vojtech Mikula. Trnava : Dobrá kniha, 1994. 441 s. ISBN 80-7141-048-9. S. 203 – 204.
  3. BUCKO, Vojtech. Cirkev Kristova v dejinách. Prehľadné dejiny katolíckej cirkvi zo zreteľom na slovenské dejiny [online]. 1944, [cit. 2019-10-22]. Dostupné online.
  4. Collier's Encyclopedia with Bibliography and Index. [s.l.] : Collier Books, 1921. Dostupné online. (anglický)
  5. Gregory the Illuminator In: Catholic Encyclopedia [online]. www.newadvent.org, [cit. 2019-10-23]. Dostupné online.
  6. Svätý hieromučeník Gregor, biskup Veľkého Arménska [online]. Gréckokatolícka eparchia Bratislava, 2019-09-29, [cit. 2019-10-22]. Dostupné online.
  7. Arménska apoštolská cirkev (pod A) [online]. Filozofická fakulta UK v Bratislave, [cit. 2019-10-22]. Dostupné online.
  8. Gregory the Illuminator, St In: The Oxford Dictionary of the Christian Church. Ed. Frank Leslie Cross, Elizabeth A. Livingstone. 3rd. ed. Oxford : Oxford University Press, 1997. 1786 s. ISBN 019211655X, 9780192116550. S. 711. (po anglicky)
  9. Gregory the illuminator (late thirdearly fourth centuries) In: The Encyclopedia of Early Christianity. Ed. Everett Ferguson, Michael P. McHugh, Frederick W. Norris. 2nd edition New York : Routledge, 1999. ISBN 0-8153-3319-6, 978-0-8153-3319-7. S. 500 – 501. (po anglicky)
  10. ŘEHOŘ OSVĚTITEL In: STAROWIEYSKI, Marek. Slovník raněkřesťanské literatury Východu: arabská, arménská, etiopská, gruzínská, koptská a syrská literatura. Preklad Walerian Bugel, Kateřina Mervartová. Červený Kostelec : Pavel Mervart, 2012. 369 s. (Pro Oriente; zv. 7.) ISBN 978-80-7465-021-5. S. 260 – 261. (po česky)
  11. ŽIVOTOPISY SVATÝCH [online]. sv. Řehoř Illuminator, [cit. 2019-10-23]. Dostupné online.
  12. GREGORY the Illuminator In: Encyclopedia of Ancient Christianity. Downers Grove : InterVarsity Press, 2014. ISBN 978-0-8308-9717-9. S. 2:196. (po anglicky)
  13. GREGORY THE ILLUMINATOR In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. 1. vyd. New York : Oxford University Press, 1991. 2338 s. ISBN 0-19-504652-8. S. 883 – 884. (po anglicky)

Pozri aj

Externé odkazy
This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.