Ardašír I.

Medzi starovekými vojvodcami a dobyvateľmi – azda s výnimkou Kýra II. Veľkého a Alexandra Macedónskeho – by sme len ťažko našli muža, ktorý dosiahol také fantastické úspechy ako Ardašír, syn Pápaka a jeho ženy Rótaky. Aj keď nie je celkom pravdivé tvrdenie kronikára Tabarího, že Ardašírovo vojsko „nebolo nikdy porazené“, triezve fakty hovoria sami za seba. V čase, keď sa Ardašír narodil, bol jeho rod len lokálnym mocenským hráčom v Stachri, jednom z mnohých miest partskej ríše, v čase, keď umieral, mu patrila zvrchovaná vláda nad Iránom a Mezopotámiou, čiže nad celým priestorom bývalej Partskej ríše.

Podľa perzských prameňov prišiel Ardašír na svet v obci Tírúdeh v stachrskom kraji a už v siedmich rokoch ho poslali na výchovu k eunuchovi menom Tíré, ktorý spravoval okrsok Dárábgerd vo východnej časti Persidy. Túto výsadu dohodol Ardašírovi otec Pápak u stachrského kráľa Gózihra, s ktorého rodom Bázrangíovcov bol po matke zviazaný. Ako dlho bol Ardašír pod Tíréovým poručníctvom, kronikári nepodávajú, isté je iba to, že po Tíréovej smrti mu pripadla funkciu dárábgerdského správcu, v ktorej si vraj počínal „múdro a obozretne“.

Mladý Ardašír sa od začiatku sústredil na posilňovanie svojho drobného údelu v Perside, najmä na úkor susedných vládcov, ktorí často iba formálne uznávali moc partského kráľa kráľov. Pri výpadoch do okolia rýchlo preukázal ako veliteľ svoje vodcovské kvality, postupne porazil troch lokálnych kráľov (Pásína, Manóčihra a Dáru) a posilnený rozšíreným územím vyzval svojho otca Pápaka (pôsobiaceho už niekoľko rokov v kňazskej funkcii v Stachru), aby zvrhol kráľa Gózihra a sám prevzal vládu v Stachru. Pápak Ardašíra počúvol, zabil Gózihra a okolo roku 213 požiadal partského veľkokráľa Artabana IV., aby pridelil uvoľnený trón jeho druhému synovi Šápúrovi. Artabanos mu síce nevyhovel, na mocenských pomeroch v Perside sa toho však veľa nezmenilo.

Pápak zomrel krátko po neúspešnom vyjednávaní s Artabanom a v Stachre po ňom nastúpil jeho syn Šápúr. Ten videl v Ardašírovi z celkom pochopiteľných dôvodov konkurenta, vyzval brata, aby sa k nemu dostavil, a keď to opatrný Ardašír všelijako odsúval, vypravil sa proti nemu do poľa. Meranie síl medzi oboma Sásánovcami sa aj tak nekonalo, lebo počas pochodu na Dárábgerd postihla Šápúra zvláštna nehoda – podľa Tabarího sa na neho zrútil „kus budovy a zabil ho“. Súčasní dejepisci sa právom domnievajú, že toto vysvetlene je prinajmenšom neuspokojivé a že v Šápúrovej smrti mal prsty skôr Ardašír.

Ardašírova cesta teraz viedla do Stachru, kde bol so súhlasom svojich bratov dosadený na trón. Aj keď ihneď prejavil mimoriadnu energiu pri organizovaní dvora, bratia začali proti nemu pripravovať úklady, čo vyvolalo okamžitú reakciu – ich smrť. Keď sa krátko na to podarilo potlačiť aj nebezpečnú vzburu v Dárábgerde, domáca opozícia prakticky utíchla a Ardašír sa mohol sústrediť na výboje.

V niekoľkých nasledujúcich rokoch išli vojská stachrského kráľa od víťazstva k víťazstvu. Ardašír dobyl Kermán a dosadil tam svojho syna Ardašíra ako miestodržiteľa, podnikol výpravu na pobrežie Perzského zálivu a ovládol kraj okolo dnešného Šírázu, kde založil mesto Ardašír Chvarrah. Za svoje úspechy sčasti vďačil vonkajším okolnostiam – v partskej ríši bola od roku 213 občianska vojna medzi dvoma následníkmi trónu, Artabanom IV. a Vologaisom VI., takže centrum malo iné starosti ako sa zaoberať pomermi v Perside. Po roku 216, keď sa ako partský veľkokráľ viac-menej presadil Artabanos, vypukla vojna s rímskou ríšou, ktorá ďalej odvádzala pozornosť Partov od udalostí v Iráne.

Artabanos IV. sa začal stachrským rebelom intenzívnejšie zaoberať až okolo roku 218, keď v ríši zavládol relatívny pokoj. Napísal mu vraj veľmi tvrdý list, v ktorom ho označil za „Kurda“ a drsne sa ho spýtal, kto mu dovolil dobývať okolité krajiny a položiť si na hlavu korunu. Za tieto činy, presahujúce všetku mieru, proti nemu vyrazí do boja kráľ ahvázsky, aby ho spútaného priviedol pred trón kráľa kráľov. Ardašír vraj na tento list odpovedal, že jedná podľa božích rozkazov.

Aj keď vojská ahvázskeho kráľa na Ardašíra skutočne v krátkom čase udreli, pozíciu Sásánovcov to neohrozilo, práve naopak, boli to partské oddiely, ktoré museli ustúpiť. Ardašír hneď na to dobyl oblasť pri hraniciach dnešného Chúzistanu, čím dostal do svojej moci v podstate celou Persidu, jadro partskej ríše. Jeho sebavedomie natoľko vzrástlo, že teraz sám napísal list Artabanovi IV., v ktorom ho vyzval, aby si zvolil miesto pre rozhodujúcu bitku. Artabanos navrhol planinu Óhrmazdakán, ležiacu medzi dnešnými mestami Isfahán a Nihávand v Iráne.

Bitka sa uskutočnila 28. nisanu roku 535 seleukovskej éry (28. apríla 224) a skončila úplnou porážkou partskej armády a smrťou Artabana IV. Vyznamenal sa pri nej Ardašírov syn Šápúr, ktorý osobne zabil kráľovského pisára, ktorý kedysi zostavil potupný list jeho otcovi. Sám Ardašír bol vraj ešte na bojisku prehlásený za kráľa kráľov.

Ardašírov palác vo Firúzabáde

Víťazstvo na planine Óhrmazdakán ešte neznamenalo, že Ardašír úplne ovládol priestor rozľahlého partského štátu. Iránske kraje na východe, Mezopotámia na západe a Arménia a Azerbajdžan na severozápade neboli ešte v jeho rukách a v Ktésifóne, hlavnom meste Partov, pravdepodobne vládol jeden z členov rodu Arsakovcov. Ardašíra teda rozhodne nečakalo pokojné vychutnávanie plodov víťazstva, ale tvrdý boj o moc.

Predpokladá sa, že Ardašír najprv ovládol oblasť Hamadánu a Raj, potom dobyl Azerbajdžan a priľahlé kraje a nakoniec sa vypravil proti Mezopotámii. Tradícia kladie jeho kráľovskú korunováciu v Ktésifóne na 26. septembra 226, a ak je tento dátum pravdivý, bola by väčšina Mezopotámie už po dvoch rokoch v sásánovských rukách. Posledné partské mince však pochádzajú až z roku 228, takže trvalo ešte nejaký čas, kým bolo zlomené aj posledné ohnisko odporu. S výnimkou Arménie, kde od 1. storočia po Kr. vládla postranná vetva Arsakovcov, získal Ardašír pre svoj rod jednu po druhej všetky dŕžavy Partov.

Tomuto úspechu sčasti napomohla skutočnosť, že Ardašír svoj prevrat prezentoval ako obyčajnú zmenu dynastie a dokázal si nakloniť viaceré partské šľachtické rody, najmä Súrény a Aspahbady, spriaznené s Arsakovcami. Ak k tomu pripočítame jeho organizačnú zdatnosť na poli správy, vojenstva a kultu, je rýchla konsolidácia kráľovskej moci viac ako pochopiteľná.

Postavenie sásánovskej dynastie ďalej upevnila Ardašírova ofenzívna politika voči Rímskej ríši, aj keď pri nej na začiatku nedosiahol veľké úspechy. Už jeho prvé ťaženie do severnej Mezopotámie, kde bezvýsledne obliehal mesto Hatra blízko hraníc impéria, dalo Rimanom na vedomie, že novo vzniknutá monarchia sa nezľakne ani konfliktu s cisárskou vládou. V roku 231 si potom jeho poslovia pri vyjednávaní s rímskymi úradmi počínali tak sebavedome, že vojne sa už nedalo zabrániť.

Konflikt prebiehajúci v rokoch 232 – 233 skončil v podstate na mŕtvom bode. Rimania pod vedením cisára Alexandra Severa utrpeli síce určité straty, nie však také, aby Ardašír mohol hovoriť o víťazstve. Bolo jasné, že boje s Rimanmi budú oveľa ťažšie ako konflikty s drobnými vládcami v Perside či nie veľmi organizovanými partskými oddielmi. Napriek tomu Ardašír vo svojej politike vydržal a okolo roku 238 sa mu podarilo dobyť strategicky významné rímske mestá Nisibis a Karrhy ležiace severne od rieky Eufrat. Vzhľadom na to, že Rímska ríša nedávno prešla veľmi nestabilným obdobím („rok šiestich cisárov“), nemusel sa Ardašír obávať skorej odvety a navonok jeho politika začala prinášať svoje plody.

Posledné roky panovania kráľa Ardašíra patria k najmenej známym obdobiam jeho života. Nevie sa presne, kedy zomrel, a dokonca nie je ani isté, či pred smrťou ešte vládol – existujú náznaky, že sa dobrovoľne zriekol koruny v prospech syna Šápúra. V každom prípade stihol ešte začať nový útok na Hatru, ktorý potom doviedol do konca jeho nástupca.

Ardašír I. sa stal ešte za života legendou – mužom ospevovaným pre svoje vojenské schopnosti a panovnícku múdrosť. Aj keď je sporné, či skutočne od neho pochádza výrok, že „náboženstvo a vláda sú dve sestry“, minimálne to dokladá, že nasledujúce generácie v ňom videli nielen zakladateľa ríše, ktorá existovala viac ako štyristo rokov, ale tiež bystrého pozorovateľa vecí ľudských.

• Rímsko-perzské vojny v 3. storočí (po česky)
• Kniha činov Ardašíra, syna Pápakovho (preklad zo stredoperzštiny) (po anglicky)