Filmový klub

Úsilie o založenie klubového hnutia v Česko-Slovensku malo niekoľko príčin. Po komunistickom prevrate v roku 1948 došlo k výraznému zhoršeniu repertoárovej ponuky v kinách a k jednostrannému uprednostňovaniu filmov zo ZSSR a ľudovo – demokratických krajín, čo predstavovalo 80 percent filmov v distribúcii. Ďalším dôvodom bol aj nedostatok kvalitných filmov zo Západu, o ktorých sa filmoví diváci dozvedali iba z filmových časopisov.

Prvé pokusy prišli v 50. rokoch 20. storočia. Zásluhu na tom mali najmä pražskí vysokoškoláci, ktorí chceli založiť podľa vzoru poľských vysokoškolských filmových kluboch podobnú aktivitu, ktorou by oboznámili širšie publikum s dielami, o ktorých sa bolo možné dozvedieť len z odbornej tlače, väčšinou zahraničnej. Podľa slov jedného zo zakladateľov Jaroslava Novotného, na jeseň roku 1957 vznikol pod patronátom Ústredného výboru Československého zväzu mládeže prípravný výbor Klubu priateľov filmového umenia vysokých škôl a v nasledujúcom roku začal aj premietanie. Pôvodných 180 členov sa počas dvoch rokov rozrástlo na 7 až 12 000 členov. Pôvodné projekcie v budove elektronickej fakulty na Karlovom námestí sa postupne preniesli do Národného technického múzea, potom do kina Belveder na Letnej a neskôr do najväčšieho pražského kina Humanita v Libni. Vtedy došlo ku kontaktom s vtedajším Ústredným výborom Československej spoločnosti pre šírenie politických a vedeckých poznatkov. Tento KPFU mal veľa nadšencov, ale nastali problémy s prenájmom premietacích sál, pretože Pražský filmový podnik pre túto činnosť nemal pochopenie, chýbala celoštátna koordinovanosť, Ústredné riaditeľstvo československého filmu sa stavalo k tejto aktivite nezúčastnene a tým došlo začiatkom roku 1963 k jeho rozpadu.

K najstarším filmovým klubom v Československu patrí aj FK v Brne, ktorý začal činnosť 14. októbra 1957 projekciou v Procházkovej sieni Domu umenia. Už o rok skôr, v roku 1956, však boli snahy o vytvorenie voľného združenia ctiteľov filmového umenia, ktoré by bolo postavené na kvalitatívne pevnej základni podľa vzoru podobných hnutí v zahraničí. Začatiu činnosti brnianskeho klubu predchádzal rok prípravných projektov takzvanej Ľudovej univerzity. V severomoravskom kraji boli prvé FK založené z iniciatívy Československej spoločnosti pre šírenie politických a vedeckých poznatkov v rokoch 1957, 1958 a v roku 1960 sústreďovalo 23 filmových klubov v najdôležitejších mestách a priemyslových strediskách kraja s počtom viac než 15 000 členov. Kluby pracovali do roku 1961.

Dvojročná prestávka v práci filmových klubov, celoštátne vynútená k vyriešeniu niekoľkých problémov (v skutočnosti boli kluby zrušené s odôvodnením, že vytvárajú nežiaduce spoločenské elity) porušila kontinuitu klubovej práce, ale neviedla k likvidácií FK. V druhom polroku 1963 začalo 10 filmových klubov opäť svoju činnosť. Vďaka cyklom ako Desať najlepších filmov sveta podľa bruselskej ankety, významné diela svetovej kinematografie, či slávne postavy svetovej filmovej veselohry sa ak k našim divákom dostali filmy napr. Sergeja Ezenštejna, Ingmara Bergmana, Orsona Wellsa, Charlieho Chaplina, Maxa Lindera a ďalších. Ďalej sa tiež uvádzali projekcie čs. filmov za účasti tvorcov, diskusie, niektoré FK aj publikačnú činnosť a výstavy. V Ostrave základňou klubového hnutia bolo Kino náročného diváka v Dome kultúry pracujúcich, ktoré ako jediné kino tohto druhu v Česko-Slovensku plnilo v prechodnom období niektoré predošlé úlohy. Ďalšie úspešné FK boli v Olomouci a v Opave. V Zlíne (vtedajšom Gottwaldove) začal činnosť Filmový klub náročného diváka v septembri 1958 – organizačne bol začlenený pod československú spoločnosť pre šírenie politických a vedeckých poznatkov, kde tvoril samostatnú sekciu. Zatiaľ čo na území Česka sa FK darilo, na Slovensku bol v tomto období len jeden filmový klub a to v Žiline. Jeho zakladateľom bol Ivan Sklovský.

Obdobie vzniku filmových klubov, príznačné svojim politickým zriadením a spoločenskými podmienkami, nebolo veľmi priaznivé pre rozvoj klubového hnutia. Priestor pre túto činnosť ale otvoril práve pokles návštevnosti v kinách na konci 50. a začiatkom 60. rokov. Prvé filmové kluby niesli názov Kluby priateľov filmového umenia. Podľa slov Daniela Bullu, ktorý stál pri formovaní klubového hnutia a tiež zmapoval jeho pozadie, bol názov filmový klub v tej dobe ideologicky neprijateľný.

V roku 1963 existovalo na Slovensku už 12 filmových klubov (Košice, Prešov, Spišská Nová Ves, Poprad, Svit, Humenné, Martin, Žilina, Považská Bystrica, Bratislava, Trenčín a Banská Bystrica). V septembri 1965 na konfederácií KPFU došlo konečne ku zmene názvu na Filmové kluby a vznikla Československá federácia filmových klubov. Do celoštátneho výboru sa dostali aj šiesti zástupcovia zo Slovenska. Hlavným bodom programu na konferencií boli nejasnosti vo vzťahoch k organizáciám, ktoré kluby zakladajú a dramaturgické problémy. Hlavnou úlohou mala byť stabilizácia filmových klubov organizačne a zabezpečiť im právnu subjektivitu.

FK sa stali tiež alternatívou vtedajšej distribúcie a snažili sa vedome neplniť ideovo – politické úlohy na ne kladené. Všetky filmové kluby kládli dôraz na lektorské uvádzanie filmov, čo patrilo vtedy k ich základnej činnosti popri dramaturgií, ktorá v prvých rokoch ich existencie bola tlmená celoštátne nariadenými cyklami. V ľuďoch, ktorí stáli v pozadí filmových klubov, sa však vytvárala silná potreba alternatívnejšej práce z filmom, než akú ponúkali oficiálne orgány. To bol hlavný dôvod, ktorý stál pri zrode filmových klubov a ktorý ich formoval do podoby, v akej ich poznáme dnes.

V rokoch 1964 a 1966 nastalo kolísanie počtu klubov aj členov, čo súviselo s viacerými postupne sa vyjasňujúcimi problémami v práci, najmä s organizačnou náplňou. ČSFFK ustanovená v 1965 združovala niekoľko desať tisíc ľudí vo viac ako 80 miestach republiky a bola rešpektovaná aj v zahraničí, nakoľko sa v septembri roku 1964 stala členom Medzinárodnej federácie filmových klubov.

Na jeseň 1966 sa dostáva filmovým klubom do rúk prvé číslo orgánu ČSFFK pre filmové kluby – klubový bulletin ČSFFK, ktorý nahradil bulletin Kinoklub. V úvode sa uvádza, že jeho poslaním je odovzdávať informácie o činnosti sekretariátu ČSFFK, o zasadaní predsedníctva Celoštátneho výboru filmových klubov a samotného celoštátneho výboru. V bulletíne mali byť správy o chystaní filmov pre kluby, metodické i polemické články, správy o činnosti FK u nás i v zahraničí a správy o činnosti medzinárodnej federácie FK.

Prostredníctvo Celoštátneho výboru FK zasadalo 30. septembra 1966 a schválilo štatút i symbol ceny ČSFFK „Granátové jabĺčko“. Ďalej bol schválený čestný odznak, ktorý by federácia udeľovala zaslúžilým funkcionárom FK. Udeľovanie Granátového jabĺčka bolo výrazom úcty a uznania významným osobnostiam svetového filmového umenia. Predsedníctvo vyberalo trojčlennú komisiu, ktorá zo zoznamu kandidátov mala vybrať jednu osobnosť. Za rok 1966 cenu dostal taliansky režisér Michelangelo Antonioni.

Záujem o ne bol už začiatkom 60. rokov. Z počiatku v armáde tento záujem reprezentovali iba ojedinelé hlasy, ale vedelo sa, že hneď ako začnú pracovať filmové kluby civilne, tento záujem bude širší. Preto vojenská filmová distribúcia uzavrela potrebné dohody s Ústrednou požičovňou filmov a s federáciou čs. filmových klubov a objednala prvé kópie. Členovia vojenských filmových klubov sa tak mohli zoznámiť s modernými prúdmi svetovej kinematografie. FK v armáde pracovali na rovnakých zásadách ako kluby civilné. Nakoľko však nebolo možné zaistiť všetkým klubom lektora na úvodné prednášky a vedenie besied, dostávali kluby ku všetkým cyklom informačné a metodické materiály ktoré mohli, ale aj nemuseli lektora nahradiť.

V druhej polovici 60. rokov sa Čs. Federácia filmových klubov usilovala rozšíriť svoje pôsobenie na mládež a v roku 1967 vydala brožúru Filmové kluby mládeže – príručka pre organizátorov. Organizačné pokyny pre zakladanie FKM vyšli aj v klubovom Bulletine v tom istom roku. Jedným z prvých FKM bol v Českých Veleniciach. Vznikol v r. 1967, ale o tri roky prestal existovať. Federácia vydala zoznam 175 filmov vhodných pre FKM. Boli nimi diela ako Dobrý voják Švejk, Jánošík, zo zahraničnej kinematografie filmy ako Ivan Hrozný, Muž s kinoaparátom, Zlodeji bicyklov, Utrpenie panny Orleánskej, Metropolis, Posledná štácia, či Nanuk. Na jeseň 1970 sa vo FKM sústreďovalo už viac ako 6000 členov.

Čo sa týka Slovenska, FKM bol vo Veľkom Krtíši v rokoch 1968 – 1970, potom tam pracoval iba FK dospelých. V roku 1972 bola sľubne rozvíjajúca činnosť FKM pri FK dospelých zrušená, no pri Domoch pionierov a mládeže, pri Mestských kultúrnych a spoločenských strediskách začiatkom 70. rokov začali vznikať filmové kluby detí (FKD). Členmi boli žiaci prvého a druhého stupňa základných škôl. Tieto kluby však tiež neskôr zanikli.

Na začiatku 80. rokov sa upozorňovalo na kritickú situáciu vo filmových kluboch. Okrem 200 takzvaných stálych kópií v Slovenskej požičovni filmov a asi 70 titulov spoločných s českými klubmi, ktoré sa vždy na istý čas požičiavali na Slovensko, mali FK k dispozícií 10 premiérových titulov ročne. Išlo zväčša o „náhodný výber“, o tituly, ktoré sa podľa náhľadu na distribučných pracovníkov neuplatnia v takzvanej širokej distribúcií a podobne. Prakticky úplne prestal prísun klasických diel z dejín filmového umenia. Navyše filmy určené pôvodne pre FK sa dlho spracúvali, takže sa neraz premietali až tesne pred ukončením distribučných práv. Počet klubov aj návštevnosť však stále rástli. Koncom 80. rokov znamenal pre filmové kluby najmä postupné dopĺňanie titulov, ktoré patrili ku klenotnici svetovej kinematografie, a taktiež rozšírenie o české a slovenské trezorové filmy.