Alexandr Fiodorovič Kerenskij

Kerenskij sa narodil v rodine riaditeľa miestnej školy. Zhodou okolností sa v Simbirsku narodil aj Vladimir Iľjič Lenin, ktorého vďaka povesti proticárskeho reakčníka nechcela prijať medzi rady svojich študentov žiadna ruská univerzita. Kerenského otec ako starý rodinný priateľ Ulianovovcov nakoniec vyriešil tento háklivý problém a vybavil pre mladého Lenina prijatie na Kazanskú univerzitu.

V rokoch 1899 až 1904 študoval právo na univerzite v Petrohrade. Štúdium malo veľký význam aj na formovanie politických postojov mladého Kerenského. Na právnickej fakulte sa vyučovala právna teória a právny systém Francúzska. Kerenskij si osvojil ideu štátu ako garanta demokracie proti uzurpátorom, jeho názory boli antiabsolutistické, veľmi zastával konsensualizmus v politike.

Po dokončení štúdií a zavedení právnickej praxe sa veľmi rýchlo stal verejne činnou a známou osobnosťou. V roku 1905 podpísal petíciu 217 verejných činiteľov Petrohradu adresovanú ministrovi vnútra, v ktorej protestovali proti uväzneniu deputácie petrohradských intelektuálov, ktorá navštívila predsedu vlády a ministra vnútra v predvečer krvavej nedele 9. januára 1905 a snažila sa zvrátiť ich rozhodnutie predpokladanej represie proti demonštrantom. Týmto činom na seba upozornil cársku políciu, ktorá ho 23. decembra 1905 zatkla, ale nič mu nedokázala. Odvtedy však mal na polícii vedený vlastný spis a zostával pod dohľadom.

Politicky sa stotožnil s esermi, (roku 1905 vstúpil do Ruskej strany socialistov revolucionárov), ale mal blízko aj k radikálnejším trudovikom.

Vo svojej profesnej kariére sa špecializoval na politické procesy a obhajobu radikálov, čo mu vynieslo určitú reputáciu.

V roku 1912, potom ako prestúpil do Skupiny práce, sa stal poslancom za trudovikov za mesto Volsk a čoskoro patril k ich najvýznamnejším poslancom. V Dume sa sústredil na rezort spravodlivosti (právne predpisy a miera ich dodržiavania), patril k popredným socialistickým odporcom cárskeho režimu. Jeho politickým presvedčením bolo, že pomery sú natoľko bezperspektívne, že jediným východiskom môže byť len politický prevrat, ktorého výsledkom bude uchopenie moci demokratickými silami. Počas prvej svetovej vojny sa preto jeho snahy zamerali na zoskupenie demokratických síl a posilňovanie legálnych demokratických tlačovín.

Po vypuknutí Februárovej revolúcie v roku 1917 patril Kerenskij k jej vodcom. Keď cár Mikuláš II. podpísal výnos o rozpustení Štátnej dumy 25. februára a 27. februára 1917 padla vláda, bol zostavený dvanásťčlenný dočasný výbor Štátnej dumy, členom ktorého sa stal aj Kerenskij. Pôsobil aj ako podpredseda Petrohradského sovietu robotníckych zástupcov (ktorý v tom čase bol svojim vplyvom vlastne paralelným vládnym orgánom). Neskôr zastával funkciu ministra spravodlivosti v takzvanej dočasnej vláde (na čele stál princ Georgij Jevgenievič Ľvov) a v apríli 1917 sa stal ministrom vojny a vojnového námorníctva.

7. júla 1917 odstúpila vláda Georgija Jevgenieviča Ľvova a nová bola zložená Kerenským. V auguste 1917 sa generál Lavr Kornilov pokúsil o pravicový puč, ako reakcia vzniklo v Petrohrade päťčlenné direktórium na zažehnanie krízy, ktorého členom bol tiež Kerenskij. 3. septembra bolo Rusko vyhlásené za demokratickú republiku a Kerenskij sa stal predsedom novej dočasnej vlády. V tom čase už došlo k všeobecnému rozkladu, na vládu útočili nielen boľševici (ovládajúci Petrohradský soviet, ktorý už novej vláde odmietol vysloviť svoju podporu), ale aj pravicové sily.

Keďže žiadna z dočasných vlád nebola schopná vyriešiť hlavný problém - ukončenie vojny - získavali boľševici čím ďalej väčšiu podporu predovšetkým medzi robotníkmi. Táto podpora však nestačila na získanie väčšiny hlasov v chystaných voľbách do Ústavodarného zhromaždenia, preto došlo 25. októbra 1917 k novému, tentoraz ľavicovému prevratu.

Kerenskému sa podarilo ujsť do Pskova, kde sa snažil zobrať lojálne jednotky na znovu ovládnutie Petrohradu. Podarilo sa im síce znovu dobyť Cárske Selo, ale nasledujúci deň boli porazení pri Pul. Po tejto porážke Kerenskij odišiel do Anglicka a odtiaľ do Francúzska.

Kerenskij žil v Paríži do roku 1940 a aktívne pôsobil medzi ruskými emigrantmi. Po nemeckom útoku na Francúzsko odišiel do USA, kde žil v New Yorku až do svojej smrti. Zároveň pôsobil na Hooverovom Inštitúte Statfordskej univerzity v Kalifornii, veľa písal a prednášal o ruskej politike a histórii.