Európsky konvent

Konvent má svoj začiatok na summite Európskej rady v Nice, ktorá sa uskutočnila v decembri roku 2000. Toto stretnutie chcelo dosiahnuť dohodu na procese revízie existujúcich zmlúv, na ktorých je Európska únia založená, ako predohru k rozšíreniu. Vytvoril sa konsenzus o potrebe začať „širokú a hlbokú debatu“ o budúcnosti EÚ a v dôsledku toho Rada prijala deklaráciu o budúcnosti Únie, ktorá bola pripojená k Zmluve z Nice. Bolo zamýšľané začať tento proces fázou otvorenej diskusie, predtým ako sa Európska rada stretne v Laekene nasledujúci rok, keď sa objavila lepšia myšlienka o tom, čo je nutné.

Deklarácia prijatá v Nice určila štyri hlavné témy, ktoré mali byť adresované:

• Ako dosiahnuť presnejšie rozdelenie právomocí medzi Európskou úniou a jej členskými štátmi, v súlade s princípom subsidiarity.
• Štatút Charty základných práv prehlásenej v Nice.
• Ako zjednodušiť existujúce zmluvy, tak aby sa vyjasnil ich význam.
• Úloha národných parlamentov v Európskej únii.

V decembri roku 2001, na stretnutí Európskej rady v Laekene, bola prijatá nová deklarácia, zaväzujúca EÚ k väčšej demokracii, transparentnosti a efektívnosti, a ujasnila proces, ktorým by sa mohlo dospieť k ústave. Malo sa to dosiahnuť konventom, ktorý mali tvoriť hlavné záujmové skupiny (stakeholders), aby sa preskúmali otázky o budúcom smerovaní EÚ. Mal vytvoriť „koncový dokument“, ktorého názov sa rýchlo zmenil na návrh ústavy, na odovzdanie Medzivládnej konferencii naplánovanej na rok 2004, ktorá by finalizovala túto novú zmluvu.

Európsky konvent bol zložený zo 105 členov a predsedal mu bývalý francúzsky prezident Valéry Giscard d’Estaing. Jeho členmi boli poslanci z národných parlamentov členských štátov a kandidátskych krajín, poslanci z Európskeho parlamentu, zástupcovia Európskej komisie a zástupcovia hláv štátov a vlád. Konvent sa stretol po prvýkrát vo februári 2002 a potom sa schádzal na plenárnom zasadaní raz alebo dvakrát do mesiaca. Rokoval verejne v budove Európskeho parlamentu v Bruseli.