Greta Garbo

Greta sa narodila ako tretie dieťa v rodine robotníka Karla Alfreda Gustafssona a Anny Lovisy Johanssonovej. Keď mala Greta štrnásť rokov, zomrel jej otec. Musela odísť zo školy a začala pracovať. Najskôr v holičstve, neskôr pracovala ako predavačka klobúkov v obchodnom dome. Tu nakrútila pár krátkych reklamných filmov. Všimol si ju režisér Eric Petscher, ktorý jej v roku 1922 ponúkol malú úlohu vo filme Luffarpetter.

Po tejto skúsenosti začala navštevovať Kráľovskú divadelnú akadémiu. V roku 1923 ju obsadil režisér Mauritz Stiller do úlohy grófky vo svojom filme Gösta Berlings saga, nakrútenom podľa románu Selmy Lagerlöfovej. Stiller jej zároveň aj zmenil profesionálne meno na Greta Garbo. V roku 1925 dostala úlohu v nemeckom filme režiséra Goerga Wilhelma Pabsta Die Freudlose Gasse. V roku 1925 dostal Stiller ponuku od spoločnosti MGM pracovať v Hollywoode, trval však na tom, aby uzavreli zmluvu aj s Garbo, ktorá Louisa B. Mayera nezaujímala.

V roku 1926 natočila Garbo svoj prvý hollywoodsky film Torrent a MGM si uvedomilo potenciál mladej herečky. Zatiaľ čo Stiller v Hollywoode neuspel a vrátil sa do Švédska, Garbo sa pomaly stávala hviezdou MGM. Keď jej však štúdio nechcelo zvýšiť plat, pohrozila odchodom. Štúdio jej pohrozilo deportáciou, nakoniec však ustúpilo a plat jej zvýšilo. Vo filme Flesh and the Devil z roku 1927 si po prvýkrát zahrala po boku Johna Gilberta, populárneho predstaviteľa milovníckych rolí. Natočili spolu aj ďalší film Love (1927), ktorý bol adaptáciou Tolstého románu Anna Karenina. Spolu s Gilbertom vytvorili pár snov a určitú dobu aj spolu žili. Plánovali dokonca svadbu, no Garbo v poslednej chvíli ustúpila a neprišla na sobáš.

S nástupom zvukového filmu začiatkom tridsiatych rokov sa MGM obávalo, ako prijme publikum jej hlboký hlas s neanglickým prízvukom. Už jej prvý zvukový film Anna Christie (1930), ktorý bol ohlasovaný sloganom "Garbo hovorí", jej však vyniesol prvú nomináciu na Oscara. Jej doménou bola dráma. V tom istom roku si vyslúžila nomináciu na Oscara aj za úlohu vo filme Romance. V nasledujúcom roku si zahrala vo filme Susan Lenox (Her Fall and Rise) po boku Clarka Gablea, ktorého vraj neznášala. Zvodný herecký výkon predviedla v úlohe špiónky vo filme Mata Hari z roku 1931. Nasledoval film Grandhotel (1932), ktorý získal Oscara za najlepší film.

Po podpísaní novej zmluvy s MGM získala kontrolu nad svojimi filmami. Presadila, že v jej ďalšom filme, historickej dráme Kráľovná Kristína (1933) nebude hrať Lawrence Olivier, ale jej bývalý partner John Gilbert, ktorého kariéra od príchodu zvukového filmu upadala. Po filme Painted Veil (1934) sa v roku 1935 objavila druhýkrát v postave Anny vo filme Anna Karenina. Jej výkon vo filme Camille z roku 1936 je považovaný za vrchol jej hereckej kariéry. Počas nakrúcania bola chorá a veľmi slabá, čo jej napomohlo k precíteniu jej úlohy kurtizány, ktorá sa smrteľne chorá zamiluje do mladého právnika a nakoniec umiera. Táto úloha jej priniesla už tretiu nomináciu na Oscara. Poslednú, štvrtú nomináciu na Oscara jej vyniesla úloha sovietskej súdružky Jakušovej v komédii Ninočka režiséra Ernsta Lubitscha, ktorá bola ohlasovaná sloganom "Garbo sa smeje".

Pre Garbo, ktorá bola populárnejšia viac za morom ako v USA, však nastalo zlé obdobie. Začiatok druhej svetovej vojny v Európe znamenal stratu európskeho trhu a tým aj najväčších fanúšikov Grety Garbo. V roku 1941 síce ešte nakrútila komédiu Two-Faced Woman, film však nemal úspech. Opustila preto Hollywood a odsťahovala sa do New Yorku.

Náhrobný kameň Grety Garbo na cintoríne Skogskyrkogården v Štokholme

Aj keď dostávala naďalej ponuky filmovať, žiadnu už nikdy neprijala. V roku 1951 sa stala občiankou USA. Čas trávila v záhradke, kde sa starala o kvety a pestovala zeleninu. Bola známa svojimi dlhými prechádzkami, pri ktorých sa skrývala za obrovské slnečné okuliare. Zomrela 15. apríla 1990 vo veku 84 rokov v nemocnici na zápal pľúc a zlyhanie obličiek.[1] Jej popol je pochovaný na štokholmskom cintoríne Skogskyrkogården.

Garbo sa nikdy nevydala. Okrem vzťahu s Johnom Gilbertom mala ďalšie milostné aféry so známymi osobnosťami, ako bol napríklad známy dirigent Leopold Stokowski či režisér Rouben Mamoulian. Známy je aj jej vzťah s poetkou Mercedes de Acosta.

1. Paris 1994, s. 541.

• PARIS, Barry. Garbo. New York : Alfred A. Knopf, 1994. ISBN 978-0-8166-4182-6.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Greta Garbo

• Greta Garbo v Internet Movie Database (po anglicky)
• Greta Garbo v Česko-Slovenskej filmovej databáze
• www.classicmoviefavorites.com
• www.moviemania.sk