Diaľnica A3 (Chorvátsko)

O pôvodnej ceste na trase diaľnice A3 pozri Diaľnica bratstva a jednoty.

Moderná spojnica medzi hlavnými mestami väčšiny juhoslovanských zväzových republík bola naprojektovaná koncom 40. rokov 20. storočia, pričom jej výstavba začala 1. apríla 1948. V tom čase sa budovala ako dvojpruhová cesta a na stavbe sa podieľalo okolo 300 tisíc mladých ľudí a vojakov Juhoslovanskej ľudovej armády. 382 kilometrov novej cesty medzi Belehradom a Záhrebom otvorili 27. júla 1950. V pláne bola i dostavba úsekov do Ľubľany a Skopje, no uprednostnená bola výstavba ciest v najchudobnejšej zväzovej republike Bosna a Hercegovina, čo viedlo ku vzniku tzv. Cestnej aféry.

Nová cesta síce bola nazývaná ako diaľnica (chorv. Autocesta, resp. srb. Autoput), no v skutočnosti išlo o klasickú dvojpruhovú cestu s úrovňovými križovaniami. Povrch cesty bol rôzny, väčšinou sa používali zmesi betónu, asfaltu, no na niektorých úsekoch sa povrch vozovky vyložil kameňmi[2][3].

Diaľnica bratstva a jednotnosti bola pôvodne projektovaná na hustotu dopravy približne 9 tisíc vozidiel za deň a plány počítali aj s prípadným rozšírením na štyri jazdné pruhy. V roku 1971 hustota začala dosahovať kritické hodnoty a začala sa prípava na výstavbu skutočnej diaľnice s dvoma jazdnými pruhmi v každom jazdnom smere. Parlament Chorvátskej socialistickej republiky však zamýšľal aj výstavbu diaľnice do Rijeky a plánovanú komunikáciu do Splitu dokonca pomenoval ako diaľnicu kráľa Tomislava, za čo bol belehradským vedením štátu kritizovaný[4].

Výstavba štvorpruhovej diaľnice začala po prieťahoch až v roku 1977 na úseku záhrebského obchvatu medzi obcami Jankomir a Lučko s dĺžkou 5,85 km. Tento úsek otvorili v roku 1979 a medzitým sa začala i výstavba nadväzujúceho úseku Lučko-Ivanja Reka (22,15 km), ktorý sprejazdnili v roku 1981. Štvorpruhový obchvat hlavného mesta Chorvátska bol tak dokončený len za štyri roky.

V tom istom čase prebiehala i výstavba úseku Ivanja Reka-Lipovljani s dĺžkou 76,52 km, ktorý bol otvorený v roku 1980. O päť rokov neskôr diaľnicu predĺžili o ďalších 35,82 km po obec Okučani, v roku 1986 pribudol 7,5 kilometrový úsek Okučani-Prvča. V rokoch 1988 a 1989 pribudli ešte dva úseky Prvča-Brodski Stupnik (40,56 km) a Brodski Stupnik-Slavonski Brod (8,8 km). O dva roky neskôr, v roku 1991 bol dokončený obchvat mesta Slavonski Brod s dĺžkou 11,4 km.[5][6].

Ďalšia výstavba bola prerušená z dôvodu vypuknutia etnických nepokojov a vojny v Juhoslávii. V októbri 1991 bola zastavená premávka na úseku Novska-Nova Gradiška a z dôvodu vzniku štátneho útvaru SAO Západné Slavónsko stratila chorvátska vláda s týmto úsekom spojenie[7]. Premávku sa podarilo obnoviť až 21. decembra 1994, no vzhľadom na stále prebiehajúce násilnosti bola jazda po diaľnici nebezpečná až do mája 1995[8].

Po skončení vojenského konfliktu bola vykonaná inšpekcia na celom existujúcom úseku diaľnice. Mnohé objekty, vrátane mostov a viaduktov, boli zničené bombardovaním i využívaním komunikácie na presun vojenskej techniky[5][9].

Po skončení vojny sa pristúpilo k okamžitej rekonštrukcii zničenej časti komunikácie, no začalo sa aj s dostavbou na novú juhoslovanskú hranicu pri obci Bajakovo. V roku 1996 pribudol 10,9 km dlhý úsek Slavonski Brod-Oprisavci, o tri roky neskôr aj úsek Oprisavci-Velika Kopanica (16,9 km). V roku 2002 bolo sprajazdnených ďalších 13,67 km východne od Záhrebu smerom na slovinskú štátnu hranicu a 25,95 km na úseku Velika Kopanica-Županja [10]. Najvýchodnejší úsek diaľnice A3 medzi obcou Županja a srbskou hranicou bol dokončený v roku 2006. V tomto období bolo vymenené aj dopravné značenie, ktoré diaľnicu označovalo ako štátnu cestu 4. Tá týmto úkonom definitívne zanikla [5].

Na výstavbu diaľnice A3 sa celkovo preinvestovalo okolo 7 miliárd kún, z čoho vyplýva, že diaľnica A3 patrí medzi najlacnejšie v krajine [11][12][6].