Delostrelectvo

Rozlišujú sa klasické, čiže delá so zakĺzom a bezzakĺzové. Klasické delá sa ďalej delia na pozemné, lodné, lietadlové. Pozemné delá môžeme podľa ich predurčenia rozdeliť na poľné, protitankové, horské, špeciálne, protilietadlové, tankové, pevnostné, železničné a pobrežné.

Najznámejšie sú poľné delá kam patria kanóny, húfnice a kanónové húfnice.

Kanóny sa vyznačujú dlhou hlavňou a vysokou počiatočnou rýchlosťou strely. Platí všeobecná podmienka, že čím je dlhšia hlaveň v pomere ku jej kalibru, tým je vyššia počiatočná rýchlosť strely. Kanóny oproti húfniciam majú menší námer, ktorý obyčajne nepresahuje 45°. Kanóny strieľajú plochou dráhou na malé vzdialenosti a oblou dráhou na väčšie vzdialenosti. Plochou dráhou nazývame dráhu strely, ktorej uhol doletu je menší než 20°. Najmenší kaliber kanóna je asi 37 mm, dĺžka hlavne sa pohybuje v rozmedzí od 35 do 70 násobku jeho kalibru, rýchlosť strely je 600 až 1050 m/s a pomer hmotnosti hlavne k hmotnosti strely je 60 až 200. Kanóny ako vojenská zbraň slúžia pre priamu streľbu na nekryté pevné ciele a pohyblivé najmä pancierované ciele a to do vzdialenosti asi 1 500 až 3 000 metrov. Priama streľba znamená, že medzi strelcom a cieľom nesmie byť žiadna prekážka. Nepriama streľba sa využíva na vzdialenejšie ciele a to až do vzdialenosti okolo 30 km. Pri nepriamej streľbe sa ničia alebo umlčujú mechanizované prostriedky, opevnené pevnôstky, živá sila a podob. Z kanónov sa strieľa prevažne jednotným strelivom, kde strela a nábojka tvoria pri nabíjaní neoddeliteľný celok.

Sovietska 152 mm húfnica M1943 (D-1)

Húfnice delostrelci využívajú predovšetkým pri nepriamej streľbe na kryté, pevné a plošné ciele. Húfnice je možné použiť výnimočne aj na priamu streľbu na nekryté, pevné a pohyblivé ciele. Húfnice strieľajú oblou dráhou a vrchnou skupinou uhlov pri námere väčšom ako 45°. Najmenší kaliber húfnice je 100 mm, dĺžka hlavne sa pohybuje v rozmedzí od 12 do 40 násobku jej kalibru, rýchlosť strely je 300 až 550 m/s a pomer hmotnosti hlavne k hmotnosti strely je 25 až 80.

Pri niektorých delách sa charakteristické rysy a údaje prekrývajú, tieto delá potom nazývame kanónové húfnice. Z húfnic a kanónových húfnic sa strieľa deleným strelivom. To znamená, že strela a nábojka sú dve samostatné časti, ktoré sa nabíjajú do hlavne zo zadu a postupne za sebou. Najprv strela a potom nábojka.

Bezzáklzové delá delíme na pozemné, lodné a lietadlové. Pozemné bezzáklzové delá sú poľné a protitankové. Pri výstrele z bezzáklzového dela netlmia spätný raz záklzové brzdy ako je to bežné pri kanónoch a húfniciach, ale reaktívna sila. Čiže hlaveň sa nepohybuje dozadu a tak nevzniká záklz. Preto bezzáklzové delo nepotrebuje brzdovratné zariadenie ani ťažké lafety. Z toho dôvodu je hlaveň upevnená pevne na podstavci a celé delo je preto omnoho ľahšie a pohyblivejšie než delo klasické. Toto riešenie umožnilo, rapídne znížiť hmotnosť bezzáklzových diel. Bezzáklzové delá majú buď trojnožkový podstavec alebo sú upevňované na dvojkolesovú lafetu. Vo výzbroji sú najčastejšie používané modifikácie s kanónovou hlavňou, ktoré sú montované na ľahké obrnené automobily. Takúto verziu nazývame bezzáklzový kanón. Nevýhodou týchto diel je najmä ohrozenie obsluhy dela dozadu vytekajúcimi plynmi, menšia účinnosť prachovej náplne a vysoká hladina hluku vznikajúca pri výstrele, ktorá si vyžaduje používanie špeciálnych chráničov sluchu. Pri vedení vojenských akcií sa používajú na ničenie priamo viditeľných pevných a pohyblivých, najmä pancierovaných cieľov.

Mínomety sa delia na bezzáklzové a so záklzom. Obidva druhy majú hlaveň s hladkým vývrtom alebo s drážkovaným vývrtom. Ide o zvláštny druh delostreleckých zbraní. Vyznačujú sa tým, že je možné z nich viesť paľbu len vrchnou skupinou uhlov, čo značne skracuje ich dostrel. Táto zbraň sa na rozdiel od iných druhov delostreleckých zbraní nenabíja do hlavne zozadu, ale spredu. Hlaveň má hladký vývrt. K streľbe sa používa ľahká mínometná strela, ktorej charakteristickým znakom sú malé stabilizačné krídelka. Skrátené sa nazýva delostreleckou mínou. Vôbec sa, ale nepodobá na klasickú protipechotnú alebo protitankovú mínu. Malá počiatočná rýchlosť a nízke hodnoty tlaku prachových plynov umožňujú konštruovať krátke a tenkostenné hlavne.

Preto sú mínomety oveľa ľahšie než klasické delá rovnakého kalibru. Mínomety ľahkej hmotnosti je možné prenášať s využitím ľudskej alebo zvieracej sily. Ťažšie mínomety sú upevňované na kolesové alebo pásové automobily. Vojaci za výhody mínometov považujú jednoduchú konštrukciu, ľahkú obsluhu, nezložitú údržbu, lacnú výrobu a veľkú rýchlosť streľby. Medzi nevýhody mínometov patrí malý dostrel, malá priebojnosť a nízka palebná manévrovateľnosť.

Schéma palebného postavenia balistickej rakety s motorom na kvapalné palivo

Raketomety sú delostreleckou zbraňou. Na odpálenie rakety slúžia vodiace lišty, ktoré môžu byť umiestnené v raketnici alebo na lafete. Ich spojením do jedného celku, ktorý má spoločné námerové a odmerové ústrojenstvo vznikne delostrelecká zbraň, ktorú nazývame raketomet. Raketomety majú pomerne nízku hmotnosť a preto je možné ich montovať na všetky druhy pásových a kolesových vozidiel. Rovnako je možné ich inštalovať na lode a člny.

Rakety používané v raketometoch sú neriadené a používajú tuhé palivo. Ich dostrel môže dosiahnuť aj viac než 20 km. Z 2. svetovej vojny sú známe najmä raketomety používané Červenou armádou, ktoré svet poznal pod menom Kaťuša. Podobné zbrane používali aj nemecké vojská (Nebelwerfer, Panzerwerfer) a USA (T34 Calliope). Raketometná strela môže mať dĺžku do 2 metrov a váhu niekoľko desiatok kilogramov. V hlavici rakety môže byť bojová náplň z konvenčnej alebo z inej nekonvenčnej zložky.

Protitankové riadené strely tvoria malé a ľahké diaľkovo ovládané rakety. Na ich odpálenie a navádzanie slúži špeciálne prenosné odpaľovacie zariadenie alebo mobilné odpaľovacie zariadenie upevnené na rôznych typoch vozidiel. Protitankové riadené strely sú umiestnené aj na helikoptérach. Neriadené protitankové strely je možné použiť bez takýchto špeciálnych zriadení. Protitankové strely sa používajú predovšetkým na ničenie pancierovaných cieľov. Z toho dôvodu hlavice týchto striel používajú konvenčné trhaviny s kumulatívnym účinkom. Účinný dostrel protitankovej riadenej strely je okolo 3 kilometrov a jej hmotnosť niekoľko kilogramov. Neriadená protitanková strela má účinný dostrel niekoľko sto metrov a hmotnosť okolo kilogramu. Z vojenského hľadiska je možné deliť rakety na balistické, protilietadlové, protitankové a raketomety.

Pohyb rakety vzniká využitím hybnosti , ktorá je dôsledkom spaľovania pohonných látok, pri postupnom vytekaní plynov cez dýzy raketových motorov. Matematicky presnú rovnicu pre rýchlosť rakety odvodil zakladateľ astronautiky ruský vedec Konstantin Eduardovič Ciolkovskij. Z technického a vojenského hľadiska je možné všetky rakety rozdeliť do dvoch hlavných skupín. Prvou sú neriadené rakety a druhou riadené rakety.

Spoločným znakom neriadených rakiet je to, že podstatnú časť svojej dráhy letu vykonajú zotrvačnosťou po balistickej krivke. Ich let nie je možné nijako na diaľku ovplyvňovať. Dostrel takejto rakety a miesto dopadu sú jednoznačne určené námerom , odmerom a jej rýchlosťou. Riadené rakety sa vyznačujú tým, že sú riadené takmer po celej dráhe letu podľa povelov, ktoré vysiela riadiace zariadenie. Existuje veľké množstvo rôznych typov riadených rakiet. Typickým príkladom sú protilietadlové rakety , navádzané lúčom z rádiolokátora alebo tzv. krídlaté rakety. Delostrelecké neriadené rakety sú charakteristické tým, že počas letu rotujú a tento rotačný pohyb je zložený z rotácie, precesie a nutácie. Tento pohyb sa dosiahne správnym nastavením otvorov dýz v dýzovom dne rakety. Na svoju stabilizáciu využívajú vlastný gyroskop. Raketové motory spaľujú tuhé alebo kvapalné pohonné látky. Veľké rakety sa odpaľujú z odpaľovacích rámp. Menšie je možné odpaľovať aj z vodiacich líšt. Hmotnosť rakiet je až niekoľko desiatok ton a ich dĺžka viac než desať metrov.