Dejiny pracovného času

Ak vychádzame z definície, podľa ktorej pracovný čas je časový úsek, ktorý osoba strávi vo svojom platenom zamestnaní, nemôžeme pri prehistorickej spoločnosti hovoriť vôbec o pracovnom čase. Ľudské spoločnosti existujúce v tomto období ešte nepoznali ani pojem peňazí, ako univerzálneho výmenného prostriedku, a už vôbec nepoznali platenú prácu.

Prví ľudia boli lovci a zberači. Niektorí vedci odhadujú, že títo ľudia strávili v priemere 12 až 16 hodín denne zabezpečovaním dostatočného množstva jedla na ich prežitie.[1] So vznikom a rozvojom poľnohospodárskej spoločnosti sa dĺžka tohto času dramaticky znížila. Vzhľadom na celkový rozvoj a spoločenské usporiadanie ľudských spoločností tohto obdobia nemohla existovať ani žiadna právna úprava pracovného času.

Až do obdobia priemyselnej revolúcie väčšina ľudí pracovala v poľnohospodárstve

Pracujúci ľudia sa vo väčšine starovekých spoločností delili na dve veľmi odlišné skupiny – na slobodných ľudí a otrokov. Otroci boli považovaní za majetok ich pána, pracovali teda toľko, koľko on považoval za nutné, či vhodné.

Z pohľadu slobodnej časti obyvateľstva malo v staroveku dominantné postavenie poľnohospodárstvo – väčšina slobodných ľudí teda obhospodarovala polia na získanie obživy. Len relatívne malá časť obyvateľstva sa zaoberala inou činnosťou (kňazi, vojaci, remeselníci, atď.). Starovekí roľníci pracovali pravdepodobne zhruba toľko hodín, koľko pracujú dnešní ľudia, možno dokonca menej. Množstvo odpracovaného času však bolo omnoho nepravidelnejšie, čo vyplývalo z prechodnej potreby práce v rôznych ročných obdobiach, typického javu v oblasti poľnohospodárstva.

V období staroveku začali vznikať aj prvé kódexy[2], napriek tomu však právna úprava pracovného času v tomto období vôbec neexistovala.

Hospodárstvo stredoveku sa vyvíjalo vo feudálnom rámci vazalských vzťahov, na ktorých vrchole stojí kráľ. Zhruba do vrcholného stredoveku sa spoločnosť delila na privilegovaných (šľachta, klérus), a neprivilegovaných, teda poddaných. So vznikom miest sa situácia značne zmenila, keď vznikla a postupne získala na význame nová spoločenská vrstva – meštianstvo.

Väčšia časť obyvateľstva stále pracovala v poľnohospodárstve a pre jej pracovný čas platí to, čo už bolo spomenuté pri predchádzajúcich obdobiach. Dĺžka pracovného dňa naďalej výrazne kolísala a závisela najmä od obdobia roka. Rovnako ako v predchádzajúcich obdobiach, ani v období stredoveku neexistovala v podstate žiadna právna úprava pracovného času.

Novovek znamenal pokrok takmer vo všetkých oblastiach ľudského života, podstatná zmena v oblasti práce, pracovného času a vznik pracovného práva nastali však až s nástupom priemyselnej revolúcie.

Továreň v meste Ilmenau, Nemecko, cca 1860

Priemyselná revolúcia preniesla z veľkej časti prácu z polí do tovární, závodov a baní. Pre obyčajných ľudí sa tým vytvorili nové možnosti na pracovné uplatnenie, ale za cenu veľmi tvrdých pracovných podmienok s dlhým pracovným časom. Industrializácia umožnila pracovať po celý rok (keďže práca nebola viazaná na ročné obdobie) a po veľkú časť dňa (vďaka umelému osvetleniu). Podľa dobových záznamov, pracovný čas bol v tomto období od 12 do 16 hodín denne a šesť až sedem dní v týždni. Prudko sa tiež rozšírila detská práca.[3] Tieto skutočnosti ukázali nevyhnutnosť vstupu štátu do vzťahu medzi zamestnávateľom a zamestnancom a viedli ku vzniku ochranného pracovného zákonodarstva a vzniku odborov.

Anglicko bolo počas väčšej časti 18. a 19. storočia priemyselne najvyspelejšou krajinou. Preto sa v Anglicku ako v prvej krajine naplno prejavila potreba štátnej regulácie pracovného práva. V oblasti pracovného času ma primárny význam séria desiatich zákonov vydaných v rokoch 1802 až 1891 – tzv. Factory Acts.

Prvý z týchto zákonov – Factory Act 1802 – bol zároveň prvý zákon, ktorý obmedzoval maximálne prípustnú dĺžku pracovného času – pre deti ju stanovil na 12 hodín denne. Factory Act 1833 zakázal prácu detí mladších ako 9 rokov a nočnú prácu pre deti do 18 rokov. Pracovný čas pre deti od 9 do 13 rokov stanovil na 8 hodín denne a pre deti od 13 do 18 rokov na 12 hodín denne. Deťom do 18 rokov tiež priznal právo na prestávku na obed. Factory Act 1844 zjednotil pracovný čas žien a detí (od 13 do 18 rokov). Títo nemohli pracovať viac ako 12 hodín denne (v nedeľu 9 hodín). Deti mladšie ako 13 rokov mohli pracovať najviac 6 hodín denne.[4]

Jednou z prvých požiadaviek zamestnancov bolo zavedenie desaťhodinového pracovného dňa. Prvé návrhy v tomto zmysle sa objavili už v roku 1784 a v roku 1815 bolo v Anglicku založené Hnutie za desaťhodinový pracovný deň (Ten Hours Movement)[5]. Desaťhodinový pracovný deň sa v Anglicku podarilo presadiť až v roku 1847 (Factory Act 1847)[6]. Len o niečo skôr (v roku 1840) sa na Novom Zélande uskutočnil historicky prvý štrajk za osemhodinový pracovný deň.

Ďalšie dva zákony – Factory Act 1850 a Factory Act 1867 predovšetkým rozšírili osobnú pôsobnosť predchádzajúcej právnej úpravy na väčšinu zamestnancov pracujúcich v priemysle. Obmedzili tiež prácu v sobotu a v nedeľu. Factory Act 1874 znížil maximálny denný pracovný čas v textilnom priemysle na 9 a ½ hodiny. Factory and Workshop Act 1878 zjednotil doterajšiu právnu úpravu a rozšíril osobnú pôsobnosť týchto predpisov na pracovníkov vo všetkých oblastiach hospodárstva. Zakázal tiež prácu detí mladších ako desať rokov, 10 až 14-ročné detí mohli byť zamestnávané len na polovicu dňa a ženy nemohli pracovať dlhšie ako 56 hodín týždenne.[7]

Po Anglicku bolo Nemecko prvou európskou krajinou, ktorá prijala pracovné zákony. Vo Francúzsku bol prvý zákon týkajúci sa problematiky pracovného času prijatý už v roku 1841, tento však obmedzoval len pracovný čas detí pracujúcich v baniach a v praxi bol zväčša ignorovaný. Zásadné zmeny vo francúzskom pracovnom práve nastali až v 30. rokoch 20. storočia.

Jednou z najvýznamnejších udalostí medzivojnového obdobia z pohľadu pracovného práva bolo založenie Medzinárodnej organizácie práce (MOP) (anglicky ILO, International Labour Organization). Táto organizácia vznikla 28. júna 1919 na parížskej mierovej konferencii ako autonómna organizácia pričlenená k Spoločnosti národov. Jej stanovy, nazvané Ústava, tvorili XIII. časť Versaillskej zmluvy a boli zahrnuté aj do ostatných mierových zmlúv uzavretých po prvej svetovej vojne. Prvýkrát v histórii vznikla medzinárodná organizácia, ktorej úlohou je prijímanie dohovorov a odporúčaní týkajúcich sa výhradne pracovného práva.[8]

Prvý dohovor Medzinárodnej organizácie práce bol Dohovor MOP o obmedzení pracovného času na osem hodín denne a štyridsaťosem hodín týždenne v priemyselných podnikoch č. 1 z roku 1919. Medzi ďalšie významné dohovory Medzinárodnej organizácie práce môžeme zaradiť predovšetkým Dohovor MOP o zavedení týždenného odpočinku v priemyselných podnikoch č. 14 z roku 1921, Dohovor MOP o úprave pracovného času v obchode a v úradoch č. 30 z roku 1930 a Dohovor MOP o skrátení pracovného času na štyridsať hodín týždenne č. 47 z roku 1935.

Ďalším charakteristickým rysom tohto obdobia bolo postupné zavádzanie osemhodinového pracovného dňa v rôznych krajinách. Napriek tomu, že v niektorých krajinách sa v tomto smere prijali určité čiastkové úpravy už v priebehu druhej polovice 19. storočia[9], väčšina krajín sveta zaviedla osemhodinový pracovný deň až v 20. storočí.

Prvou krajinou na európskom kontinente, ktorá zaviedla osemhodinový denný pracovný čas bolo Rusko. Stalo sa tak v roku 1917, len štyri dni po októbrovej revolúcii. V roku 1918 bol osemhodinový denný pracovný čas zavedený v ČSR, ako v prvej demokratickej krajine na svete.[10] V roku 1919 bol osemhodinový denný pracovný čas zavedený aj v Španielsku a Portugalsku. Vo Francúzsku bol osemhodinový pracovný deň uzákonený v roku 1936 a v Spojených štátoch amerických v roku 1938 (Fair Labor Standards Act). Osemhodinový pracovný deň bol v tomto období aspoň čiastočne zavedený aj v niektorých ďalších štátoch na americkom kontinente.

Po zániku Spoločnosti národov sa Medzinárodná organizácia práce stala autonómnou súčasťou Organizácie Spojených národov. Ústava MOP bola v roku 1944 doplnená Filadelfskou deklaráciou, ktorá formulovala všeobecné ciele a zásady činnosti. Ďalej sa menila aj na konferenciách v rokoch 1945, 1946, 1953, 1962 a 1973.

Medzi najvýznamnejšie dohovory z tohto obdobia upravujúce problematiku pracovného času môžeme zaradiť Dohovor MOP o nočnej práci žien zamestnávaných v priemysle č. 89 z roku 1948, Dohovor MOP o pracovnom čase a dobách odpočinku v cestnej doprave č. 153 z roku 1979 a Dohovor MOP o pracovnom čase námorníkov a o obsadzovaní posádky lodí č. 180 z roku 1996.[8] Určitú úlohu vo vývoji pracovného práva zohrali aj ďalšie medzinárodné organizácie, ktoré vznikli po druhej svetovej vojne – vo svetovom meradle predovšetkým Organizácia Spojených národov, a v Európe hlavne Rada Európy.

V neskoršom období získavalo čoraz väčší vplyv na úpravu pracovného času na európskom kontinente Európske hospodárske spoločenstvo (neskôr Európske spoločenstvo, resp. Európska únia). Prvým významným aktom Európskeho hospodárskeho spoločenstva v tejto oblasti bolo Odporúčanie Rady 75/457/EHS o 40-hodinovom pracovnom týždni a štvortýždňovej ročnej platenej dovolenke z 22. júla 1975. Neskôr (v roku 1993) nasledovala smernica Rady 93/104/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, novelizovaná smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2000/34/ES a napokon v roku 2003 nahradená smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času.

Určitá čiastková právna regulácia používania cudzej pracovnej sily vlastníkom výrobných prostriedkov existovala na území Slovenska už v období feudalizmu.[11] Kým v Anglicku môžeme pozorovať počiatky priemyselnej revolúcie už okolo roku 1750, v kontinentálnej Európe sa industrializácia naplno prejavila najskôr okolo roku 1810 v Prusku a v Uhorsku až okolo roku 1830.

Na území Slovenska, ktoré bolo v tom čase súčasťou Uhorska, platilo obyčajové právo, súčasne sa však rozširovala aj zákonná úprava záväzkových vzťahov (zvyčajne vzťah medzi veriteľom a dlžníkom). Sprievodným javom industrializácie a s ňou spojeného zvýšeného hospodárskeho rozvoja, ktoré na území Slovenska od 19. storočia bola aj postupná premena charakteru pracovnoprávnych vzťahov.[12] Postupne sa začala prejavovať prevaha zamestnávateľov a ich požiadaviek na obsah pracovnoprávneho vzťahu, s čím na druhej strane súvisel vznik sociálneho napätia, postupná pauperizácia (znižovanie životnej úrovne, jej pokles; ochudobňovanie, zbedačovanie)[13] zamestnancov a zdôrazňovanie otázok verejného záujmu.[14] Najvýznamnejšie obdobie v rozvoji ochranného pracovného zákonodarstva predstavuje obdobie rokov 1883 až 1889, ktoré možno chápať ako reakciu na stále vzrastajúcu nespokojnosť roľníkov.[15]

Základnou črtou rozvoja pracovného zákonodarstva v tomto období bolo prijímanie čiastkových vzájomne nezávislých právnych predpisov vzťahujúcich sa na vymedzené pracovné činnosti. Išlo o veľmi štruktúrovanú úpravu pracovnoprávnych vzťahov, ktorá pôsobila veľmi nekompaktne, nesystematicky a vyvolávala v súdnej praxi problémy.[16]

V oblasti pracovného času uhorské zákonodarstvo tohto obdobia nepoznalo nijakú zákonnú maximálnu pracovnú dobu. Živnostenský zákon z roku 1884 ju predvídal len nepriamo, ustanovením, že práca v továrňach nesmela začať pred 5. hodinou a nesmela – s výnimkou nepretržitej prevádzky – trvať dlhšie ako do 21. hodiny. V tom boli zahrnuté dve polhodinové prestávky (dopoludnia, odpoludnia) a 1 hodina na obed. Úprava pracovného času platila pre všetkých dospelých továrenských robotníkov bez rozdielu pohlavia. Len pre deti a mladistvých do 16 rokov platili určité odchýlky, pokiaľ išlo o dĺžku pracovného času a prípustnosť nočnej práce. Maximálna denná pracovná doba živnostenských učňov do 14 rokov bola 12 hodín, maximálna pracovná doba detí od 12 do 14 rokov v továrňach bola 8 hodín, do 16 rokov 10 hodín.[17]

Po rozpade Rakúsko-Uhorska vznikla 28. októbra 1918 Prvá česko-slovenská republika (ČSR). Počas trvania Česko-slovenskej republiky sa roztrieštenosť, nesúrodosť a nesystematickosť právnej úpravy pracovného práva v podstate nepodarilo prekonať, naopak, objavil sa nový problém – problém právneho dualizmu spojený so značne rozdielnou úpravou pracovnoprávnych vzťahov na území českých krajín a na území Slovenska a Podkarpatskej Rusi.[18]

Významným výdobytkom bolo uzákonenie osemhodinového pracovného času (zákon č. 91/1918 Zb.). V tomto smere Česko-slovenská republika predstihla vývin vo vyspelých západných štátoch. Zákon obsahoval viaceré významné pracovnoprávne ustanovenia, ako napr. úprava pracovných prestávok, osobitné nariadenia pre pracujúcu mládež atď.[19] Platená dovolenka bola do československého právneho poriadku zavedená v roku 1925, pričom ČSR aj v tomto prípade predstihla drvivú väčšinu vyspelého sveta.[20]

V prvých rokoch po skončení druhej svetovej vojny bola právna úprava pracovného času stále rozdrobená v niekoľkých zákonoch. V roku 1946 bol prijatý zákon č. 177/1946 Zb. o úprave pracovného času v pekárňach a o rok neskôr zákon č. 45/19470 Zb. o úprave pracovného času v baníctve.

K zásadnému obratu vo vývoji česko-slovenského pracovného práva v došlo po roku 1948, keď politickú moc v štáte prebrala komunistická strana. Až v tomto období došlo k postupnému zjednocovaniu právnej úpravy a ku kodifikácii pracovného práva. Zákonom č. 45/1956 Zb. o skrátení pracovného času došlo ku všeobecnému skráteniu pracovného času na 46 hodín v týždni. V roku 1951 zákonom č. 93/1951 o štátnom sviatku a dňoch pracovného pokoja a o pamätných a významných dňoch sa zamestnancom zabezpečila náhrada mzdy počas sviatkov a za prácu vo sviatok zákon stanovil poberanie osobitného príplatku. Zákonom č. 58/1964 Zb. bolo okrem iného dojčiacim zamestnankyniam priznané právo na prestávky v práci na dojčenie. Uvedený legislatívny vývoj pracovného práva bol zavŕšený kodifikáciou pracovného práva prijatím Zákonníka práce, zákonom č. 65/1965 Zb.[21]

Pracovný čas podľa Zákonníka práce z roku 1965 možno charakterizovať ako zákonom stanovenú dĺžku a mieru spotreby práce.[22] Zákon č. 65/1965 Zb. pritom rozoznával (a) všeobecný (normálny) pracovný čas, (b) skrátený pracovný čas a (c) kratší pracovný čas. Všeobecný pracovný čas predstavoval maximálnu dĺžku pracovného času. Ustanovená maximálna dĺžka pracovného času bola 46 hodín týždenne a pre pracovníkov mladších ako 16 rokov 36 hodín týždenne. Týždenný pracovný čas bol na rozdiel od súčasnosti spravidla rozvrhnutý na šesť pracovných dní tak, aby v jednotlivých dňoch nepresiahol osem hodín.

Zákonník práce z roku 1965 konkrétne neustanovoval záväznú dĺžku pracovného času pre všetkých pracujúcich. Konkrétnu úpravu dĺžky pracovného času ponechával na vykonávacie predpisy. Umožňoval tiež účastníkom pracovného pomeru odchýliť sa od určenej dĺžky pracovného času na základe dohody podľa ustanovení o kratšom pracovnom čase. Rozvrhnutie týždenného pracovného času sa realizovalo dvoma spôsobmi, a to rovnomerne a nerovnomerne. Kritériom pre posúdenie, či ide o rovnomerné alebo nerovnomerné rozvrhnutie pracovného času, bola skutočnosť, či bola v každom týždni rovnaká dĺžka pracovného času alebo nie.[23]

Pracovníkovi vzniklo najviac po piatich hodinách nepretržitej práce právo na prestávku na jedlo a oddych v trvaní najmenej 15 minút. Medzi dvoma zmenami mal pracovník právo na nepretržitý odpočinok aspoň 12 hodín. Za splnenia zákonom taxatívne stanovených podmienok, bolo tento odpočinok bolo možné skrátiť až na osem hodín pracovníkovi staršiemu ako 18 rokov. Pracovný čas musel byť rozvrhnutý tak, aby pracovník mal raz týždenne nepretržitý odpočinok v trvaní aspoň 32 hodín. Dni pracovného pokoja definoval Zákonník práce z roku 1965 ako dni, na ktoré pripadá nepretržitý odpočinok pracovníka v týždni, a sviatky. Práca v týchto dňoch bola zakázaná, výnimočne ju bolo možné nariadiť s predchádzajúcim súhlasom závodného výboru.

Zákon č. 65/1965 poznal aj pojem pracovnej pohotovosti. Jej konkrétnu úpravu však ponechával na dohodu ústredných orgánov s príslušnými výbormi odborových zväzov. Nočnú prácu charakterizoval zákon č. 65/1965 ako prácu vykonávanú medzi 22. a 6. hodinou.

Práca nadčas, ktorá predstavuje dočasné predĺženie stanoveného pracovného času, bola v socialistickej spoločnosti nežiaducim javom.[24] Napriek tomu zákonník práce z roku 1965 s nadčasovou prácou rátal, a túto problematiku upravoval v ustanoveniach § 96 až § 98. Prácou nadčas je podľa týchto ustanovení každá práca vykonávaná pracovníkom na príkaz organizácie práce alebo s jej súhlasom nad týždenný pracovný čas vyplývajúci z vopred určeného rozdelenia pracovného času a vykonávaná mimo rámca rozvrhu pracovných zmien. Prácu nadčas umožňoval Zákonník práce z roku 1965 nariadiť len vo výnimočných prípadoch a to v rozsahu najviac štyri hodiny počas dvoch pracovných dní a najviac osem hodín v jednotlivom týždni.

Po experimentoch so skrátením pracovného týždňa na 5 dní, do ktorých sa na jeseň 1967 prihlásilo 138 podnikov, v polovici mája 1968 schválila vláda zásady pre zavedenie skráteného päťdňového pracovného týždňa. V júni 1968 vydalo ministerstvo práce a sociálnych veci vyhlášku, ktorá podrobne upravovala nový pracovný poriadok. Päťdňový pracovný týždeň bol zavedený najprv skúšobne vo vybraných podnikoch a potom od septembra 1968 platil vo väčšine výrobných aj nevýrobných prevádzok republiky.[25] 

Pozri aj: Pracovný čas na Slovensku

Reformný proces po roku 1989 prebiehal v dvoch fázach. V prvej fáze boli prijaté niektoré významné pracovnoprávne predpisy[26] a uskutočnilo sa tiež viacero novelizácií zákonníka práce. Druhá etapa spočívala v príprave celkom nového zákonníka práce. Táto etapa už prebiehala samostatne v Česku a na Slovensku.

2. júla 2001 bol v Národnej rade Slovenskej republiky prijatý nový Zákonník práce – zákon č. 311/2001 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť 1. apríla 2002, čím sa zavŕšila druhá etapa reformy pracovného práva v Slovenskej republike. Prijatím tohto zákona tiež výrazne pokročil proces harmonizácie pracovného práva Slovenskej republiky s pracovným právom Európskej únie. Táto novela priniesla aj jednu zaujímavú skutočnosť. A napriek faktu, že na Slovensku je zákonom základná pracovná doba určená na 40 hodín za týždeň, tak tým, že podľa tejto novely sa prestávka na jedlo a oddych nezapočítava do pracovnej doby, tak na Slovensku je reálne uzákonený 42,5 hodinový pracovný týždeň, čo je viac ako vo zvyšku Európy a vyspelého sveta.

Zákonník práce bol viackrát novelizovaný.[27] Najmä novelizácia zákonníka práce zákonom č. 348/2007 Z.z. priniesla aj početné zmeny v oblasti právnej úpravy pracovného času.