Dejiny Pitcairnových ostrovov

Dejiny Pitcairnových ostrovov siahajú až k prvému osídleniu Polynézanmi v 11. storočí, kedy sa usadili na ostrovoch Henderson a Pitcairn, kde vybudovali prosperujúcu spoločnosť. Polynézania sa na ostrovoch vyskytovali približne štyri storočia a potom ich z neznámych príčin opustili. Prvým Európanom, ktorý sa na ostrovoch objavil, bol Pedro Fernandes de Queirós, ktorý objavil a pomenoval dva z ostrovov, ale dnes nie je jasné, ktoré to boli. Počas 17. a 18. storočia boli postupne objavené a pomenované všetky štyri ostrovy: Oeno v roku 1606 Pedrom Fernandesom de Queirós, Pitcairn v roku 1767 Philipom Carteretom (možno už v roku 1606 Pedrom Fernandesom de Queirós), Ducie roku 1791 Edwardom Edwardsom a Henderson v roku 1819 Jamesom Hendersonom (možno však už v roku 1606 Pedrom Fernandesom de Queirós).

Pitcairnove ostrovy
Mapa Pitcairnovho ostrova

Keď Polynézania z Pitcairnových ostrovov odišli, zostali ostrovy neosídlené až do roku 1790, kedy Pitcairnov ostrov objavila skupina tvorená britskými vzbúrencami z HMS Bounty a Tahiťanmi. Stáli kolonisti sa usadili iba na Pitcairne, ostatné ostrovy zostali neobývané. Briti, ktorí prežili, a ich potomkovia na ostrove žili až do roku 1808, kedy ostrov objavili americkí veľrybári, v roku 1814 osadníkov objavili aj Briti. Pitcairnská kolónia sa rozrastala a pre preľudnenie sa osadníci v roku 1831 presťahovali na Tahiti, ale čoskoro sa vrátili, v roku 1856 osadníci odišli na ostrov Norfolk, kde však väčšina už natrvalo zostala a na Pitcairn sa po niekoľkých rokoch vrátil len zlomok z nich. Od druhej polovice 20. storočia z Pitcairnovho ostrova odchádza stále viac ľudí za prácou a počet obyvateľov na ostrove klesá. Na začiatku 21. storočia sa začalo vyšetrovať obvinenie z pohlavného zneužívania maloletých dievčat, ktorého sa mala na ostrove dopustiť časť mužov, v roku 2004 ich bolo šesť odsúdených, vrátane starostu ostrova Steva Christiana. Pitcairnove ostrovy sú posledné britské zámorské územie v Tichom oceáne.

Pitcairn

Najstaršie osídlenie a objavenie Európanmi
Mapa Pitcairnovho ostrova Jamesa Cooka (Paríž, 1774)

Podľa archeológov existovalo na Pitcairnovom ostrove polynézske osídlenie približne od 11. do 15. storočia. Nie je jasné odkiaľ prví obyvatelia na ostrov prišli, podľa štýlu miestneho umenia je však pravdepodobné, že ich pravlasť nebola príliš vzdialená; existujú hypotézy, že zo 490 kilometrov vzdialeného ostrova Mangareva.[1] [2] Rovnako tak existuje možnosť, že Pitcairnov ostrov mal pôvodne slúžiť ako prechodná základňa.[1] Mangarevania Pitcairnov ostrov nazývali Mata-ki-te-rangi,[3] jeho tahitské meno bolo Hiti-au-revareva.[4] Rozdiely v technike nájdených predmetov naznačujú, že v priebehu osídlenia na ostrove mohli žiť ľudia s rozdielnym pôvodom.[1] Prví obyvatelia udržovali s osídlenejšou Mangarevou dobré obchodné vzťahy; potraviny z Mangarevy boli vymieňané za výrobky z kameňa a vulkanického skla, ktoré bolo na Pitcairne dostupné. Pre uskutočnenie vzájomného obchodu obyvatelia Pitcairnu pravdepodobne používali kanoe, a to navzdory stokilometrovým vzdialenostiam medzi Pitcairnovými ostrovmi a najbližšími susedmi.[1] Dnes nie je jasné, prečo táto prvá kultúra z Pitcairnu zmizla, ale pravdepodobne to má súvislosť s odlesnením ostrova Mangareva a s tým spojeným úpadkom miestnej civilizácie. Početná populácia na Pitcairne sa nedokázala uživiť len z prírodných zdrojov na ostrove, bez ďalších kontaktov s okolitými ostrovmi.

Philip Carteret, kapitán HMS Swallow

Ostrov tak bol neobývaný keď ho objavila 3. júla 1767 britská loď HMS Swallow, vedená kapitánom Philipom Carteretom, ktorú búrka oddelila od druhej lode HMS Dolphin. Kapitán Carteret ostrov pomenoval na počesť svojho pätnásťročného poddôstojníka Roberta Pitcairna, syna majora kráľovskej námornej pechoty Johna Pitcairna, ktorý ostrov ako prvý objavil.

„ Vyzeral ako veľká skala týčiaca sa z mora; nemal viac ako 5 kilometrov po obvode a zdal sa neobývaný; bol však pokrytý stromami a videli sme malý prúd čerstvej vody stekajúcej na jednej strane… Bol by som sa vylodil, ale vlnobitie to činilo nemožným… je tak vysoký, že sme ho uzreli na vzdialenosť 15 lig a objavil ho mladý gentleman, syn majora Pitcairna, pomenovali sme ho Pitcairnov ostrov. “
– Philip Carteret, Account of a Voyage Round the World[5]

Možno však bol ostrov objavený už začiatkom roku 1606 portugalským moreplavcom v španielskych službách Pedrom Fernandesom de Queirós a pomenovaný San Juan Bautista (Svätý Ján Krstiteľ).[6] Na ostrove sa neskôr objavil i kapitán James Cook.

Vzbura na Bounty a znovuosídlenie Pitcairnu
Léon Benett: Vzbúrenci na lodi Bounty

15. januára 1790 k ostrovu dorazila britská loď Bounty s britskými vzbúrencami a ich tahitským sprievodom na palube pod velením druhého kormidelníka Fletchera Christiana.[7] Pretože Fletcher Christian poznal Carteretove záznamy, Pitcairnov ostrov vybral zámerne. Britských vzbúrencov bolo deväť, okrem Fletchera Christiana to boli: Ned Young, John Adams, Matthew Quintal, William McCoy, William Brown, Isaac Martin, John Mills a John Williams. Na Bounty bolo aj 19 Polynézanov: šesť námorníkov (Titahiti, Oha, Manarii, Teimua, Niau a Tararo),[8] dvanásť tahitských žien (Mauatua, Puarai, Teio, Teehuteatuaonoa, Vahineatua, Tevaura, Faahotu, Terarua, Teatuahitea, Tinafanaea, Mareva, Toofaiti)[8] a jedno dieťa, desaťmesačné dievčatko menom Sally[9], ktorá sa neskôr v komunite vzniknutej z posádky stala rešpektovanou osobnosťou. Posádka vyložila z lodi všetko, čo sa dalo odniesť, a 23. januára ju v zátoke Bounty Bay Matthew Quintal zapálil zo strachu, aby loď nebola z mora vidieť a vzbúrenci tak neboli odhalení;[2][10] vrak lode je na dne zátoky dodnes viditeľný a výročie jej potopenia 23. januára sa na Pitcairne slávilo ako najvýznamnejšie výročie (Bounty Day).[10] Pretože o malý odrezaný Pitcairn s nebezpečným prístupom nejavili Briti záujem, stal sa ideálnym útočiskom pre vzbúrencov.[5]

Osadníci si na ostrove dokázali vybudovať sebestačnú prosperujúcu kolóniu,[10] dnešné hlavné mesto Pitcairnových ostrovov Adamstown. Živili sa zberom miestnych plodov,[10] farmárčením (najmä pestovaním chlebovníkov a sladkých zemiakov)[2] i rybolovom. Pôvodné stany boli nahradené stálymi drevenými domami.[10] Ale choroby a vzájomné konflikty medzi kolonistami spôsobili veľa problémov; vypukla nevraživosť medzi Britmi a Tahiťanmi, ktorí chceli tiež ženy, ale tých bolo o tri menej, než polynézskych mužov, a tí sa tak o svoje ženy museli deliť.[2] Počas vzájomných potyčiek v roku 1790 zomreli manželky Johna Adamsa a Williama Smitha a tí si tak privlastnili manželky troch Polynézanov Titahitiho, Tarara a Ohay, Toofaiti a Tinafanaeu, čo problém ešte vyhrotilo.[2] Ďalšie zostrenie vzťahov prinieslo delenie pôdy. Tú rozdelili medzi rodiny belochov a Tahiťanom nebola žiadna pôda priznaná a pripadla im úloha sluhov; mnohí Briti s Tahiťanmi nakladali ako s otrokmi, najmä McCoy, Martin, Mills a Quintal. Ďalší dvaja Tahiťania boli zabiti iným Tahiťanom, a to na rozkaz vzbúrencov. Začiatkom roku 1793 sa na ostrove narodilo niekoľko detí[2] a nepriateľstvo medzi belochmi a Polynézanmi eskalovalo do otvoreného konfliktu v septembri alebo októbri, keď sa štyria Tahiťania pokúsili povraždiť všetkých bielych osadníkov; zabití boli Martin, Christian, Mills, Brown a Williams, postrelený bol i John Adams, ten ale útok prežil.[2] Avašak Tahiťania začali o ženy čoskoro bojovať medzi sebou: jeden z nich, Teimua, bol v bitke zabitý ďalším Tahiťanom Manariim, ktorého potom zabili Quintal a McCoy, Titahiti bol zabitý ženou Neda Younga Teraurou,[11] a posledného Niau zabil Ned Young.[2] Smrť takmer polovice osadníkov dramaticky zmenila kolóniu. Mnohí povstalci mali so svojimi ženami deti a ženy a deti svojim počtom mužov začali prevyšovať. Päť rokov vládol v kolónii mier.[2] Rástla však nespokojnosť žien, čo vyústilo v ich pokus opustiť ostrov – vzťahy sa nakoniec podarilo urovnať.[2]

Portrét Johna Adamsa (1829)

Čoskoro na to Ned Young a John Adams prevzali vedúcu úlohu v kolónii, čím sa odcudzili dvom zvyšným belochom, Matthewovi Quintalovi a Williamovi McCoyovi, a to najmä potom, keď McCoy objavil spôsob získavania alkoholu z miestnej rastliny Cordyline fruticosa. V roku 1798 spáchal opitý McCoy samovraždu a v roku 1799 opitého Quintala zabili Young a Adams potom, čo hrozil povraždením všetkých osadníkov.[2] Krátko potom sa Young a Adams začali zaujímať o kresťanstvo. Young dokonca učil Johna Adamsa čítať, na čo používal bibliu zachránenú z Bounty.[12] Keď v roku 1800 Ned Young zomrel na astmu, John Adams sa stal posledným žijúcim Európanom na Pitcairnovom ostrove,[2] spoločne s deviatimi ženami a devätnástimi deťmi.

Zo začiatku žila komunita v úplnej izolácii.[13] V 90. rokoch 18. storočia sa k Pitcairnovým ostrovom zrejme priblížilo niekoľko lodí [13] a jedna dokonca pri ostrove zakotvila, aby posádka nabrala čerstvé kokosové orechy, ale námorníci osadníkov neobjavili. Prvý kontakt s vonkajším svetom pre osadníkov predstavovala americká veľrybárska [7] loď Topaz pod velením Mayhewa Folgera, ktorá pri ostrove zakotvila 6. februára 1808.[14] O kontakte americkej lode s ostrovanmi sa zmieňuje časopis britskej Admirality Quarterly Review z roku 1810.[15] Američania na ostrove objavili jedného Angličana, ktorý sa im predstavil ako Alexander Smith (v skutočnosti to bol John Adams, posledný žijúci vzbúrenec z Bounty).[15] Vtedy na ostrove žilo asi 35 ľudí.[15] Kapitán Folger bol príbehom kolonistov ohromený a povedal im, čo sa stalo vo svete za posledných dvadsať rokov. Zároveň sľúbil, že bude o ich osude informovat na pevnine; toho roku svoj príbeh povedal britskej Admiralite a potom ešte o päť rokov neskôr, ale Briti o Pitcairn nejavili záujem.[13] V tej dobe John Adams pre deti na ostrove postavil školu a vychovával ich v duchu britského puritánstva.[9] Sám John Adams bol komunitou nazývaný „otec“.[2][13]

Obnovené kontakty s vonkajším svetom

17. septembra 1814 dve fregaty britského kráľovského námorníctva, Briton a Tagus,[16] objavili existenciu kolónie na Pitcairnovom ostrove.[13] Hoci britská Admiralita o existencii pitcairnskej kolónie už vedela, tieto informácie sa ďalej nerozšírili. Obaja britskí kapitáni Thomas Staines a Philip Pipon ostrov považovali za neobývaný a prítomnosťou ľudí boli veľmi prekvapení.[17] Briti, rovnako ako Američania, boli históriou kolónie ohromení a najmä Thursdayom Octoberom Christianom, synom Fletchera Christiana.[13]

Thursday October Christian, syn vodcu vzbury na Bounty Fletchera Christiana, kresba H. Adlarda
George Hunn Nobbs, kresba H. Adlarda

Na Pitcairnov ostrov priplávavalo stále viac lodí,[13] ktoré osadníkom privážali britské knihy a ďalší tovar.[7] V decembri 1823 na ostrov prišli na veľrybárskej lodi Cyrus dvaja britskí dobrodruhovia, John Buffett a John Evans, ktorí sa usadili na ostrove a oženili sa s miestnymi obyvateľkami, potomkami vzbúrencov z Bounty.[2] O päť rokov neskôr na ostrov prišiel vzdelaný George Nobbs, ktorý sa na Pitcairne stal pastorom a učiteľom.[2] Po smrti Johna Adamsa v roku 1829 v kolónii nastalo mocenské vákuum. George Nobbs, veterán britského i čilského námorníctva, bol Johnom Adamsom zvolený za jeho nástupcu v pozícii vodcu osady, ale John Buffett a Thursday October Christian, prvý osadník narodený na ostrove,[15] mali za úlohu vítať lode, ktoré priplávali k ostrovu a časom sa z nich stali rovnako vážení vodcovia osadníkov. Už v roku 1825 si John Adams uvedomoval nebezpečenstvo preľudnenia ostrova, preto sa o štyri roky neskôr uskutočnili prípravy na presun ostrovanov na Tahiti; v roku 1831 Briti previezli Pitcairňanov, celkovo 87 osadníkov,[18] na Tahiti.[13] Ale Pitcairňania si na Tahiti nezvykli na uvoľnené mravy miestnych domorodcov,[13] ani na miestne prostredie, v ktorom šestnásť z osemdesiatsedem ľudí, vrátane Thursdaye Octobera Christiana či Edwarda Younga juniora, podľahlo horúčkam.[13] Už o šesť mesiacov neskôr sa teda osadníci na Pictairnove ostrovy vrátili na palube lode amerického kapitána Williama Drivera. Komunita sa tak ocitla bez vedenia a medzi osadníkmi sa rozmohol alkoholizmus. Kým bol Pitcairn opustený, priplávali naň domorodci z Bora Bora na francúzskej lodi Courier de Bourdeaux a Adamstown zničili, takže osadníci museli svoje domy znovu postaviť. George Nobbs si nedokázal medzi osadníkmi zaistiť dostatočnú podporu.

V roku 1832 na ostrov dorazil dobrodruh Joshua Hill, ktorý sa vyhlásil za britského zmocnenca.[13] Hill bol zvolený za vodcu kolónie a sám vystupoval ako prezident Pitcairnského zväzu.[13] Hill nariadil Buffettovi, Evansovi a Nobbsovi opustiť ostrovy, zakázal požívanie alkoholu a nariadil uväzniť každého za sebemenšie priestupky. V roku 1837 sa k Britom doniesli správy o zvláštnych udalostiach na Pitcairne a lord Edward Russel prišiel podozrenie vyšetriť.[13] Joshua Hill bol lordom Russelom vyhlásený za šarlatána a bolo mu nariadené opustiť ostrov.[13] O rok neskôr britský námorný kapitán Russel Elliott ostrovanom pomohol zostaviť vlastný zákonník.[13] Podľa tohto zákonníku obyvatelia Pitcairnu každoročne volili svojho starostu, ktorý zastával funkciu vodcu ostrovanov podriadeného britskej vláde.[19] 28. novembra tak bol zvolený prvý starosta Edward Quintal. Ďalej bola zavedená povinná školská dochádzka.[20] Ďalšími dôležitými osobnosťami na ostrove bol učiteľ, lekár a pastor.

Biblia z Bounty vystavená v kostole v Adamstownne (Pitcairnov ostrov)
Potomkovia vzbúrencov Matthewa Quintala a Johna Adamsa (fotografia z roku 1862)
Pitcairnska škola (fotografia z doby po prestupe Pitcairnčanov k adventistom siedmeho dňa)

Od roku 1838 sa Pitcairnove ostrovy stali britským teritóriom a zároveň druhou krajinou na svete, ktorá priznala mužom i ženám nad 18 rokov volebné právo (prvým štátom s volebným právom žien bola Korzika roku 1755 za Pascala Paoliho).[19] Ostrov sa v nasledujúcich desaťročiach stal zastávkou osobných i veľrybárskych lodí na ceste medzi Amerikou a Austráliou [7] a vďaka obchodu s veľrybármi začal prosperovať.[20] V polovici 19. storočia mal Pitcairn už takmer 200 obyvateľov a veľkosť kolónie začala prerastať možnosti ostrova.[19] Keď sa v roku 1853 na Pitcairn vrátil George Nobbs, našiel osadníkov v ťažkej situácii; ich úrodu postihlo dlhé sucho a medzi obyvateľmi sa šírila nákaza chrípky a hlad. Nobbs, ktorý predtým navštívil Londýn, už tiež vedel, že jeho priaznivci už nemôžu ďalej podporovať pitcairnskú komunitu. Osadníci si priali zostať pod britskou vládou,[19] a preto naliehali na kráľovnú Viktóriu, aby im pomohla vyriešiť ich naliehavú situáciu. Kráľovná kolonistom ponúkla ostrov Norfolk, ležiaci 6120 kilometrov na západ od Pitcairnu, 1400 kilometrov východne od Austrálie, 740 kilometrov severozápadne od Nového Zélandu a 750 kilometrov južne od Novej Kaledónie. Osadníci ponuku kráľovnej prijali a 3. mája 1856 opustilo všetkých 194 obyvateľov Pitcairnov ostrov na palube HMS Morayshire.[13] Po nepríjemnej päťtýždňovej plavbe pristáli osadníci 8. júna na Norfolku. Ostrov Norfolk bol pred príchodom Pitcairnčanov trestaneckou kolóniou, zrušenou len rok predtým. Väčšina Norfolku tak bola skultivovaná, na ostrove sa nachádzali cesty i obývateľné budovy po trestancoch. Administratívne Norfolk patril k Novému Južnému Walesu. Bolo teda jasné, že osadníci už na Norfolku nebudú žiť tak izolovane ako na Pitcairne, čo bolo pre mnohých osadníkov sklamaním. Briti si oficiálne ostrov ponechali a Pitcairnčania tak boli považovaní iba za nájomníkov.[13] Po 18 mesiacoch na Norfolku sa prvých 16 osadníkov vrátilo späť na Pitcairnov ostrov a v roku 1864 ich nasledovali ďalšie štyri rodiny, celkom 27 ľudí.[20]

Thursday October Christian II. (fotografia z roku 1890)

Kým bol Pitcairnov ostrov neobývaný, niekoľko lodí na ňom pristálo a niekto poškodil hrob Johna Adamsa. Pitcairn bol navyše takmer pripojený k Francúzsku, pretože Francúzi si neuvedomili, že ostrov už bol v minulosti obývaný Európanmi, a teda naň nemali nárok. George Nobbs a John Buffett zostali na Norfolku. V rovnakej dobe sa na ostrove usadila i rodina Warrenovcov z Ameriky. Počas 60. rokov 19. storočia však bola ďalšia imigrácia na ostrov zakázaná. V roku 1884, potom, čo ostrovania získali od skupiny misionárov náboženskú literatúru, prestúpila väčšina Pitcairnčanov od anglikánskej cirkvi k adventistom siedmeho dňa.[19] Misionári sa na ostrov ešte vrátili a od roku 1887 sa k adventistom hlásila väčšina Pitcairnčanov.[7] Konvertovanie celej komunity bolo využité propagandou adventistickej cirkvi. Významnými vodcami osadníkov v tej dobe boli Thursday October Christian II., Simon Young a James Russell McCoy. McCoy, ktorý bol v detstve poslaný na štúdium do Anglicka, strávil značnú časť svojho ďalšieho života misijnou činnosťou. V roku 1887 sa Pitcairnove ostrovy na základe British Settlements Act oficiálne stali britskou kolóniou,[21] ktorá v roku 1898 prešla pod jurisdikciu vysokého komisára pre západný Picifik.[7][20] Ostrovania sa však považovali za súčasť Britského impéria už od roku 1838, kedy vydali svoj prvý zákonník.[22] Začiatkom 90. rokov 19. storočia sa Pitcairnčania pokúsili zreformovať svoj vládny systém na vládu sedemčlenného voleného zhromaždenia, ale už v roku 1904 z popudu britského guvernéra na Tahiti R. T. Simonsa sa systém vrátil späť na vládu voleného starostu.[20]

Moderné dejiny
Skupinová fotografia Pitcairnčanov, na fotografii zachytený príslušníci rodiny Christianovcov, Youngovcov, Warrenovcov a Coffinovcov (1916)

Väčšina pitcairnských starostov 20. storočia pochádzala z rodov Fletchera Christiana a Neda Younga a kontakty s vonkajším svetom narastali. V roku 1938 bola na Pitcairnovom ostrove postavená rádiostanica a o desať rokov neskôr nová škola.[20] V roku 1952 prešli Pitcairnove ostrovy pod jurisdikciu guvernéra Fidži[7] a v roku 1970, keď Fidži získalo nezávislosť od Veľkej Británie, prešli Pitcairnove ostrovy pod vysokého komisára Nového Zélandu.[21][22] Súčasným vysokým komisárom a pitcairnským guvernérom (od roku 2006 [23]) je George Fergusson.[24] Novozélandský Auckland je tiež administratívnym centrom Pitcairnovych ostrovov.[25] V roku 1989 sa zmenil oficiálny titul vodcu kolónie z chief magistrate na mayor. Ďalšou zmenou v komunite bol úpadok adventistickej viery, na ostrove zostalo len 8 členov cirkvi adventistov siedmeho dňa. V roku 1992 boli v zóne Pitcairnových ostrovov nájdené obrovské ložiská nerastov, ktoré vznikli vďaka podmorským sopkám[21] ako zlato, striebro, železo, nikel a ďalšie,[7] čo znamená značný ekonomický potenciál.[9] O rok neskôr Pitcairnčania podali formálnu sťažnosť britskému guvernérovi na britskú politiku voči ostrovom a vyslovili tým aj otázku väčšej miery nezávislosti od Veľkej Británie. V roku 1995 sa z popudu Pitcairnčanov a Greenpeace vyhrotil spor medzi Veľkou Britániou a Francúzskom, ktorá na polynézskom atole Mururoa vykonávala testy nukleárnych zbraní, veľmi blízko obývaného Pitcairnu.[9]

Populáciu na ostrove značne poznamenala emigrácia osadníkov, ktorí odchádzali najmä na Nový Zéland.[19] V posledných desaťročiach tento trend narastá, pretože mladí ľudia z ostrova odchádzajú za prácou.[20] V roku 1937 kolónia dosiahla svoj populačný vrchol – 233 obyvateľov,[9] v decembri 2004 na Pitcairne žilo už len 44 osôb, navyše jedenásť ľudí bolo starších ako 65 rokov.[19] Niektorí z Pitcairnčanov preto začali uvažovať o presídlení, ale Veľká Británia odmietla sťahovanie Pitcairnčanov financovať.[26]

Na začiatku 21. storočia je existencia kolónie na Pitcairne ohrozená škandálmi s pohlavným zneužívaním neplnoletých dievčat, ktoré však má na ostrove dlhú históriu a tradíciu. V roku 2000 začali Briti prípady vyšetrovať a o rok neskôr sa britskí detektívi priamo pripojili k novozélandskej polícii, keď sa ukázalo o aký rozsiahly prípad ide.[21] 30. septembra 2004 bolo šesť pitcairnských mužov a ďalších sedem žijúcich v zahraničí súdených za viac ako 50 obvinení zo sexuálnych zločinov za posledných 40 rokov.[27] Medzi obvinenými bol aj Steve Christian, starosta Pitcairnovho ostrova, ktorý čelil obvineniu zo siedmich znásilnení a sexuálneho zneužívania. 25. októbra bolo šesť obvinených Pitcairnčanov vrátane Steva Christiana, uznaných vinnými a odsúdených.[27] Siedmy obvinený Jay Warren, bývalý starosta, bol oslobodený. Odsúdenie šiestich dospelých mužov znamená ohrozenie kolónie na Pitcairne, pretože odsúdení predstavovali až polovicu dospelej mužskej populácie na ostrove.

Kultúra a výskum

Kultúra osadníkov na Pitcairne vychádza z neskorej polynézskej kultúry a mieša sa s prvkami kresťanstva (resp. anglického puritánstva[9]).[14] Keď v roku 1814 Pitcairnčanov uvideli Briti, fascinovala ich civilizovanosť osadníkov a ich blízkosť európskym mravom, najmä "výborná angličtina" (Excellent English), ktorou Pitciarnčania hovorili.[28] Anglicky hovorili mladí, už na ostrove narodení Pitcairnčania, zatiaľ čo staršie ženy pôvodom z Tahiti hovorili tahitsky a nehovorili plynule anglicky.[29] Obyvatelia Pitcairnu pochádzajú čisto zo zväzkov Britov a Tahiťaniek; tahitskí muži, ktorí priplávali s vzbúrencami, žiadne potomstvo nezanechali.[8] Populácia na ostrove v roku 1814 bola typicky polynézsky feminizovaná.[29]

Tunajšiu kultúru v neskoršej dobe tiež výrazne ovplyvnili tradície a zvyky adventistickej cirkvi; Pitcairnčania svätia sobotu ako deň odpočinku, nejedia bravčové mäso, nepijú alkohol,[20] nefajčia [30] ani netancujú.[31] Dlhé odlúčenie komunity od okolitého sveta sa nakoniec podpísalo aj na jazyku používanom ostrovanmi. Jazykom ostrovanov je v súčasnosti pitcairnčina, jazyk, ktorý je zmesou angličtiny 18. storočia a tahitčiny;[7][32] s cudzincami Pitcairnčania hovoria anglicky, aj keď v ich jazyku sú poznať jednotlivé slová i frázy z angličtiny dvesto rokov starej.[33] Pitcairnčania sa hlásia k britskej národnosti,[34] hoci ostrovania nie sú popolynézštení Briti, ale poeurópštení Polynézania;[35] napr. dodnes nosia anglické priezviská po vzbúrencoch (Christian, Young, McCoy atd.).[32]

Miestnou kultúrou a históriou Pitcairnových ostrovov sa zaoberali mnohé vedecké expedície; prvým výskumníkom, ktorý Pitcairnove ostrovy navštívil, bol Frederick William Beechey roku 1825, ktorého záznamy vzbudili v Londýne veľký ohlas.[13] V roku 1923 Henry Lionel Shapiro navštívil ostrov Norfolk, aby preskúmal miestnu populáciu pôvodom z Pitcairnu a neskôr navštívil aj samotný Pitcairn. Svoje výskumy zhrnul aj do všeobecného diela o dejinách šiestich generácií osadníkov Pitcairnu.[36]

Henderson
Britský výskumník Frederick William Beechey

Ostrov Henderson je najrozľahlejší z Pitcairnových ostrovov, je asi šesťkrát väčší, ako Pitcairnov ostrov.[37] Hoci je kvôli svojej izolovanosti a nedostatku zdrojov pitnej vody prakticky neobývateľný,[37] archeologické nálezy dokazujú prítomnosť malej stálej kolónie Polynézanov po dobu až 900 rokov, od 8. až do začiatku 17. storočia, kedy obyvateľstvo z ostrova zmizlo.[38] Polynézania Henderson kultivovali a vysadili na ňom veľké množstvo rastlín.[38] Obyvatelia sa sústredili predovšetkým na severnej strane ostrova, žili v skalných rozsadlinách a jaskyniach pobrežných útesov,[38] čo dokazujú aj nálezy profesora Yosihika Sinota z Bernice Pauahi Bishop Museum v Honolulu z roku 1971.[37] Kolónia bola menšia ako na Pitcairne, predpokladá sa, že na Hendersone mohla žiť komunita až 100 ľudí, ktorí sa živili rybolovom aj lovom suchozemských zvierat žijúcich na ostrove.[38] Najmä v raných dobách osídlenia sú preukázané intenzívne kontakty medzi Hendersonom a Pitcairnom, najmä v podobe archeologických nálezov predmetov z materiálov, ktoré sa na samotnom Hendersone nenachádzali.[38] Ale asi od roku 1450 začali vzťahy oboch ostrovov upadať,[38] a úpadok civilizácie na Pitcairnovom ostrove do značnej miery ovplyvnil aj pád Hendersončanov, ktorí boli na Pitcairne závislí, čo pravdepodobne významným spôsobom prispelo k úpadku hendersonskej civilizácie.[39] Všeobecne sa má za to, že domorodci z ostrova zmizli ešte pred príchodom Európanov.[38]

29. januára 1606 bol Henderson objavený portugalským moreplavcom Pedrom Fernándezom de Queirós, ktorý tri dni predtým objavil tiež ostrov Oeno. Pedro Fernández de Queirós ostrov pomenoval San João Baptista (španielsky San Juan Bautista, Svätý Ján Krstiteľ).[20] Nie je však jasné, či San João Baptista bol skutočne ostrov Henderson a nie Pitcairn. 17. januára 1819 ostrov objavil kapitán James Henderson na palube lode britskej Východoindickej spoločnosti Hercules, ktorý ho pomenoval podľa seba – Henderson.[38] Už o niekoľko týždňov neskôr, 2. marca, sa kapitán Henry King s loďou Elizabeth vylodil na ostrove a vztýčil tu britskú vlajku. Námorníci potom vyryli meno lode do jedného zo stromov a v ďalších rokoch mal ostrov meno ako Henderson, tak aj Elizabeth. Pod názvom Elizabeth ostrov poznali aj osadníci z Pitcairn, keď na ostrove pristáli.[37]

Západné pobrežie Hendersonu

Dňa 20. decembra 1820 sa na ostrove vylodilo 21 stroskotancov z americkej potopenej veľrybárskej lode Essex, ktorú potopila veľryba v južnom Pacifiku. Veľrybári však boli presvedčení, že pristáli na ostrove Ducie. Američania na ostrove zostali týždeň, do 27. decembra. Traja z nich – Thomas Chappel, Seth Weeks a William Wright – na ostrove zostali, zatiaľ čo ich spoločníci sa v troch záchranných člnoch vydali na ďalšiu cestu do Južnej Ameriky. Stroskotanci nemali žiadne jedlo a od smrti smädom ich zachránila iba dažďová voda.[40] Stroskotanci z Essexu takto žili niekoľko mesiacov na prelome rokov 1820 – 1821, kým boli nájdení loďou Surrey.[40] Niekoľko málo ich spoločníkov, ktorí opustili ostrov, bolo zachránených veľrybárskou loďou Dauphin.

V roku 1838 boli Pitcairnove ostrovy, vrátane Hendersonu, formálne anektované britskou korunou.[38] Pitcairnčania na ostrove po prvý raz pristali v roku 1843,[41] ale iné zdroje uvádzajú ich prvé pristátie až v roku 1851.[37] Vtedy mali Pitcairnčania na ostrove pristáť v sprievode lode Sharon.[37] Na prelome 19. a 20. storočia sa Henderson stal cieľom mnohých expedícii – 1881, 1900, 1907, 1908 a 1912 – pretože na Hendersone boli nájdené ložiska fosfátov, ale žiadnej expedícii sa nepodarilo nájsť fosfáty v takom množstve, aby prípadná ťažba bola výnosná.[41] V roku 1902 na Hendersone pristál kuter pod velením kapitána G. F. Jonesa[20] a na ostrove bola vztýčená britská vlajka a plaketa s nápisom: „Tento ostrov je pitcairnskou kolóniou a majetkom britskej vlády“.[42] Počas druhej svetovej vojny, v roku 1944, bola na ostrove vybudovaná pristávacia plocha pre prieskumníkov britského kráľovského letectva.[41]

Ostrov Henderson, satelitná snímka

Posledným človekom žijúcim na ostrove bol v roku 1957 27-ročný Američan Robert Tomarchin, ktorý najskôr kvôli publicite ako stroskotanec na ostrove strávil tri týždne spoločne so svojim šimpanzom;[37] nakoniec bol muž zachránený obyvateľmi z Pitcairnovho ostrova.[43] Začiatkom 80. rokov 20. storočia americký obchodník Arthur Ratliff prejavil záujem o kúpu ostrova Henderson,[37] kde chcel vybudovať letisko, farmu a svoje sídlo, za čo ponúkal milión amerických dolárov.[9] Pitcairnská ostrovná rada jeho zámery v apríli 1981 schválila, ale britský Foreign and Commonwealth Office po nátlaku environmentalistických skupín, ktoré žiadali ochranu miestneho životného prostredia, rozhodnutie rady v roku 1983 nepotvrdil; ostrov bol potom v roku 1988 ako prírodná pamiatka zapísaný, vďaka svojim nedotknutým korálovým útesom,[44] na zoznam svetového dedičstva UNESCO.[9][45]

Od 20. storočia osadníci na Pitcairne disponujú dlhými veslovými člnmi s hliníkovým dnom, vďaka ním môžu poriadať pravidelné cesty na Henderson za ťažbou dreva zo stromov miro (Thespesia populnea) a tou (Cordia subcordata). Hoci obvykle túto cestu podnikajú raz ročne,[44] majú povolené až tri cesty, ak im to počasie dovolí. Z tohto dreva potom ostrovania vyrábajú rôzne suveníry pre turistov, z ktorých je väčšina ich príjmov.[41]

Nálezy ľudských pozostatkov
Pobrežie Hendersonu

Keď Pitcairnčania v roku 1851 pristáli na Hendersone, našli v jaskyniach osem ľudských kostier a tiež časti lodných vrakov.[37] Kostry však počas svojho pobytu na ostrove našli i stroskotanci z Essexu a dokonca existujú správy, že kosterné ostatky boli nachádzané ešte predtým.[40]

Dňa 29. marca 1958 skupina Pitcairnčanov objavila v jaskyni na severovýchodnom pobreží celkom šesť zachovalých kostier, z toho jednu detskú.[40] Rozbehlo sa vyšetrovanie; analýzy nájdených vlasov potvrdili, že išlo o vlasy viacerých osôb s prevažujúcou svetlo hnedou farbou a mali ako európske, tak polynézske prvky.[40] Údiv vyvolával fakt, že kostry boli kompletné a nájdené v úplne inej časti ostrova, než kde boli nachádzané ľudské ostatky predtým; agentúra Reuters vydala správu, že by mohlo ísť o posádku a cestujúcich z lodi Joyita, ktorá sa stratila v roku 1956.[40] Z ostrova boli odnesené len vzorky vlasov, zatiaľ čo kostry boli na žiadosť guvernéra Fidži Pitcairnčanmi pochované.[40] V roku 1991 na ostrov Henderson dorazil vedecký tím vedený Michaelom Brookom. Po osemnásťmesačnej práci tím Michaela Brooka potvrdil, že nájdené ostatky patria pôvodným polynézskym obyvateľom ostrova.[40]

Nálezy trosiek vrakov však naznačujú, že časť kosterných ostatkov nebude patriť len domorodým Polynézanom, ale i nešťastníkom, ktorí na ostrove v neskoršej dobe stroskotali.[37]

Prírodovedný výskum

Mnohé expedície, ktoré zamierili na Pitcairnove ostrovy, sa zastavili i na Hendersone. Prvým vedcom, ktorý Henderson 3. decembra 1825 päť rokov po stroskotancoch z Essexu[46] preskúmal, bol Frederick William Beechey na HMS Blossom.[41] Ďalšie expedície nasledovali roku 1912, 1922 (Whitney South Seas Expedition), 1934 (Mangarevan Expedition), 1986 (Operation Raleigh) a 1987 (Smithsonian Expeditions).[41] Zatiaľ poslednou expedíciou na Hendersone bola Sir Peter Scott Commemorative Expedition v rokoch 1991–1992.[41]

Ducie

Na ostrove Ducie sa zrejme nikdy nenachádzalo trvalé ľudské osídlenie, kvôli neprítomnosti pitnej vody je ostrov prakticky neobývateľný. Ale prítomnosť ostrovnej krysy (Rattus exulans), ktorú polynézski námorníci so sebou na lodiach vozili ako potravu, dokazuje aspoň minimálnu prítomnosť Polynézanov na ostrove.[47]

Ostrov bol objavený 26. januára 1606 portugalským moreplavcom Pedrom Fernandesom de Queirósom. Ducie bol prvý ostrov, na ktorý de Queirósova výprava od svojho odchodu z Callaa 21. decembra 1605 narazila a kapitán ho pomenoval Luna-Puesta.[48] V de Quirosových pamätiach z roku 1609 bol však ostrov premenovaný na La Encarnación (Zmŕtvychvstanie).[49]

Svoje dnešné meno ostrov získal od kapitána HMS Pandory Edwarda Edwardsa z britského kráľovského námorníctva, ktorý mal za úlohu prenasledovať vzbúrencov z lode Bounty.[50] Edward k ostrovu priplával 16. marca 1791, no rovnako ako de Queirós sa na ňom nevylodil. Kapitán novoobjavený ostrov pomenoval po svojom kolegovi z kráľovského námorníctva, barónovi Francisovi Duciem. Vzbúrenci boli vtedy veľmi blízko objaveniu a zatknutiu, ale Edwards sa otočil na sever a Pitcairnov ostrov minul.[50]

Ostrov Ducie

Počas svojej expedície v Pacifiku a arktickej oblasti Severnej Ameriky navštívil britský výskumník Frederick William Beechey tiež Pitcairnove ostrovy,[14] Henderson, Pitcairn a 28. novembra 1825 tiež Ducie. Beechey sa na ostrove priamo nevylodil, vyslal však čln preskúmať ostrov; jeho meranie sa stalo základom pre mapu ostrova (British Admiralty Chart No. 1176). Prvým Európanom, ktorý skutočne vstúpil na Ducie, bol 7. decembra 1827 britský prírodovedec a malakológ Hugh Cuming, ktorý na Ducie priplával na lodi Discoverer z Veľkonočného ostrova.[51] Na základe Guano Islands Act, vydaného Kongresom Spojených štátov amerických 18. augusta 1856, sa v roku 1867 ostrov stal predmetom nárokov Spojených štátov. Na pokyn britského konzula na Tahiti R. T. Simonsa roku 1902 z Pitcairnovho ostrova vyplával jeden kuter pod velením kapitána G. F. Jonesea[20] na Oeno, Henderson a Ducie; 19. decembra 1902 bola na Ducie umiestnená plaketa s nápisom: „Tento ostrov je pitcairnskou kolóniou a majetkom britskej vlády“.[42]

Prvou dôkladne pripravovanou vedeckou expedíciou na ostrov Ducie bola Whitney South Seas Expedition z Amerického prírodovedného múzea, ktorej cieľom bolo zozbierať exempláre tichomorských vtáčich druhov. Americkí vedci na ostrov dorazili 19. marca 1922 na škuneri France a na Ducie zostali 12 dní, počas ktorých uskutočnili rozsiahle štúdie tunajších rastlín a živočíchov.

Pedro Fernández de Quirós, objaviteľ dvoch z Pitcairnových ostrovov

V auguste 1937 sa pri ostrovoch Oeno, Ducie a Henderson objavil britsko-novozélandský ľahký krížnik HMNZS Leander, aby obnovil nároky britskej koruny na tieto územia.[20] Posádka na ostrove Ducie vztýčila Union Jack a nechala tu ďalšiu plaketu. Z paluby lietadla boli získané prvé letecké fotografie ostrova a na podkladoch od U.S.-Navy Hydrographic Office bola zhotovená nová mapa ostrova. V roku 1938 sa ostrov stal administratívne súčasťou Pitcairnových ostrovov.[20]

Na Ducie sa uskutočnilo niekoľko ďalších vedeckých expedícií, napríklad expedícia z amerického Smithsonian Institution v roku 1971, či Sir Peter Scott Commemorative Expedition to the Pitcairn Islands, ktorá sa uskutočnila od januára 1991 do apríla 1992 a ktorej sa zúčastnilo 20 vedcov z rôznych vedeckých odborov.

Vzhľadom na to, že Ducie leží mimo obvyklých námorných trás, býva ostrov málokedy navštevovaný, no pre turistov s vlastnou jachtou je dostupný.

Oeno

Dôkazy o polynézskom osídlení na ostrove Oeno doteraz neboli nájdené. Aj vzhľadom na malú rozlohu ostrova a jeho nehostinnosť, sa jeho dlhodobé osídlenie v minulosti zdá nepravdepodobné.[52] Ale prítomnosť Polynézanov na ostrove bola dokázaná; roku 1858 našla loď Wild Wave čadičovú čepeľ z tešlice, pochádzajúcu z ostrova Mangareva vzdialeného 500 kilometrov.[53] Tento nález, dnes umiestnený v Bishop Museum v Honolulu, dokazuje kontakty medzi obyvateľmi Pitcairnových a Gambiersových ostrovov.

Ako prvý Európan ostrov objavil v roku 1819 kapitán James Henderson z britskej Východoindickej spoločnosti na obchodnej lodi Hercules,[54] ktorá križovala polynézsky trojuholník. Ostrov bol pomenovaný Aaronom Mitchellom po americkej veľrybárskej lodi Oeno,[20] ktorá pod velením kapitána Georga B. Wortha k ostrovu priplávala 26. januára 1824.[55]

Satelitná snímka ostrova Oeno

Veľa lodí sa stalo obeťou ostrých koralových útesov okolo ostrova Oeno, napríklad Khandeish v roku 1875, Oregon o osem rokov neskôr, či Bowdon v roku 1893. Dramatický je príbeh americkej lode Wild Wave kapitána Josiaha Knowlesa, ktorá na útesoch stroskotala 15. marca 1858.[55] Wild Wave, cestou zo San Francisca do Valparaísa s drahým nákladom, vrátane zlatých mincí v hodnote 18 000 amerických dolárov,[56] narazila na útesy Oena o polnoci 15. marca 1858 a počas niekoľkých minút bola plná vody. Tridsaťčlennej posádke a desiatim cestujúcim sa podarilo zachrániť na ostrove spolu s niekoľkými životne dôležitými vecami, ale aj so zlatom.[56] Keď stroskotanci zistili, že sa nachádzajú na neobývanom ostrove mimo akejkoľvek námornej trasy, kapitán Knowles spolu s piatimi ďalšími námorníkmi v malom člne podnikol cestu na Pitcairnov ostrov. Potom čo kapitán Knowles s ostatnými v člne dorazil na Pitcairnov ostrov, zistil, že obyvatelia ostrov opustili, pretože sa roku 1856 presťahovali na ostrov Norfolk.[56] Z materiálu nájdeného v opustených obydliach námorníci postavili nové plavidlo. 23. júla kapitán s dvoma námorníkmi a zlatým pokladom vyplával z Pitcairnu na člne John Adams, zatiaľ čo ostatní muži zostali na ostrove.[56] Knowles podnikol 2000 kilometrov dlhú plavbu až na ostrov Nuku Hiva, kam sa doplavil 4. augusta. Nuku Hiva bol súčasťou Marqueskych ostrovov, patriacich Francúzom.[56] Tam stroskotancom pomohla americká vojnová loď USS Vandalia, ktorá vyzdvihla námorníkov z Pitcairnu i stroskotancov na Oene, kde zatiaľ jeden z nich zomrel a previezla zachránených na Tahiti.[56]

Rovnako, ako v prípade Hendersonu a Ducie, z rozkazu britského konzula na Tahiti R. T. Simonsa na Oene 10. júla 1902 zakotvil britský kuter pod velením kapitána G. F. Jonesa,[20], ktorého posádka na ostrove vztýčila britskú vlajku a zanechala tam plaketu s nápisom: „Tento ostrov je pitcairnskou kolóniou a majetkom britskej vlády“.[42] Administratívne bol k Pitcairnovým ostrovom pripojený v roku 1938.[20]

V súčasnosti na ostrov pravidelne raz za rok prichádzajú vo svojich otvorených člnoch s hliníkovým dnom Pitcairnčania, aby ho skontrolovali a strávili tam pár dní rybárčením a relaxačným kúpaním,[45] pretože na Pitcarnovom ostrove žiadne piesočné pláže nie sú (preto sa ostrovu Oeno tiež niekedy hovorí Holiday Island či Sandy Island). Ostrov Oeno nie je trvalo obývaný, ale Pitcairnčania si na hlavnom atole postavili chyže z paliem, v ktorých sa počas svojich pobytov zdržujú. Pitcairnčania tiež na ostrove vykopali zdroje pitnej vody, ktorú potom čerpajú do nádrží.[57]

Referencie
  1. FORD, Herbert. Pitcairn's Earlier History: Before the Mutineers [online]. Angwin : Pacific Union College, [cit. 2009-06-21]. Dostupné online. (po anglicky)
  2. Pitcairn Islands Study Center. History of Pitcairn Island [online]. Angwin : Pacific Union College, [cit. 2009-06-22]. Dostupné online. (po anglicky)
  3. FALK-RØNNE, Arne. Po stopách Bounty. Preklad Vítězslav Slezák. 1. vyd. Praha : Olympia, 1972. 212 s. S. 159. (česky)
  4. Pitcairn Islands Study Center. Pitcairn Island Encyclopedia [online]. Angwin : Pacific Union College, [cit. 2009-06-23]. Heslo Hiti-au-revareva. Dostupné online. (po anglicky)
  5. RING, Trudy, SALKIN, Robert M., SCHELLINGER, Paul E., LA BODA Sharon Pitcairn Island (Pitcairn Islands), Zborník: International Dictionary of Historic Places: Asia and Oceania. Londýn : Taylor & Francis. 5 zv. [ďalej iba Pitcairn Island (Pitcairn Islands) in: International Dictionary of Historic Places: Asia and Oceania]. ISBN 1-884964-04-4. S. 673. (po anglicky)
  6. Pitcairn Islands Study Center. History of Government and Laws [online]. Angwin : Pacific Union College, [cit. 2009-06-23]. Kapitola The Other Islands. Dostupné online. (po anglicky)
  7. Pitcairn Island [online]. Encyclopædia Britannica, [cit. 2009-09-02]. Dostupné online. (po anglicky)
  8. History [online]. onlinepitcairn.com, [cit. 2009-06-28]. Dostupné online. (po anglicky)
  9. ECCLESTON, ZBORNÍK: THE ASIA-PACIFIC PROFILE, Bernard, DAWSON, Michael, MCNAMARA, Deborah, Open University Pitcairn Islands. 1. vyd. Londýn : Routledge, 1998-1-26. ISBN 0415172799. S. 285. (po anglicky)
  10. Pitcairn Island (Pitcairn Islands) in: International Dictionary of Historic Places: Asia and Oceania, str. 674.
  11. Teraura [online]. REV. 2006-12-12, [cit. 2009-09-03]. (HMS Bounty Ancestors & Cousins.) Dostupné online. (po anglicky)
  12. Pitcairn Island (Pitcairn Islands) in: International Dictionary of Historic Places: Asia and Oceania, str. 676.
  13. Pitcairn Island in: Landfalls of Paradise: Cruising Guide to the Pacific Islands, str. 119.
  14. BUCK, Peter Henry, Bernice Pauahi Bishop Museum An introduction to Polynesian anthropology. Honolulu : Kraus Reprint Co., 1945. [daľej iba Buck]. Dostupné online. Kapitola Pitcairn. (po anglicky)
  15. LINDER, Douglas. The Story of the Court-Martial of the Bounty Mutineers [online]. Kansas City : University of Misouri – Kansas City School of law, 2004. Dostupné online. (po anglicky)
  16. Smith, str. 117.
  17. FISKE, Nathan Welby. Aleck, and the mutineers of the Bounty; or, Thrilling incidents of life on the ocean: Being the history of Pitcairn's Island. Boston : John P. Jewett & Co., 1854. (po anglicky)
  18. Pitcairn Islands in: The Pacific Islands: an encyclopedia, str. 602 – 603.
  19. Pitcairn Island (Pitcairn Islands) in: International Dictionary of Historic Places: Asia and Oceania, str. 677.
  20. Pitcairn Islands in: The Pacific Islands: an encyclopedia, str. 603.
  21. Taylor & Francis Group. Pitcairn Islands, Zborník: Europa World Year Book 2: Kazakhstan-Zimbabwe. 5. vyd. Zväzok 2. Londýn : Europa Publications ; Taylor & Francis, 2004-7-29. ISBN 185743255X. S. 4480. (po anglicky)
  22. History [online]. Wellington : UK in New Zealand, Foreign & Commonwealth Office, [cit. 2009-09-02]. Dostupné online. (po anglicky)
  23. FERGUSSON, George. Our high commissioner [online]. Wellington : UK in New Zealand, Foreign & Commonwealth Office, [cit. 2009-09-02]. Dostupné online. (po anglicky)
  24. Government [online]. Wellington : UK in New Zealand, Foreign & Commonwealth Office, [cit. 2009-09-02]. Dostupné online. (po anglicky)
  25. Auckland : Pitcairn Islands Office, [cit. 2009-06-28]. Dostupné online. (po anglicky)
  26. STANLEY, David. Pitcairn Islands, Zborník: South Pacific. 8. vyd. Emeryville : Avalon Travel, 2004. 1136 s. (Moon Handbooks.) ISBN 1566914116. Kapitola Pitcairn Today, s. 290 – 291. (po anglicky)
  27. CORDER, Mike. 6 Convicted of Sex Abuse On Bounty Mutiny Island [online]. Washington, D.C. : 2004-10-26, [cit. 2009-09-03]. S. A22. Dostupné online. (po anglicky)
  28. Smith, str. 117 – 118.
  29. Smith, str. 124.
  30. Falk-Rønne, str. 149.
  31. Falk-Rønne, str. 143.
  32. BRUNNER, Borgna. The Bounty, Pitcairn Island, and Fletcher Christian's Descendants: April 28 marks the anniversary of the world's most famous mutiny [online]. infoplease.com, [cit. 2009-09-18]. Dostupné online. (po anglicky)
  33. Pitcairn Island in: Landfalls of Paradise: Cruising Guide to the Pacific Islands, str. 120.
  34. Smith, str. 119.
  35. Smith, str. 118.
  36. Buck, str. 84.
  37. Pitcairn Islands Study Center. Henderson Island [online]. Angwin : Pacific Union College, [cit. 2009-06-23]. Dostupné online. (po anglicky)
  38. BROOKE, M. de L.. Henderson Island, World Heritage Site: Management Plan 2004–2009 [PDF]. Londýn : Foreign and Commonwealth Office. Kapitola Human Use of Henderson – Past, Present and Future, s. 18. [ďalej iba Henderson Island, World Heritage Site: Management Plan 2004–2009]. Dostupné online. ISBN 94-0383-03-04 Chybné ISBN. (po anglicky)
  39. WEISLER, Marshall I.. Henderson Island prehistory: colonization and extinction on a remote Polynesian island. Biological Journal of the Linnean Society, september 1995, roč. 56, čís. 1 – 2, s. 377 – 404. [ďalej iba Weisler]. ISSN 0024-4066. DOI: 10.1111/j.1095-8312.1995.tb01099.x. (po anglicky)
  40. Pitcairn Islands Study Center. Henderson Island Skeletons [online]. Angwin : Pacific Union College, [cit. 2009-06-23]. Dostupné online. (po anglicky)
  41. Henderson Island, World Heritage Site: Management Plan 2004–2009, str. 19.
  42. CONNELL, John. The End Ever Nigh: Contemporary Population Change on Pitcairn Island. GeoJournal, marec 1988, roč. 16, čís. 2, s. 193. ISSN 0343-2521. DOI: 10.1007/BF02433014. (po anglicky)
  43. The Henderson Island Monkey Story [online]. Copenhagen Denmark, [cit. 2009-06-23]. Dostupné online. (po anglicky)
  44. Pitcairn Island in: Landfalls of Paradise: Cruising Guide to the Pacific Islands, str. 123.
  45. SPALDING, Mark, RAVILIOUS, Corinna, GREEN, Edmund Peter, World Conservation Monitoring Centre French Polynesia, the Pitcairn Islands and Clipperton Atoll, Zborník: World Atlas of Coral Reefs. 1. vyd. Berkeley : University of California Press, 2001-9-3. ISBN 0520232550. S. 389. (po anglicky)
  46. HEFFERNAN, Thomas Farel. Stove by a whale: Owen Chase and the Essex. Middletown : Wesleyan University Press, 1990. ISBN 0819562440. S. 82. (po anglicky)
  47. SPENCER, T.; BENTON, T. G.. Man's impact on the Pitcairn Islands. Biological Journal of the Linnean Society, 1995, roč. 56, s. 375. ISSN 0024-4066. DOI: 10.1111/j.1095-8312.1995.tb01098.x. (po anglicky)
  48. ESTENSEN, Miriam. Terra Australis incognita: the Spanish quest for the mysterious Great South land. Crows Nest : Allen & Unwin, 2006. ISBN 1741750547. (po anglicky)
  49. The voyages of Pedro Fernandez de Quho, 1595 to 1608. Ed. Markham, C.. 2. vyd. Londýn : Hakluyt Society, 1904. (po anglicky)
  50. Pitcairn Islands Study Center. Ducie Island [online]. Angwin : Pacific Union College, [cit. 2009-06-23]. Dostupné online. (po anglicky)
  51. HALDON, St. John. Itinerary of Hugh Cuming in Polynesia. 16. vyd. Honolulu : Occasional Papers of Bernice P. Bishop Museum, 1940. (po anglicky)
  52. Weisler, str. 384 – 385.
  53. EMORY, Kenneth P.. Stone Implements of Pitcairn Island. Journal of the Polynesian Society, 1928, roč. 37, čís. 2, s. 125 – 135. ISSN anglicky po anglicky.
  54. FINDLAY, Alexander George. A directory for the navigation of the Pacific ocean: With Description of Its Coasts, Islands, Etc. from the Strait of Magalhaens to the Arctic Sea, and Those of Asia and Australia; Its Winds, Currents, and Other Phenomena. Londýn : R.H. Laurie, 1851. S. 850. (po anglicky)
  55. Pitcairn Islands Study Center. Oeno Island [online]. Angwin : Pacific Union College, [cit. 2009-06-23]. Dostupné online. (po anglicky)
  56. ROGERS BANGS, Mary. Old Cape Cod - The Land, the Men, the Sea. Cambridge : READ BOOKS, 2007. ISBN 1406741671. S. 234. (po anglicky)
  57. Pitcairn Islands Study Center. Pumping Water [online]. Angwin : Pacific Union College, [cit. 2009-06-27]. Dostupné online. (po anglicky)

Pozri aj

Iné projekty

Externé odkazy
  • Pitcairn Island [online]. Encyclopædia Britannica, [cit. 2009-09-02]. Dostupné online. (po anglicky)
  • Pitcairn's History [online]. Auckland : Pitcairn Islands Office, [cit. 2009-06-28]. Dostupné online. (po anglicky)
  • History [online]. Wellington : UK in New Zealand, Foreign & Commonwealth Office, [cit. 2009-09-02]. Dostupné online. (po anglicky)
  • History [online]. onlinepitcairn.com, [cit. 2009-06-28]. Dostupné online. (po anglicky)
  • History of The Pitcairn Island [online]. QSL.net, [cit. 2009-10-06]. Dostupné online. (po anglicky)
  • Pitcairn Islands Study Center. History of Pitcairn Island [online]. Angwin : Pacific Union College, [cit. 2009-06-22]. Dostupné online. (po anglicky)
  • WILSON, William R.. Mutiny on the Bounty & Pitcairn Island [online]. travellinghistorian.com, 2008, [cit. 2009-10-11]. Dostupné online. (po anglicky)

Zdroj
This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.