Dóžov palác (Benátky)

Charakteristickým znakom palácovej stavby sú jeho dve priečelia – južné a západné. Obe voči sebe stoja v pravom uhle. Prízemie a prvé poschodie po celej šírke priečelí obiehajú arkády a lodžie. Ich dokonalú geometrickosť balustrád a stĺpov ukončených kružbovým motívom narúšajú iba skulptúry umiestnené na palácových nárožiach. Severozápadné nárožie (medzi Námestím svätého Marka a Piazzettou) ozdobujú sochy archanjela Gabriela a výjav Šalamúnov súd. Juhozápadné nárožie – medzi Piazzettou a prístavným mólom – obsahuje súsošie Adam a Eva (na prízemí) a nad ním sochu archanjela Michala. Juhovýchodné nárožie (medzi prístavným mólom a kanálom Rio di Palazzo) zdobí súsošie Svätý Tobiáš a archanjel Rafael; pod ním sa nachádza známy výjav Opitý Noe. Pozorudoné dielo, pochádzajúce z obdobia okolo roku 1344, vytvoril Filippo Calendario, ktorý bol v roku 1355 popravený ako spojenec dóžu Marina Faliera. Pôvodne bol vedúcim architektom Dóžovho paláca, no vytvoril aj množstvo sôch v časti arkád.

Hladká fasáda priečelí obložená ružovkastým mramorom je prerušená radom okien s lomenými oblúkmi. Stredom oboch priečelí dominujú balkóny svojou architektúrou prevyšujúcich strechu paláca. Oba majú nádhernú sochársku výzdobu obsahujúcu skulptúry svätcov (napr. sochy oboch patrónov Benátok, svätých Petra a Pavla, svätého Juraja zabíjajúceho draka). Západný balkón (nad Piazzettou) ozdobuje reliéf dóžu kľačiaceho pred okrídleným levom svätého Marka. Balkóny završujú sochy personifikujúce Spravodlivosť so svojimi tradičnými atribútmi – mečom a váhami.

Papierová brána (Porta della Carta) bola hlavným vchodom do paláca. Ňou sa vstupovalo do paláca z Piazzetty; spája palác s Bazilikou svätého Marka. Bola vybudovaná v nádhernom gotickom slohu medzi rokmi 1438 – 1443 staviteľmi Giovannim Bonom a jeho synom Bartolomeom (Bartolomeovo meno je doložené na architráve – OPVS BARTHOLOMEI). Nad horným okrajom brány sa nachádza súsošie predstavujúce kľačiaceho dóžu Francesca Foscariho pred okrídleným levom, symbolom Benátok. Bránu po stranách lemujú sochy personifikujúce štyri Cnosti; celú stavbu korunuje, podobne ako oba balkóny, socha Spravodlivosti.

Názov brány vychádza zo skutočnosti, že sa na nej vyvesovali dokumenty určené občanom. V bráne tiež sedával pisár, ktorý zapisoval podnety či sťažnosti občanov.

Po prechode Portou della Carta sa návštevník ocitne na nádvorí (Cortile del Palazzo). Dve priečelia z červených tehál, zodpovedajúce Sále Veľkej rady (Sala del Maggior Consiglio) a Volebnej sále (Sala dello Scrutinio) pochádzajú zo 14. a 15. storočia. Tretie priečelie je renesančné; bolo postavené po veľkom požiari v roku 1483.

Pohľad na Dóžov palác z Kampanily

Východné krídlo paláca bolo po veľkom požiari znovu vybudované v roku 1483. Dlho bolo bohato zdobené priečelie považovné za dielo staviteľa Antonia Rizza a jeho nasledovníka Pietra Lombarda. Medzitým sa však zistilo, že priečelie budovy navrhol popredný predstaviteľ benátskej renesancie Mauro Codussi. Na žiadnu inú stavbu neumiestnil toľko nákladných ozdôb ako na východné krídlo. Až okolo roku 1600 sa otvorili arkády v západnom a južnom krídle paláca a tým sa vzhľad dvora zjednotil.

Nádvoriu dominuje posledné z niekdajších štyroch schodísk, ktoré viedli k úradným miestnostiam na prvom poschodí, renesančné Schodisko obrov (Scala dei Giganti). Staval ho od roku 1484 veronský architekt a sochár Antonio Rizzo. Meno schodiska je odvodené od dvoch kolosálnych sôch v nadživotnej veľkosti od Jacopa Sansovina, ktoré tu boli nainštalované v roku 1567. Stelesňujú Merkúra, rímskeho boha obchodu, a Neptúna, boha mora, a poukazujú tak na pôvod benátskeho bohatstva a moci a súčasne symbolizujú vládu Benátok nad zemou i morom. Rovnako tak jednoznačný význam má Markov lev nad vstupným oblúkom do lodžie, ako symbol patróna mesta a benátskeho štátu. Na hornom odpočívadle schodov sa odohrávala oficiálna investitúra dóžu, ktorý bol následne predstavený zhromaždeným obyvateľom mesta.

Nádherne zdobenými Zlatými schodami (Scala d'Oro) uprostred východnej lodžie sa vystupuje na obe poschodia paláca. Ich výstavba bola začatá podľa plánov architekta Jacopa Sansovina, ale dokončil ich v roku 1549 Antonio Abbondi. Meno dostali podľa výzdoby z bieleho a pozláteného štuku a fresiek, ktoré mali symbolizovať moc Benátok. Ich výzdoba pochádza od Alessandra Vittoriu a Giovanniho Battistu.

Severovýchodnú časť prvého poschodia zaberajú dóžacie apartmány (Stanze del Doge). Slúžili ako súkromné priestory dóžu a tvorilo ich niekoľko miestností, ktorých názvy boli odvodené podľa ich funkcií.

Cez miestnosti južne od dóžacích apartmánov (najvýznamnejšia z nich bola Sála starého civilného súdu – Sala della Quarantia Civil Vecchia) sa vstupovalo do najväčšej siene celého paláca – Sály Veľkej rady.

Sála Veľkej rady (Sala del Maggior Consiglio), na južnej strane prvého poschodia, bola miestom zhromaždení kam mali prístup všetci Benátčania šľachtického pôvodu starší ako pätnásť rokov. Sála je päťdesiatštyri metrov dlhá, dvadsaťpäť metrov široká a dvanásť metrov vysoká. Tu sa schádzala Valná rada, najvyšší magistrát štátu, ktorej počet členov postupne vzrástol z tristo na tisícšesťsto. Patricijovia tu schvaľovali zákony a volili najvyšších úradníkov mestského stavu. Miestnosť sa využívala aj na slávnostné príležitosti.

Pohľad do interiéru Sály Veľkej rady. V pozadí čelo miestnosti s Tintorettovým obrazom Raj

Svetlo preniká siedmimi oválnymi a dvoma obdĺžnikovými oknami a ožaruje očarujúci pozlátený strop. Pri veľkom požiari v roku 1577 v nej boli zničené všetky umelecké diela vrátane vzácnej freskovej výzdoby (diela Gentileho da Fabriana, Pisanella, Antonia Vivariniho, Tiziana, Vittoreho Carpaccia a ďalších umelcov). Po krátkom čase bolo rozhodnuté o jej obnove a prestavbe. Tá bola zverená architektovi Antoniovi da Pontemu. Obnovenie výzdoby prebehlo vcelku rýchlo, medzi rokmi 1578 – 1595. Zo všetkých maliarov, ktorých diela boli požiarom zničené, sa na vyhotovení novej výzdoby podieľali iba Veronese a Tintoretto. Väčšina nových obrazov, už nie fresiek, ale pláten, tematicky napodobňovala predchádzajúce maľby.

Plátna na strope miestnosti predstavujú velebenie Republiky a epizódy bojov a dobývania, napr. Triumf Benátok medzi bohmi Olympu od Veroneseho, Dóža Da Ponte prijíma olivovú ratolesť od Benátok od Tintoretta. Dominantným umeleckým dielom v miestnosti je však Tintorettov obraz Raj umiestnený na čelnej stene. Pred požiarom sa na tomto mieste, od druhej polovice 14. storočia, nachádzala fresková maľba Korunovácia Panny Márie od padovského renesančného umelca Guarienta, ktorá bola tiež označovaná ako Raj.

Tintorettov obraz z rokov 1588 – 1594 je považovaný za jeho najslávnejšie dielo a so svojimi rozmermi 700 x 2 200 cm je dodnes najväčším plátnom aké kedy bolo namaľované. Obraz, na zhotovení ktorého sa s veľkou pravdepodobnosťou podieľal i umelcov starší syn Domenico a majstrova dielňa, zachytáva Tintorretovu predstavu neba. Ústrednými postavami sú žehnajúci Ježiš Kristus a Panna Mária, ktorým robí spoločnosť obrovské množstvo ľudí, túžiacich po spáse svojich duší.

Pod skvostným vyrezávaným stropom obieha po obvode miestnosti vlys s portrétmi benátskych dóžat. Pred návštevníkmi defilujú tváre sedemdesiatišiestich dóžov od počiatkov republiky až do roku 1556 (portréty ostatných nasledujú v susednej miestnosti Sala dello Scrutinio). Najčastejšie sa všetci pristavia pri zlatom ráme, kde však nie je žiaden portrét. Ide o rám, kde mala byť podobizeň päťdesiateho šiesteho dóžu Marina Faliera. Tu však v ráme miesto portrétu visí čierny závoj s nápisom HIC EST LOCUS MARINI FALIERI DECAPITATI PRO CRIMINIBUS (Tu je miesto Marina Faliera, sťatého pre zločiny). Dóža bol v roku 1355 pre sprisahanie proti republike odsúdený na smrť.

V Sále Veľkej rady sa naplnil osud Benátskej republiky, keď 12. mája 1797 posledný benátsky dóža Lodovico Manin oznámil prijatie Napoleonovho ultimáta. O tri dni nato opustil Lodovico Manin navždy palác a nasledujúceho dňa stáli po prvý raz v histórii Benátok cudzie vojenské oddiely na Námestí svätého Marka.

Zlaté schodisko (Scala d'Oro)

Susediacou miestnosťou (s výhľadom na Piazzettu) a druhou veľkou miestnoťou na prvom poschodí je Volebná sála (Sala dello Scrutinio). Bola postavená o niečo neskôr ako predchádzajúca Sala del Maggior Consiglio, keď dóža Francesco Foscari v 15. storočí rozširoval palác. Sála je pomenovaná podľa toho, že v nej počítali hlasy po voľbách. Rokovali tu tiež rôzne komisie, pokiaľ dóža alebo vysoký štátny úradník nebol zvolený. Aj táto sieň bola po požiari v roku 1577 ťažko poškodená. Už v nasledujúcom roku však bola jej výzdoba postupne obnovovaná. Strop zdobia maľby zachytávajúce boje Benátok z Pisou a Janovom; pod ním prebieha vlys s potrétmi dóžat.

Po Zlatých schodoch sa návštevník dostane na druhé poschodie paláca, ktoré tvoria miestnoti slúžiace orgánom spravujúcim chod verejných vecí Benátskej republiky. Tu zasadali najvyššie orgány – Senát, vládne grémium i tzv. Rada desiatich (Consiglio dei Dieci).

Prvou z miestností druhého poschodia, vpravo od schodiska je tzv. Sála štyroch brán.

Sála štyroch brán (Sala delle Quatro Porte) nesie pomenovanie podľa štyroch dvier, vedúcich do úradných miestností – Sala dei Consiglio dei Dieci, Sala del'Anticollegio a Sala del Senato. Aj táto miestnosť bola poškodená požiarom v roku 1577. Obrazy na klenutom strope odkazujú na vládu Benátok nad morom (napr. Tiepolov obraz Neptún obdarúva Benátky), ich silu, nezávislosť a bohatstvo. Okrem toho sú tu vyobrazenia miest, ktoré patrili k územiam ovládaným Benátkami, napr. Istria a Verona. Nad portálmi boli v roku 1589 umiestnené sochy od Alessandra Vittoriu a Girolama Campagnu odkazujúce na funkcie miestností, ktoré sa za nimi nachádzajú.

Najvýznamnejšou nástennou maľbou v miestnosti je maľba Andreu Vicentina, ktorá zobrazuje návštevu francúzskeho kráľa Henricha III., štvrtého syna Kataríny Medicejskej, v Benátkach. Pozoruhodosťou Vicentiovej maľby okrem zaznamenania historického okamihu je fakt, že na obraze je zachytená slávnostná výzdoba siene, vytvorená na počesť kráľovej návštevy, najmä triumfálneho oblúka, ktorý navrhol Palladio.

Cez Sala delle Quatro Porte sa dostaneme do ďalšej, ešte bohatšie vyzdobenej siene, menšej tzv. Anticollegia. Je to predsieň miestnosti, kde sa zhromažďovalo najvyššie vládne grémium. Skvostný štukový strop navrhol a vytvoril Andrea Palladio v rokoch 1576 – 1577. Nástropné fresky, pôvodne od Veroneseho a jeho dielne, boli v 17. storočí prepracované. Ukazujú moc a bohatstvo Benátčanov. Štyri obrazy od Tintoretta, ktoré vznikli v rokoch 1577 – 1578 a pôvodne viseli na pozdĺžnej stene, boli neskôr umiestnené vedľa dverí.

Sálu senátu (Sala del Senato), zvanú tiež Sala dei Pregadi, využíval senát, politický orgán šesťdesiatich patricijov, volený Veľkou radou. Členstvo bolo poctou udeľovanou za zvlášť významné služby v úrade, na vojenskom alebo administratívnom poli. Boli tu prijímané a schvaľované zákony, ktoré pripravilo Collegio, na vyzvanie ktorého sa senát schádzal. Členovia senátu boli volení čiastočne Veľkou radou, čiastočne boli z moci svojho úradu členmi senátu vysokí úradníci. Významnými maľbami sú veľký nástropný obraz od Jacopa Tintoretta a jeho dielne zobrazujúci oslavu námornej sily Benátok či obraz Jacopa Palmu mladšieho Dóža Francesco Venier obdarúva Benátky z roku 1595.

Detail južného priečelia s balkónom

Sála Kolégia (Sala del Collegio) je zrejme najskvostnejšou miestnosťou v celom paláci. Bola miestom, kde sa schádzalo najvyššie vládne grémium republiky, „Collegio“, zvané tiež Signoria. Skladalo sa z dóžu a jeho šiestich najbližších poradcov (tzv. savi), sedemnástich vysokých štátnych úradníkov z rôznych úradov, predsedu Rady desiatich a veľkokancelára. Tu boli prijímaní cudzí vyslanci ako aj vlastní, ktorí podávali správy z ďalekých krajín.

Miestnosť postavená Antoniom da Pontem podľa projektu Andreu Palladia a Ludovica Rusconiho má bohato zdobený a pozlátený drevený kazetový strop. Vznikol v rokoch 1577 – 1578 a rámuje početné obrazy Paola Veroneseho s tematikou alegorického zobrazenia Benátok. Stredné obrazy nesú názvy Mars a Neptún, Viera a Spravodlivosť a Mier vzdávajú hold Benátkam; v postranných sú znázornené symbolické postavy Vernosť, Rozkvet, Prostota a Dialektika. Ďalšia obrazová výzdoba siene pochádza od Tintoretta.

Ďalšie miestnosti na druhom poschodí sa nachádzajú južne, smerom k prístavnému mólu. Prvou z nich je Sála Rady desiatich.

V Sále Rady desiatich (Sala del Consiglio dei Dieci) sa schádzal úrad, ktorý bol zriadený po odhalení protivládneho sprisahania v roku 1310, aby ako kontrolný orgán dozeral na senát, Collegio a dóžu. Rade desiatich sa museli predkladať všetky písomnosti, ktoré boli určené pre vládu. Okrem toho mala Rada desiatich právo zosadiť vládu a dokonca aj samotného dóžu, pokiaľ by sa previnil nejakým pochybením. Výzdoba miestnosti je ikonograficky nejasná. Nástropnými maľbami bol poverený roku 1553 iba dvadsaťpäť ročný Veronese, ktorý tu vytvoril skutočné majstrovské diela. Ústredný obraz – Juno zahŕňa Benátky milosťou je kópiou diela, ktoré v roku 1797 Francúzi previezli do Louvru.

Južnejšie sa nachádza niekoľko menších miestností – tzv. Sieň Troch hláv Rady Desiatich (La Stanza dei Tre Capi del Consiglio dei Dieci), Sieň troch štátnych inkvizítorov (La Stanza dei Tre Inquisitori di Stato), v ktorej sídlil obávaný inkvizičný súd, a zbrojnica (L'Armeria), kde boli uskladňované zbrane pre palácovú stráž.

V Dóžovom paláci sa nachádzalo i preslávené väzenie (Piombi), často zmieňované v literatúre. Bolo to devätnásť vlhkých kobiek (pozzi, t. j. studní) vyhradené pre najnebezpečnejších zločincov a nepriateľov republiky. Medzi jeho „najslávnejších“ väzňov patrili napr. Giordano Bruno či známy literát, dobrodruh a milovník Giacomo Casanova, ktorému sa dokonca podarilo z tohto obávaného väzenia ujsť. Svoj útek spracoval aj literárne. Z jeho Storia della mia fuga dai Piombi (Príbeh môjho úteku z Piombi) z roku 1787 (neskôr sa stal jednou z kapitol jeho slávnych Pamätí), sa čitatelia dozvedeli nielen o podobe väzenia ale o podmienkach, za akých tam odsúdenci žijú.

Most vzdychov (Ponte dei Sospiri)

Na juhovýchodnom nároží Dóžovho paláca sa nachádza Slamený most (Ponte della Paglia) z roku 1360, jeden z najstarších mostov. Svoje meno dostal podľa lodí prevážajúcich slamu, ktorá sa v týchto miestach vykladala. Odtiaľ je vidieť preslávený Most vzdychov (Ponte dei Sospiri), ktorý bol postavený v roku 1574 a spája Dóžov palác s obávaným Nový väzením (Prigioni nuove).

Most vedie cez Rio di Palazzo, asi osem metrov široký kanál. Cez tento most boli väzni vedení na výsluch do paláca, alebo odvádzaní tí, ktorí si rozsudok už vypočuli. Jedenásť metrov dlhá stavba z roku 1605 je dielom Antonia Contina, synovca Antonia da Ponteho, staviteľa najznámejšieho benátskeho mostu Rialto.

Most vzdychov tvorí úzky tunel, ktorý je vnútri rozdelený prepážkou na dve časti. Zrejme žiaden iný most nevzbudzuje toľko predstavivosti a fantázie ako práve Most vzdychov. Francúzsky hudobný skladateľ Jacques Offenbach dokonca skomponoval operu pod týmto názvom. Most je veľmi fotogenický a jeho elegantný vzhľad zvádzal k napodobovaniu v ďalších európskych mestách.

Za svoj názov (pomenoval ho tak anglický romantický básnik George Byron) vďačí skutočnosti, že ním prechádzajúci väzni vydávali hlboké žalostné vzdychy pri pohľade na svet, ktorý im bol odopretý. Z uzavretej chodby totiž naň mali iba obmedzený pohľad cez malé okná zastreté sieťovou arabeskou.