Cesare Borgia

Počas svojho pôsobenia v cirkevnom úrade sa Cesare venoval najmä vatikánskej politike a záujmom presadzovaným jeho otcom. Bol považovaný za najmocnejšieho, ale aj najbezohľadnejšieho kardinála v kolégiu. Jeho správanie sa vymykalo cirkevným tradíciám. Chodieval oblečený v luxusných šatách šľachtica alebo vojaka, ktoré uprednostňoval pred kardinálskym rúchom. Býval vo vatikánskom paláci v miestnostiach označovaných dnes ako Raffaelove siene. Často bol vídaný v pápežovej spoločnosti a jeho vplyv stále rástol. Aktívne zasiahol do niekoľkých významných politických udalostí, medzi nimi napríklad jeho pôsobenie počas francúzskej invázie Karla VIII. do Itálie v roku 1495.[5]

Počas stretnutia kráľa s pápežom, Karol VIII. okrem iného požadoval vyslanie Cesareho do Neapola v úlohe špeciálneho pápežského legáta. V skutočnosti však predstavoval rukojemníka a zábezpeku pre kráľa, že podmienky vyjednané s pápežom o získaní Neapola pre Francúzsko budú dodržané. Počas cesty do Neapola Cesare ušiel a vrátil sa späť do Ríma aj s majetkom a cennosťami, ktoré sebou viezol. Karol sa na toto správanie sťažoval pápežovi a požadoval uhradenie škôd, ale jeho žiadosť nebola vypočutá a pápež tvrdil, že o súčasnom mieste pobytu kardinála valencijského nemá nijaké správy, čo nebola pravda.[6] V roku 1497 bol okrem iného podozrievaný z vraždy svojho brata, Juana, vojvodu z Gandie. Jeho smrť nebola nikdy celkom objasnená, ale Cesare v celej záležitosti figuroval ako hlavný podozrivý. Týždeň pred Juanovým zavraždením bol menovaný do funkcie pápežského legáta s úlohou korunovať nového neapolského kráľa Federiga Aragónskeho. Korunovácia sa mala uskutočniť 6. augusta 1497 v Capue, ale z dôvodu kardinálovho náhleho ochorenia bola presunutá na 11. augusta. Po návrate do Ríma sa u neho opäť prejavili známky choroby, ktoré potvrdili, že ide o syfilis, v tom čase v Itálii označovaný ako morbo gallico alebo francúzska choroba.[7]

Počas pôsobenia v cirkevnej sfére sa Cesare prejavil ako dokonalý diplomat a stratég, na politickom poli a v kardinálskom konzistóriu sa mu vplyvom nikto nevyrovnal. Stal sa tlmočníkom aj vykonávateľom vôle Alexandra VI. Výrazne zasahoval tiež do rodinných záležitostí, či už išlo o podozrenia v súvislosti s vraždou vojvodu z Gandie alebo záležitosti spojené so sobášmi mladšej sestry Lucrezie. Počas pôsobenia v úrade kardinála získal vďaka otcovi výrazný majetok. Alexander VI. synovi daroval celý zoznam biskupstiev, arcibiskupstiev, opátstiev, prebend, dôchodkov a ďalších úradov. Výnosy z nich umožňoval luxusný a nákladný životný štýl, na ktorom si Cesare zakladal. Zároveň mu umožňovali aj platiť cesty po celej Európe, nakoľko každé z uvedených benefícií vynášalo ročne rentu siahajúcu do výšky niekoľko tisíc dukátov — napríklad aquilejský patriarchát vynášal ročne 10 000 dukátov.[8] Napriek tomu sa jeho skutočné záujmy nachádzali mimo cirkevnej sféry, v oblasti vojenstva. 17. augusta 1498 sa dobrovoľne vzdal kardinálskeho rúcha v prospech budovania vojenskej kariéry.

Prechod Cesareho Borgiu z cirkevnej do vojenskej sféry je spojený s francúzskou politikou kráľa Ľudovíta XII., ktorý nastúpil na trón po Karolovi VIII. V snahe dosiahnuť rozvod s Annou Bretónskou a tiež získať pre seba územie Milána sa Ľudovít XII. obrátil na pápeža. Za poskytnutú pomoc a kardinálsky klobúk pre svojho radcu a priateľa, arcibiskupa z Rouenu Georgesa d´Amboise, ponúkal to, čo Cesare nemohol odmietnuť. Okrem výraznej finančnej čiastky, ponúkal mladému kardinálovi možnosť vymenovania za vojvodu valencijského (z čoho neskôr vznikla prezývka Il Valentino), rád svätého Michala (najvyššia hodnosť vo Francúzsku) a svoj vplyv a podporu pri vyjednávaní sobáša s Carlottou Aragónskou, dvornou dámou Anny Bretónskej a dcérou neapolského kráľa. V rámci vojenskej sféry Ľudovít ponúkal možnosť veliť početnej francúzskej armáde za predpokladu, že bude Cesare bojovať proti Milánu po jeho boku a neskôr velenie nad armádou podľa vlastných potrieb v Itálii. [9] V otázke Cesareho francúzskeho sobáša však došlo k zmene. Jeho manželkou sa stala Charlotte d´Albret, opisovaná ako tichá, zbožná a veľmi pekná šestnásťročná mladá žena z dobrej rodiny. Bola sestrou navarrského kráľa. Cena za uzavretie sobáša však nebola nízka. Podmienkou bolo zabezpečenie vena zo strany pápeža vo výške 200 000 dukátov a kardinálsky klobúk pre nevestinho brata. Sobáš sa konal dňa 10. mája 1499 na zámku v Blois. [10]

Vojvoda Valentino sa stal predmetom analýzy i kritiky historikov, ale aj svojich súčasníkov, medzi ktorými najvýraznejšie zaznieva meno Niccolu Machiavelliho. Filozof a florentský sekretár sa s ním osobne stretol na niekoľkých diplomatických misiách na začiatku 16. storočia a na základe svojich postrehov a pozorovaní neskôr využil vojvodu a jeho politické ambície na podloženie niekoľkých príkladov spôsobu vlády v diele Vladár. K prvému stretnutiu medzi Machiavellim a Borgiom došlo v roku 1502, kedy florentský sekretár sprevádzal na diplomatickej misii kardinála Francesca Soderiniho. Cieľom stretnutia bolo vyjednať dohodu medzi vojvodom, postupne dobýjajúcim územie Romagne a Florentskou republikou. Neskôr v tom istom roku pokračoval Machiavelli na misii sám (v čase od 6. novembra 1502 do 23. januára 1503). Z tohto obdobia pochádzajú jeho postrehy o osobnosti renesančného vojvodcu a kondotiéra. Opisoval ho ako muža a panovníka, ktorý si vládne sám a ktorého osobnosť je komplexná. Jeho zámery v oblasti politiky boli len ťažko odhadnuteľné, bol tajomný, vyhýbavý, neústupčivý a netrpezlivý. Podľa Machiavelliho mu však nechýbal zmysel pre humor a istý cynizmus. [11]

V liste adresovanom Florentskej republike z 8. novembra 1502 sa vyjadril nasledovne:

Na vojvodu nie je možné nazerať vo svetle ostatných kondotiérov, ktorí majú len svoj pancier. On stojí v čele štátu: je potrebné ho chápať ako nového italského vládcu, s ktorým je vhodné skôr uzatvoriť mier a nadviazať priateľské vzťahy, než podpisovať vojenskú dohodu. [12]

Významný historik renesancie a kultúrnych dejín Jacob Burckhardt (1818 – 1897) vytvára na základe mnohých prameňov značne nelichotivý obraz Cesareho Borgiu. Cesareho vplyv na pápeža bol v Ríme neodškriepiteľný a jeho ambície na ovládnutie Romagne a vytvorenie vlastného sekularizovaného štátu nepopierateľné. Existovali tiež domnienky o Alexandrovej snahe zabezpečiť pre syna pápežský stolec alebo pokračovanie jeho vlastnej dynastie. Túžba zlikvidovať konkurenciu sa prejavovala nielen vo vytváraní zoznamov proskribovaných, ale aj v nespočetnom množstve vrážd pripisovaných Cesaremu. V Ríme bolo každú noc nájdených niekoľko mŕtvych biskupov alebo prelátov. Vojvoda Valentino chodieval po nociach rímskymi ulicami so svojou gardou a všeobecný strach voči nemu narastal. Okrem priamej účasti na vraždách bol spolu s ostatnými členmi rodiny obviňovaný z travičstva. Oficiálny kronikár pápežstva, Onufrio Panvinio, uvádza troch kardinálov otrávených na príkaz Alexandra a naznačuje zapojenie Cesareho v prípade štvrtého. [13]

Cesareho kariéra mala základ v podpore zo strany jeho otca, ako aj v spojenectve s Francúzskom (posilnenom manželským zväzkom so Charlotte d'Albert, sestrou Jána III. Navarrského) v priebehu tzv. Vojen o panstvo v Itálii. Ľudovít XII. vtrhol do Talianska roku 1499. Cesare ho sprevádzal pri vstupe do Milána po tom, čo Gian Giacomo Trivulzio vyhnal jeho dovtedajšieho vládcu Ludovica Sforzu. V tom čase sa pápež Alexander rozhodol využiť priaznivú situáciu a zabezpečiť Cesaremu jeho vlastný štát na severe Talianska. Za týmto účelom zosadil všetkých svojich zmocnencov v regiónoch Romagna a Marche. Aj keď teoreticky podriadení priamo pápežovi, v praxi boli títo vládcovia nezávislí, alebo závislí na iných štátoch po celé generácie. Z pohľadu obyvateľstva sa javili krutí a bezvýznamní, preto bol nástup Cesareho na ich miesto všeobecne vnímaný ako vylepšenie situácie.

Cesare bol vymenovaný veliteľom pápežských armád s množstvom talianskych žoldnierov, s podporou kavalére o sile 300 jazdcov a asi 4000 švajčiarskych pešiakov poslaných francúzskym kráľom. Alexander ho vyslal dobyť Imolu a Forlì ovládané Katarínou Sforza (matkou Medicijského condottiera Giovanniho dalle Bande Nere). Aj keď bol po získaní týchto miest pripravený o podporu francúzskych vojsk, vrátil sa do Ríma, kde prevzal titul Pápežského Gonfaloniera od svojho otca. Roku 1500 prinieslo menovanie dvanástich nových kardinálov Alexandrovi dostatok finančných prostriedkov na to, aby Cesare mohol najať condottierov Vitellozza Vitelliho, Gian Paola Baglioniho, Giulia a Paula Orsiniovcov, ako aj Oliverotta da Fermo, s ktorými pokračovali jeho výboje v regióne Romagna.

Giovanni Sforza, prvý manžel Cesareho sestry Lucrezie, bol krátko na to vyhnaný z Pesara, Pandolfo Malatesta stratil Rimini, vzdala sa Faenza, ktorej mladý vládca Astorre III. Manfredi bol neskôr na Cesareho príkaz utopený v Tiberi. V máji 1501 bol vyhlásený vojvodom Romagnským. Najatý Florenciou následne Cesare pridal k svojim dŕžavám panstvo v Piombine.

Kým jeho condottieri prebrali obliehanie Piombina (ktoré skončilo roku 1502), Cesare velil francúzskym vojskám v obliehaní Neapola a Capuy, bránenej Prosperom a Fabriziom Colonna. 24. júna 1501 jeho vojaci dobyli Capuu, čím spôsobili kolaps Aragónskej moci v južnom Taliansku.

V júni 1502 vyrazil na Marche, kde sa mu zradou podarilo uchvátiť Urbino a Camerino. Následne plánoval dobytie Bologne. Jeho condottieri, najmä Vitellozzo Vitelli a bratia Orsiniovci, sa však obávali jeho krutosti a postavili sa proti. Guidobaldo de Montefeltro a Giovanni Maria da Varano sa vrátli do Urbina a Camerina a vo Fossombrone vypukla vzbura. Fakt, že medzi poddanými bol dovtedy pomerne obľúbený znamenal, že oponenti museli vynakladať omnoho viac námahy, ako očakávali. Po čase povolal svojich lojálnych generálov do Imoly, kde vyčkal na kolaps krehkého spojenectva svojich protivníkov. Cesare navrhoval zmier, ale svojich condottieri uväznil v Senigallii, čo Paolo Giovio označil za "nádherný úskok", a nechal ich popraviť.

V roku 1502 vojvoda Valentino najal do svojich služieb renesančného umelca a architekta Leonarda da Vinci. Po predchádzajúcom patronáte Lodovica Sforzu v Miláne pracoval da Vinci pre Cesareho ako vojenský inžinier a architekt. Bol súčasťou vojvodovej družiny počas jeho dobývania Romagne, navrhoval a kreslil preňho mapy, plány opevnení, vodné kanály. [14]

Napriek tomu, že bol nesmierne schopným generálom a štátnikom, Cesare by mal problémy udržiavať svoje panstvo nebyť pokračujúcej pápežskej podpory. Niccolò Machiavelli uvádza Cesareho závislosť na dobrej vôli pápežstva, pod kontrolou jeho otca, ako najväčšiu slabosť jeho vlády. Machiavelli tvrdí, že ak by bol Cesare schopný nakloniť si nového pápeža, bol by veľmi úspešným panovníkom. Zvesť o otcovej smrti (1503) ho zastihla počas plánovania ťaženia do Toskánska. Kým on sa zdržiaval v Castel Sant’Angelo, jeho vojaci kontrolovali konkláve. Nový pápež, Pius III., nechal Cesareho zatknúť. Cesare sa vtedy prebil zo Sant'Angela a ušiel, ale nástup úhlavného nepriateľa Borgiovcov Júliusa II. – pôvodne kardinála Giuliana della Rovere – spôsobil jeho konečný pád.

Jeho vojvodstvo v Romagni sa začalo rozpadať, nakoľko Július II. túžil opäť pričleniť tieto územia k pápežskému štátu. V tomto období bol vydaný zatykač na Cesareho veliteľa a kata dona Micheletta (španielsky: Miguel de Corella), ktorému sa pripisovalo množstvo úmrtí za borgiovskej éry. K najvýznamnejším patrili podozrenia v prípade smrti Cesareho mladšieho brata Juana. vojvodu z Gandie a Lucreziinho druhého manžela Alfonsa Aragónskeho. Cesare bol v tom čase taktiež uväznený v Ríme.[15]

Počas presunu k potlačeniu revolty v Romagna bol zadržaný a uväznený Gian Paolo Baglionim neďaleko Perugie. Všetky jeho dŕžavy boli zabavené Pápežským štátom. Vyhostený do Španielska v roku 1504 bol uväznený v La Mota, Medina del Campo, odkiaľ ušiel a pridal sa ku kráľovi Jánovi III. Navarrskému. Bojujúc za navarrského kráľa vo Viane v Španielsku bol zabitý.