Vannozza de catanei

Vannozzin pôvod je sporný. Nie sú známe žiadne zmienky o jej rodine a príbuzných. Krstné meno pravdepodobne predstavuje rímsky ekvivalent alebo prezývku mena Giovanna. Priezvisko Catanei sa bežne vyskytovalo v Ríme, Ferrare, Mantove aj ďalších oblastiach. Gregorovius uvádza, že ide o derivát titulu capitaneus. [1] S najväčšou pravdepodobnosťou však Vannozza pochádzala z Mantovy, čo dokladajú písomné dokumenty z toho obdobia a zápisky benátskeho kronikára Marina Sanuda pôsobiaceho na dvore markíza Gonzagu z Mantovy. [2]

Jej fyzický vzhľad nie je potvrdený, ale predpokladá sa, že musela vynikať mimoriadnou krásou a vášňou, keď dokázala očariť kardinála Rodriga Borgiu a udržať si jeho záujem a náklonnosť po celý život. K jej ďalším vlastnostiam možno priradiť intelekt a temperament.[3]

S kardinálom mala o jedenásť rokov mladšia Vannozza štyri uznané deti. Cesare Borgia sa narodil v roku 1475, o rok neskôr Juan, druhý vojvoda z Gandie, v roku 1480 dcéra Lucrezia a v roku 1481 najmladší syn Joffré. Všetky deti boli prvé roky vychovávané v paláci svojej matky na Piazza Pizzo di Merlo neďaleko Vatikánu. Kardinál sa o ne náležite staral a zabezpečil im najlepšiu výchovu, hoci sa priame rodinné zväzky snažil čo najdlhšie utajiť. Vysoký počet detí nebol ani v čase renesancie najlepšou vizitkou pre ašpiranta na pápežský stolec. Pravdepodobne z tohto dôvodu sa v prípade Cesareho a Joffrého priznal k otcovstvu až rok po zvolení za pápeža. [4]

V prípade Joffrého zároveň existujú pochybnosti o otcovstve Rodriga Borgiu. Rovnako je tomu aj pri Vannozzinom najmladšom synovi Ottavianovi. Predpokladá sa, že je výsledkom jej nevery s vtedajším manželom. [2]

List pápežovi Alexandrovi VI.

Kardinál Borgia zabezpečil svojej milenke v Ríme pohodlný život a v snahe udržať svoju aj jej povesť v takom dobrom stave, v akom to len bolo možné, sa zároveň postaral aj o jej vydaj. Vannozziným prvým manželom sa stal starší právnik Domenico d´Arignano, zhovievavý a spoľahlivý muž, pri ktorom neboli obavy, že by si na manželku robil nejaké nároky. Kardinál sa zúčastnil sobáša a o rok neskôr mu Vannozza porodila najstaršieho syna Cesareho. Vtedajší pápež Sixtus IV. vyhlásil dieťa za manželské, čím Cesare do budúcnosti získal možnosť pôsobiť v cirkevnej sfére (nemanželské deti toto právo nemali a kardinál sa k jeho otcovstvu priznal až po zvolení za pápeža). [2]

Po smrti prvého manžela kardinál zariadil druhý sobáš a Vannozziným manželom sa v roku 1480 stal Milánčan Giorgio de Croce, otec jej najmladšieho syna Ottaviana. Manželstvo trvalo niekoľko rokov, ale po smrti manžela a následne aj najmladšieho syna sa Vannozza presťahovala z domu na Piazza Pizza di Merlo na Piazza Branca. Tretí manžel Carlo Canale pochádzal z Mantovy. Ako jeden zo svadobných darov získala Vannozza veno 1000 dukátov a pre manžela post na pápežskom dvore. [2] Hibbert uvádza, že išlo o miesto veliteľa rímskeho vezenia Torre Nuova. [5]

Vannozza mala v Ríme vlastný malý dvor, ktorý ju sprevádzal na cestách a v kruhu ktorého trávila svoj čas. V meste vlastnila rozsiahly majetok, okrem iného tri hostince: U hada, U kravy a U slnka.

Vannozzin erb

V čase smrti Alexandra VI. bola už Vannozza vdovou. Počas nasledujúcich bojov o pápežský stolec žila v Borgo pod patronátom kardinála kostola San Clemente. Sprevádzala Cesareho do Nepi a po zvolení Pia III. sa vrátila do Ríma. Neskôr po zvolení kardinála Giulliana della Rovere za pápeža Júlia II. sa jej život v meste postupne vrátil do každodenných koľají. Bez možností na pomoc zo strany syna sa v tomto čase obracala na svojich vplyvných priateľov z významných rímskych rodov ako Farnese alebo Cesarini, ale aj na priateľov z radov kardinálov. Obávala sa konfiškácie svojho majetku z dôvodu nelegitímneho nadobudnutia. V snahe ochrániť svoj majetok darovala 4. decembra 1504 svoj dom na Piazza Pizzi di Merlo kostolu Santa Maria del Popolo s podmienkou dožitia. Napriek tomu, že sláva Borgiovcov v Ríme skončila smrťou Alexandra VI. Vannozza ostala zaujímavou osobnosťou. Necestovala mimo Ríma už nikdy sa nevidela so svojimi deťmi, ktoré prežili turbulentné politické zmeny v krajine. Ku koncu života sa venovala rôznym charitatívnym činnostiam a podporovala náboženské organizácie, bratstvá a nemocnice. [6]

Vannozza de Catanei zomrela v Ríme v novembri 1518. Svoj majetok v podobe troch hostincov, ktoré vlastnila v Ríme, rovnako ako niekoľko stád oviec zanechala vybraným rímskym náboženským a charitatívnym inštitúciám. O jej smrti sa zachovala správa, ktorú zaznamenal benátsky vyslanec Marino Sanudo:

Predvčerom zomrela madonna Vannoza, kedysi milenka pápeža Alexandra a matka vojvodkyne z Ferrary a vojvodu Valentina... Ako je v Ríme zvykom, jej smrť oficiálne zverejnili slovami: „Messer Paolo oznamuje úmrtie madonny Vannozzy, matky vojvodu gangijského; patrila k bratstvu praporečníkov.” Bola pochovaná v kostole Santa Maria del Popolo, s najvätšími poctami, takmer ako kardinál. Mala 76 rokov. Všetok majetok, značne veľký, odkázala kostolu San Giovanni in Laterano. Pohrebných obradov sa zúčastnil pápežov komorník, čo bolo nezvyčajné.[7]

Bola pochovaná v rodinnej kaplnke v kostole Santa Maria del Popolo spolu so synom Juanom, druhým vojvodom z Gandie. Jej epitaf je nasledovný:

„Tu leží Vannoza de Cataneo, matka Cesareho, vojvodu z Valence, Juana, vojvodu z Gandie, Joffrého, kniežaťa zo Squillace, a Lucrezie, vojvodkyne z Ferrary. Úctu si zasluhuje svojou počestnosťou, mimoriadnou zbožnosťou, vekom, dôvtipom a prácou pre lateránsku nemocnicu. Pomník dal postaviť Girolamo Pico, vykonávateľ poslednej vôle. Žila 76 rokov, 4 mesiace a 13 dní a zomrela 26. novembra 1518.” [8]

1. GREGOROVIUS, Ferdinand. Lucretia Borgia. New York : D. Appleton and Company, 1904. 378 s. S. 10.
2. BELLONCI, Maria. The life and times of Lucrezia Borgia. tretie. vyd. London : Phoenix Press, 2002. 406 s. ISBN 1-84212-616-4. S. 15.
3. GREGOROVIUS, Ferdinand. Lucretia Borgia. New York : D. Appleton and Company, 1904. 378 s. S. 11.
4. BRAMBACH, Joachim. Borgiovci : Príbeh renesančnej rodiny. Bratislava : Ikar, 2000. 312 s. ISBN 80-7118-846-8. S. 87-89.
5. HIBBERT, Christopher. Borgiové a jejich nepřátelé 1431 – 1519. prvé. vyd. Praha : Argo, 2011. 281 s. ISBN 978-80-257-0541-4. S. 33.
6. GREGOROVIUS, Ferdinand. Lucretia Borgia. New York : D. Appleton and Company, 1904. 378 s. S. 345-352.
7. HIBBERT, Christopher. Borgiové a jejich nepřátelé 1431 – 1519. prvé. vyd. Praha : Argo, 2011. 281 s. ISBN 978-80-257-0541-4. S. 262.
8. HOLLINGSWORTH, Mary. Borgiovci – Kronika neslávne známeho rodu. prvé. vyd. Bratislava : Slovart, 2013. 384 s. ISBN 978-80-556-0823-5. S. 351.