Bitka pri Petrovaradíne

Vojna, ktorá vypukla medzi Osmanskou ríšou a rakúskymi Habsburgovcami v roku 1716, bola iba vyvrcholením napätia na oboch stranách. Habsurgovci do nej vstupovali ako ochrancovia Benátskej republiky a ich cieľom bolo vytlačiť Turkov z Balkánu a Peloponézu. Turci išli do boja s cieľom pomstiť sa za urážku, ktorej sa im dostalo v podobe habsburského ultimáta nariaďujúceho vrátiť Benátkam územia dobyté v posledných rokoch, pričom v rámci odplaty tiež chceli získať späť územia stratené po ťažkých porážkach pri Viedni a Zente.

Prvým cieľom tureckých vojsk bolo mesto Petrovaradín, ktoré bolo v tom čase kľúčovou pevnosťou a zásobovacou základňou habsburských vojsk na dolnom toku Dunaja. Damad Ali priviedol svoju armádu k Petrovaradínu 2. augusta 1716 a rozvinul sa na juhovýchod od mesta. Obsadil návršie nad mestom a tam sa opevnil. Jeho krídla sa pritom opierali o Dunaj. Ak by ho chcel Eugen, ktorého vojsko sa nachádzalo na druhom brehu rieky, napadnúť, musel by sa pohybovať s armádou pozdĺž rieky, prekročiť ju a potom postupovať úzkym údolím proti silným obranným pozíciám podstatne silnejšieho nepriateľa. Ak by ho pravda Turci neprepadli už pri prechode rieky, kedy by bolo jeho vojsko obzvlášť zraniteľné.

Eugen sa však rozhodol pre riskantný manéver, ktorý sa celkom priečil vtedajším poriadkom. V noci na 5. augusta so svojim vojskom v tichosti prekročil rozvodnený Dunaj priamo pod hlavnými tureckými pozíciami a skoro ráno zaútočil na prekvapeného nepriateľa. Turci sa však čoskoro skonsolidovali a jednu chvíľu situácia vyzerala tak, že by ich protiútok na stred a pravé krídlo rakúskej armády mohol bitku zvrátiť. Nakoniec ale podpora delostrelectva z pevnosti Petrovaradín, ku ktorej pechota ustúpila, ako aj včasný protiútok ťažkého jazdectva, ktoré si princ prezieravo nechal v zálohe, situáciu vyriešili. Eugenovo ľavé krídlo zatiaľ rýchlo postupovalo vpred. Boli dobyté turecké delostrelecké batérie a ich nová obsluha spustila paľbu na tylo a stred nepriateľskej zostavy. Turecká armáda sa vzápätí dala na útek. Ten sa ale mnohým nepodaril, pretože cez rozbité pravé krídlo tureckých vojsk se do tyla utekajúcej armády dostalo rakúske jazdectvo. Damad Ali bol smrteľne ranený, keď sa pokúšal na čele svojej osobnej gardy o protiútok (zrejme išlo o formu samovraždy, keďže situácia bola už beznádejná), zomrel krátko po bitke. Posledné ohnisko tureckého odporu bolo zlikvidované zhruba na poludnie. Keďže Damad Ali nechal tesne pred svojim samovražedným útokom popraviť všetkých dovtedajších zajatcov, čakal rovnaký krutý osud aj zajatých Turkov.

Likvidácia tureckej armády uvolnila Eugenovi Savojskému ruky pre ďalšie akcie. Nakoniec sa ale nerozhodol pre plánovanú výpravu na Belehrad, keďže by podľa neho nebolo na dobytie mesta dosť času, ale tiahol radšej k Temešváru, ktorý ľahko dobyl. Turci tak stratili Temšský Banát a rozhodujúce stretnutie vojny sa odložilo na nasledujúci rok.

• VÍT, Vlnas. Princ Evžen Savojský. Praha : Paseka, 2001. 848 s. ISBN 80-7185-380-1. (čeština)