Bitka o Gallipoli

19. februára 1915 o 9:51 začalo Dohodové loďstvo s ostreľovaním prvého pásma pevností. Loď HMS Inflexible ostreľovala turecké postavenia v Sedd el Bahr, HMS Triumph v Helles. HMS Cornwallis v Orkanie a francúzska Suffren v Kum Kale. Turecké batérie odpovedali celkovo iba slabou paľbou. Ostreľovanie sa skončilo po 17:30[1]. Neskôr museli byť námorné operácie prerušené pre zlé počasie. 26. februára sa začala druhá fáza operácie, počas nej si mali Dohodové sily prebojovať cestu dovnútra Marmarského mora. Medzi 27. februárom a 3. marcom uskutočnila britská námorná pechota niekoľko náhlych výsadkov a zlikvidovala batérie v ústí do úžiny. Hlavným cieľom britskej flotily však bolo vyčistiť úžinu od mín. Brehy boli stále v rukách Turkov, a po vyradení pevností museli prieliv čistiť od mín mínolovky, ktoré sa však nemohli brániť paľbe poľných diel, ktoré síce pancierovým lodiam nemohli ublížiť, ale tie nemohli vplávať do úžin bez predvoja mínoloviek. Mnohé mínolovky navyše mali civilné posádky, ktoré pri objavení mín často konali veľmi nerozhodne. Turci neustále menili pozície svojich batérií a zlé počasie znemožňovalo pravidelné letecké pozorovanie[1]. Vzhľadom na nízky uhol námeru (maximálne 30°, u väčšiny lodí iba 15 – 20°) neboli lode schopné zasiahnuť turecké batérie na odvrátených svahoch. Briti preto použili HMS Queen Elizabeth, ktorá strieľala z Egejského mora ponad polostrov. Paľba sa však musela viesť iba podľa matematických výpočtov bez možnosti opráv, čím bola veľmi nepresná. Vzhľadom na vzdialenosť asi 15 km a uhol pohľadu z výšky do 500 m, nepomáhali pri riadení paľby ani z Francúzska dovezené pozorovacie balóny. Do 15. marca 1915 sa Dohodové loďstvo prebojovalo do stredu prielivu. Vtedy veliaci admirál Cardan prestal veriť v úspech[2] a zo zdravotných dôvodov odišiel na Maltu. Sir Cardan neveril v úspech od prvého dňa a v operácii pokračoval iba na nátlak z Londýna. Nahradil ho kontraadmirál John de Robeck.

Flotila Dohodových plavidiel vchádzajúca do úžiny

18. marca 1915 o 10:30 začala flotila Dohodových plavidiel vchádzať do úžiny. Operácia sa mala začať ostreľovaním tureckých pozícií na pobreží, po dvoch hodinách mali mínolovky začať čistiť priestor pred bojovými loďami od mín. 17. marca priestor vyčistili mínolovky, ale v noci zo 17. na 18. marca Turci mínové pole obnovili. Kráľovské námorníctvo dúfalo, že sa mu podarí prestrieľať si cestu cez Dardanely a dostať sa čo najbližšie k Istanbulu. Briti však nepoznali pozíciu mín a časť ich flotily vošla do mínového poľa, ktoré 10 dní predtým v tajnosti vytvorili Turci. Mínolovky s civilnými posádkami nevydržali pod tureckou paľbou dlhú dobu a začali sa sťahovať. Okolo 14:00 hod. francúzsky Bouvet narazil na mínu, prevrhol sa a v priebehu dvoch minút sa potopil aj so 600 mužmi na palube. O 16:10 narazili na mínu aj HMS Irresistible a HMS Inflexible. K lodi Irresistible bola na pomoc vyslaná HMS Ocean, tá zobrala zvyšok posádky lode, po tom čo bolo evidentné, že ju nebude možné odtiahnuť preč. Ale okolo 19:00 Ocean narazil na mínu a začal sa potápať. V priebehu pol hodiny posádka opustila loď. Presne v tej istej dobe, okolo 19:30 sa potopil opustený Irresistible. Ocean sa potopil po 23. hodine. Francúzska loď Suffen bola najprv ťažko poškodené mínami, loď Gaulois pri pokuse pomôcť jej utrpela tiež ťažké poškodenie. HMS Inflexible nabrala po poškodení mínou 2 000 ton vody a iba s krajným vypätím sa ju podarilo zachrániť.

O 17:00 hod. kontraadmirál de Robeck nariadil prerušiť operáciu a stiahnuť sa z prielivu. Celá akcia skončila veľkým neúspechom námorníctva, napriek tomu niektorí tvrdia, že Briti mohli byť úspešní, ak by pokračovali v postupe prielivom, pretože v dobe, keď de Robeck rozhodol o obrate, tureckým pevnostiam takmer došla munícia. Ústup dohodových plavidiel z prielivu výrazne povzbudil tureckú morálku. 19. marca 1915 zasadala v Londýne vojnová rada a rozhodla o pokračovaní operácie. Napriek odporu W. Churchilla, ktorý stále presadzoval použitie iba námorných síl, vojnová rada rozhodla, že je nutné obsadiť brehy úžin. Churchill bol za pokračovanie v bojových operáciách a argumentoval tvrdením, že keď si ofenzíva vo Flámsku vyžiadala životy 60 000 britských vojakov za 4 hodiny, má právo žiadať potopenie niekoľkých starých lodí v Dardanelách. Požadoval, aby lode bez ohľadu na straty prerazili paľbu i mínové polia a prenikli do úžiny[3]. S týmto argumentom vystupoval až po vojne. Tým skončila prvá etapa Dardanelskej operácie.

Hlavné velenie mal britský generál Hamilton, ktorý vybral najhorší plán: postup od špice Gallipoli od juhu k severu po celej dĺžke – cez najsilnejšie turecké postavenia, namiesto toho, aby zaútočil na sever Gallipoli a odrezal ho od pevniny. Sústredenie a príprava výsadkových jednotiek si vyžiadala mesiac. V príprave sa dohodoví velitelia dopustili mnohých organizačných a logistických chýb, napríklad nalodili delá na inú loď ako ich lafety, muníciu k iným delám, atď. Celá invázna flotila sa musela preto vrátiť z Lémnosu nazad do Alexandrie a preložiť všetky lode. Celý ten čas mali Turci na prípravu obrany.

Medzi odrazením flotily v Marmarskom mori a začiatkom vylodenia prebehlo 6 týždňov. 27. marca nariadil İsmail Enver vytvorenie 5. armády pod vedením nemeckého generála Limana von Sandersa, určenej na oblasti Dardanel. Turci sústredili na obranu 84 000 vojakov 5. armády[1] a ďalších asi 120 000 príslušníkov obrany poľných opevnení, námorníkov a iných jednotiek. Okrem posádok pevností rozvinuli 4 divízie na južnom konci Gallipoli, 2 divízie na ázijskom brehu, jednu ponechali v zálohe. Pretože mali mesiac času, opevnili polostrov systémom priečnych zákopov, krytov a palebných postavení od juhu k severu. Spojenci mali dva plány: podľa francúzskeho mohli postupovať po ázijskom pobreží, podľa anglického po osi polostrova Gallipoli od juhu k severu. Turci si však neboli istí miestom výsadku. Mustafa Kemal očakával výsadok v oblasti Helles, na západnom konci Gallipoli. Otto Liman von Sanders naopak očakával útok v oblasti zátoky Besika. Dve divízie preto zostali brániť túto oblasť, ďalšie dve zabezpečovali sever Gallipoli, ktorý bol najzraniteľnejším miestom, na ktorom by bolo logické očakávať vylodenie.

Vylodenie jednotiek ANZAC 8:00 25. apríla 1915

25. apríla 1915 sa vojská Dohody vylodili v šiestich bodoch. Hamilton predstieral prostredníctvom svetelnej signalizácie z ponorky napadnutie hrdla polostrova, ale to bola iba zastieracia operácia, ktorá mala nechať velenie 5. armády v neistote. Jednotky ANZAC, ktoré sa vyloďovali z lodí HMS London, HMS Prince of Wales a HMS Queen sa však z viacerých príčin nevylodili na správnom mieste ale o niekoľko kilometrov na sever pri Ari Burnu.

29. divízia generála Aylmer Hunter-Westona sa vyloďovala pri Helles na 4 úsekoch pláže. Zo severu na juh to bol V, W, X a Y. Pri útoku prišla o asi 500 mužov. Na pláži Y sa britské jednotky nestretli so žiadnym odporom a bez vážneho odporu prenikli až k zničenej dedine Krithia. Tento úspech však nedokázali britskí velitelia využiť, bez rozkazov prestali postupovať a začali sa zakopávať na pobreží. Po príchode tureckých záloh musel byť úsek Y evakuovaný. Na pláži V sa vyloďovali jednotky kráľovských munsterských strelcov a hampshirskí strelci z lode SS River Clyde, ktorá prišla priamo na pobrežie, tak že vojaci mohli na pobrežie prechádzať priamo po lávkach. Pluk Dublinských strelcov sa vyloďoval na člnoch. Pod paľbou však boli hneď od začiatku vojaci na obidvoch úsekoch. Z prvého oddielu o 200 vojakoch, ktorí vyrazili z lode River Clyde, sa na pláž dostalo iba 21. Na pláži W utrpeli prvosledové jednotky 70 % straty, šiesti vojaci boli vyznamenaní Viktóriiným krížom. Na pláži W na pluk lancashireských strelcov čakal úsek s dunami a prekážkami s ostnatým drôtom, tento pluk utrpel pri výsadku ťažké straty. Napriek takmer 60 % stratám však vojaci tejto jednotky cez nepočetnú tureckú obranu prerazili. 6 mužov z vyloďujúceho sa práporu bolo vyznamenaných Viktóriiným krížom. Po vylodení a prvom kontakte s nepriateľom zostalo z plukov dublinských a munsterských strelcov tak málo mužov, že ich spojili do novej jednotky, ktorá dostala označenie „dubsterskí strelci“. Z 1 012 dublinských strelcov iba 11 prežilo gallipolskú kampaň bez zranenia. Východne od úseku pláže V sa vyloďoval na pláži S (Soroz) francúzsky prápor, ktorý sa stretol s podobným odporom ako Briti, nakoľko sa Turci na plážových výšinách neúprosne bránili. Keď sa turecké jednotky ocitli ráno 25. apríla bez munície a proti postupujúcim oddielom sa mohli brániť len bajonetmi, veliteľ 19. tureckej divízie, podplukovník Mustafa Kemal, vydal 57. pešiemu pluku tureckej armády svoj najslávnejší rozkaz:[4] Neprikazujem vám útočiť, prikazujem vám zomrieť. A kým budeme zomierať, prídu nové jednotky a velitelia, aby zaujali naše miesto. Všetci príslušníci pluku v boji aj zahynuli a z úcty k nim sa dnes v tureckej armáde označenie 57. pluk nepoužíva.

Von Sanders zatiaľ konal veľmi opatrne, najprv sa rozhodol rázne zakročiť proti klamnému útoku na hrdlo polostrova, ktorý považoval za hlavný nápor Britov. Pre podozrenie, že do prielivu prenikla britská ponorka, nepoužili Turci na prepravu na polostrov lode, ale presúvali sa zásadne po súši[1].

27. apríla začal Mustafa Kemal protiútok proti jednotkám ANZACu. Za pomoci delostreleckej podpory lodí sa tieto útoky podarilo austrálskym a novozélandským jednotkám odraziť. Boje však trvali do neskorej noci. Ďalší deň sa o prienik z predmostia pokúsili Briti. Následné boje sa stali známe ako prvá bitka o Krithiu.

Oddiely 1. austrálskej divízie, 19. mája 1915

Jednotky ANZAC sa o ďalší útok pokúsili až 2. mája, ale boli odrazení, pričom 4. brigáda prišla o asi 1000 mužov. Turci vzápätí 19. mája podnikli silou asi 42 000 mužov útok na 17 000 vojakov ANZACu. Tento útok, ktorý sa však v dôsledku nedostatku delostrelectva spoliehal hlavne na moment prekvapenia, bol odhalený. V boji prišli Turci o 10 000 mužov, pričom ANZAC mal 160 mŕtvych a 468 ranených. Obe strany sa 24. mája na tomto úseku frontu dohodli na prímerí, aby mohli byť mŕtve telá ležiace v území nikoho pochované.

Proti britskej námornej podpore Turci útočili v spolupráci s nemeckým loďstvom. 13. mája turecký torpédoborec Muavenet-i Milliye potopil britskú bojovú loď HMS Goliath. 25. mája nemecká ponorka SM U-21 Otta Hersinga potopila HMS Triumph, o dva dni neskôr HMS Majestic. Ponorka sa vynorila približne 150 m od zakotvenej lode chránenej protitorpédovými sieťami a odpálila torpédo, ktoré siete bez problémov prerazilo a zasiahlo loď. Zo strachu pred ponorkami sa spojenecké loďstvo stiahlo ďalej od pobrežia.

Na pobreží nasledovala reťaz útokov, 4. júna sa začala 3. bitka o Krithiu, v ktorej Briti stratili 4500 mužov a postúpili pritom iba desiatky metrov. Čerstvo prisunutá 52. divízia sa zapojila 28. júna do bojov o údolie Ravine, ktoré sa podarilo Britom získať. 1. až 5. júla sa o útok pokúsili Turci, no boli odrazení. 12. júla sa Briti pokúsili o posledný útok na polostrove Helles. Dva čerstvé prápory 52. divízie zaútočili v strede línie na Achi Baba Nullah, ktoré sa neskôr stalo nechválne známe ako krvavé údolie, keďže útočiace jednotky prišli o 30 % svojej živej sily, opäť bez významnejšieho úspechu.

Austrálske jednotky v Tureckom zákope pri Lone Pine

Velenie operácie sa následne rozhodlo presunúť ťažisko do úseku austrálskych a novozélandských jednotiek. 6. augusta sa vylodili čerstvé jednotky 10. a 11. divízie v zátoke Sulva. 10. divízia sa však nevylodila v plánovanej oblasti, ale v komplikovanom teréne mierne na juh, čo sťažilo jej postup. Začala sa ťažká bitka o Sari Bair. Zarovno s tým sa pokúsili Briti a ANZAC o klamné útoky na Helles a Krithiu. Pri útoku austrálskej 1. divízie na Lone Pine zaznamenal ANZAC svoj jediný väčší úspech za celú kampaň. 3. ľahká jazdecká brigáda a novozélandská pechotná brigáda však pri útoku v oblasti Chunuk Bair neboli také úspešné a po krvavých bojoch boli z nadobudnutého územia opäť vytlačené. Briti potom posilnili pláže Suvala ďalšími jednotkami, ktorým sa podarilo 21. augusta získať kopec Scimitar a 29. augusta výšinu 60. Spojením pozícií ANZACu a výsadku pri Sulve sa však boje dostali do slepej uličky zákopovej vojny. Po výsadku pri Sulve obe strany na krátko znovu uzavreli prímerie, aby mohli pochovať tisíce mŕtvych tiel ležiacich v letných horúčavách v zemi nikoho. Medzi vojakmi oboch strán prebehla na niektorých úsekoch vzájomná výmena darov. Počas bojov 10. augusta 1915 prišiel o život po zásahu tureckým ostreľovačom aj 27 ročný poručík Royal Engineers Henry Moseley, významný fyzik, žiak Ernesta Rutherforda.

Situácia dohodových vojsk na Gallipoli sa zhoršila, keď 11. októbra 1915 vstúpilo Bulharsko do vojny na strane Centrálnych mocností. Hamilton však stále odmietal nariadiť ústup, pretože tvrdil, že by tým utrpela britská prestíž vo svete. 14. októbra 1915 bol preto odvolaný a jeho nástupca generál Charles Carmichael Monro dostal za úlohu stiahnuť jednotky z polostrova. Bolo potrebné rýchlo konať, lebo v zhoršujúcom sa počasí narastali jednak problémy s námornou dopravou, jednak straty v dôsledku omrzlín. V noci z 19. na 20. decembra 1915 sa stiahli jednotky z oblasti Sulva a Ari Burnu. Turci ústupu nebránili. 20. januára 1916 boli stiahnuté posledné jednotky z Helles na západe Gallipoli. Vojská Dohody zanechali na mieste veľké množstvo materiálu, hlavne potravín, ale i munície. Komplex z takýchto strát pri vyloďovacej operácii pretrvával v Británii až do vylodenia v Normandii a bol jedným z dôvodov jej odkladov[2][5].

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Battle of Gallipoli na anglickej Wikipédii.