Neville Chamberlain

Neville Chamberlain bol syn Josefa Chamberlaina (zastával post primátora Birminghamu) a brat Austena Chamberlaina (držiteľ Nobelovej ceny, britský politik). Narodil sa v Edgbastone (územie mesta Birmingham). Navštevoval Rugbyovu školu a po jej skončení sa stal denným poslucháčom Masonovho vedeckého kolégia, neskôr Birminghamskej univerzity. Od roku 1890 – 1896 pracoval na založení sisalovej plantáže na Bahamách, avšak podnik skončil v dlhoch a on sa radšej vrátil späť do Anglicka.

Chamberlain sa popri obchodoch začal zapájať aj do miestnej politiky a v roku 1915 bol zvolený za primátora Birminghamu. V roku 1918 bol zvolený za poslanca Konzervatívnej strany za Ladywood. Odmietol úrad pod Davidom Lloydom Georgeom, ale prijal úrad Ministra pôšt (1923 – 24) a Ministra zdravotníctva (1924 – 29) pod Stanleyom Baldwinom. Tiež slúžil ako Minister financií v národnej vláde vedenej Ramsayom MacDonaldom (1931 – 37). Medzi jeho priority patrilo rušenie sociálneho zákonodarstva a reorganizovanie podpory v nezamestnanosti.

Od roku 1936 sa začali šíriť obavy z rozširovania komunizmu zo Sovietskeho zväzu do zvyšku Európy. Najmä konzervatívna strana a premiér Stanley Baldwin zdieľal tieto obavy a preto značne sympatizoval s vojenským pučom v Španielsku, namierenému proti ľavicovej vláde.

Léon Blum, premiér vlády ľudového frontu vo Francúzsku, spočiatku súhlasil s poslaním lietadiel a delostrelectva na pomoc republikánskej vláde v Španielsku. Avšak potom, čo sa dostal pod tlak Stanleyho Baldwina a Anthonyho Edena v Británii, a viacerých pravicových členov vlastného kabinetu, zmenil svoj postoj.

Na podnet Britov zaujali k Španielskej občianskej vojne ostatné mocnosti stanovisko nevmiešavania sa. Avšak Adolf Hitler a Benito Mussolini ignorovali dohody a generálovi Franciskovi Frankovi a jeho Nacionalistickým silám zaslali množstvo vojenskej pomoci, vrátane vojakov. Keď Chamberlain nahradil Stanleyho Baldwina na poste premiéra, pokračoval v politike nezasahovania.

Chamberlain veril, že Nemecko bolo po porážke v 1. svetovej vojne spojencami posudzované príliš tvrdo. Tiež si myslel, že odsúhlasením niektorých požiadaviek Adolfa Hitlera a Benita Mussoliniho môže zabrániť ďalšej vojne. Anthony Eden, Chamberlainov sekretár pre zahraničie, s politikou appeasementu nesúhlasil a vo februári 1938 rezignoval. Eden bol nahradený Lordom Halifaxom, ktorý túto politiku plne podporoval.

Po tom, čo v roku 1938 vznikla únia medzi Nemeckom a Rakúskom (Anschluss), ktorá bola Versaillskou zmluvou výslovne zakázaná, začali sa najmä z Dolnej snemovne parlamentu ozývať hlasy Anthonyho Edena a Winstona Churchilla, žiadajúce akcie proti nacistickej vláde. Medzinárodné napätie sa zvýšilo, keď Adolf Hitler začal požadovať kontrolu na oblasťou Sudet v Česko-Slovensku. V snahe vyriešiť krízu, sa dvaja členovia vlády Nemecka, Británie, Francúzka a Talianska stretli v septembri 1938 v Mníchove. 29. septembra 1938 Neville Chamberlain, Adolf Hitler, Edouard Daladier a Benito Mussolini podpísali Mníchovskú dohodu ktorá pričlenila Nemecku Sudety, opevnené hraničné územie Česko-Slovenska s veľkou nemeckou komunitou. Keď Edvard Beneš, česko-slovenský prezident, ktorý nebol do Mníchova pozvaný, protestoval proti tomuto rozhodnutiu, Neville Chamberlain mu povedal, že Británia kvôli Sudetám nehodlá ísť do vojny.

Mníchovskú dohodu v tej dobe schvaľovala väčšina Britov pretože sa zdalo, že zabráni vojne s Nemeckom. Avšak po tom, čo v marci 1939 nemecká armáda zlikvidovala zvyšok Česka a Chamberlain konečne zistil, že Hitlerovi nemožno veriť, politika appeasementu skončila. Po invázii do Poľska bol Chamberlain nútený vyhlásiť Nemecku vojnu.

Po vypuknutí 2. svetovej vojny prieskum verejnej mienky paradoxne ukázal, že Chamberlainova popularita bola na úrovni 55%, od decembra 1939 dokonca 68%. Avšak členovia dolnej snemovne parlamentu ho videli ako neinšpiratívneho vojnového lídra. V máji 1940 členovia Robotníckej strany a Liberálnej strany odmietli podporiť ním navrhovanú nacionálnu vládu. Chamberlain rezignoval a nahradil ho Winston Churchill. Ponúknutú funkciu v novej Churchilovej vláde nemohol prijať, pretože mu to nedovolil jeho zdravotný stav. Nakoniec opustil úrad v októbri 1940 a zomrel krátko nato, 9. novembra 1940.