Apulská platňa

Apulská alebo Adriatická platňa je malá tektonická platňa, tvorená prevažne kontinentálnou zemskou kôrou, ktorá sa oddelila od Africkej platne, resp. Gondwany pozdĺž veľkého smerného posunu v priebehu kriedy. Označenie adriatická platňa sa bežne používa pre jej severnú časť, ktorá bola deformovaná počas alpínskej orogenézy, v priebehu ktorej narazila na Eurázijskú platňu. Sutúrou po tejto zrážke je Periadriatická línia, ktorá tvorí os Álp. Apulská platňa sa dodnes pohybuje voči Európskej platni pomerne nezávisle.

Geológia Álp
Alpy
Tektonické superjednotky
Helvétska zóna
Penninická zóna
Austroalpínska zóna
Južné Alpy
Petrografia
Bündnerské bridlice • flyš • molasa
Geologické jednotky
Periadriatická línia • Masív Aar-Gotthard • troska Dent Blanche • Engadinské okno • Flyšová zóna • Giudicárska línia • Grauwackenzone • okno Vysokých Taur • Molasová panva • Penninický násun • Ivreská zóna • Lepontinské anitiklinóruim • Rechnitzké okno • Rhônsko-simplonská línia
Paleogeografické termíny
Valaiský oceán
Briançonnaiský mikrokontinent
Piemontsko-ligurský oceán
Apulská platňa
Pozri aj Geovedný portál

Platňa tvorí veľkú časť Apeninského polostrova a jej časť je tiež zaliata Jadranským morom. Hrubé súvrstvia druhohorných vápencov usadených na jej povrchu formujú Südliche Kalkalpen. Na mnohých generalizovaných paelogegrafických mapách zaberá oblasť Talianska, Grécka, Balkánu, Panónskej panvy a Vnútorných Západných Karpát[1], ale mikroplatňa zahŕňajúca Alpy, Karpaty a Panóniu sa nazýva Alcapa.

Apulská platňa so sebou pôvodne niesla aj časti oceánskej kôry Piemontsko-ligurského oceánu, ktorý ju oddeľoval od Briançonnaiského mikrokontinentu. Tento oceán však v priebehu kriedy subdukoval. V tomto období narazila na Euroázijskú platňu východná a severná časť Apulskej platne. Tento proces trval do eocénu, následne počas eocénu a miocénu tento pokračovala zrážka v západnej časti[2]. Základné modelové situácie podľa teórie platňovej tektoniky obvykle ignorujú možnosť subdukcie kontinentálnej kôry. Viaceré pozorovania však nasvedčujú, že v niektorých prípadoch k podobnému javu v prírode môže dôjsť. Ak je kontinentálna kôra tenšia ako 20 km, jej hustota je porovnateľná alebo dokonca väčšia ako v astenosfére a preto môže subdukovať. Viaceré geofyzikálne výpočty v Západných Alpách poukazujú na to, že k podobnému javu muselo dôjsť aj pri kolízií Apulskej platne s Európskou platňou, ktorej hmoty boli čiastočne pohltené pod Apulskou platňou[3].

Z juhu pod Apulskou platňou subdukuje oceánska kôra Africkej platne, ide o zvyšky druhohorného oceánu Tethys. K tomuto dochádza hlavne na západe a juhu Apeninského polostrova. Pri procese tiež dochádza k hromadeniu sedimentov, ktoré sú odtrhnuté z oceánskeho dna, vznikajú tzv. subdukčné melanže. Subdukcia a následne natavovanie pohltenej oceánskej kôry má za následok vulkanizmus v južnom Taliansku.