Anton Tunega

Pochádzal z rodiny penzionovaného žandára Michala Tunegu a jeho ženy Emílie, ktorá bola v domácnosti. Päť tried ľudovej školy vychodil v Dolných Motešiciach. Prvé štyri roky gymnázia navštevoval v Nitre, piatu triedu v Bratislave, a keď sa v roku 1940 rodina Tunegových presťahovala do Trenčína, Anton sa vrátil domov a záverečné dva roky doštudoval v Trenčíne, kde aj zmaturoval.

Na vysokoškolské štúdiá odišiel do Bratislavy, prihlásil sa na techniku. Ako vysokoškolák navštevoval krátky spravodajský kurz, ktorý organizovala Hlinkova mládež. Nemožno ho však označiť za exponenta Slovenského štátu a jeho režimu. Ako nespokojenec s nastupujúcim komunistickým režimom sa pridal k Štefanovi Chalmovskému z Topoľčian. Išlo o zárodok protikomunistického odboja. V letákoch vyjadrili jednoznačné odsúdenie nacizmu aj komunizmu.

Po likvidácii Chalmovského skupiny vtedajšou Štátnou bezpečnosťou v decembri 1945 unikal Tunega pred zaistením iba tak, že sa ukrýval. Po Víťaznom februári v roku 1948 patril Anton Tunega k ľuďom, ktorí sa s novou situáciou nechceli zmieriť. Spolu s priateľmi pripravoval prechody politicky ohrozených ľudí do Rakúska, pomáhal organizovať skupinu, ktorá by pracovala efektívnejšie. Začal s nepravidelným ilegálnym vysielaním do zahraničia o situácii na Slovensku. Skupina sa neskôr stala známa ako Biela légia. Napriek prísnej konšpirácii sa na skupinu napojil agent vojenského obranného spravodajstva Ján Divinec a 7. január 1949 bol Tunega zaistený.

Senát Štátneho súdu v Bratislave pod predsedníctvom Ladislava Breuera 21. mája 1949 odsúdil Antona Tunegu, Alberta Púčika a Eduarda Tesára na doživotné väzenie. Po súde odviezli Antona Tunegu do leopoldovskej väznice. Vo väzení pracoval, lepil papierové vrecká a vo voľnom čase študoval angličtinu. Prokurátor Anton Rašla sa odvolal proti rozsudku a vec sa dostala na najvyšší súd. Bezpečnostná päťka Krajského výboru Komunistickej strany Slovenska v Bratislave žiadala zmenu rozsudkov z doživotia na smrť. Najvyšší súd pod predsedníctvom Eugena Wagnera 16. septembra 1950 zmenil rozsudok bratislavského štátneho súdu na tresty smrti.

Proces s A. Púčikom, A. Tunegom a E. Tesárom patrí k najdôležitejším politickým procesom na Slovensku a vôbec v celom bývalom Československu. Dokumentuje to počet troch vykonaných trestov smrti, celkový počet 62 obžalovaných a 48 odsúdených osôb, ale aj dosah na protikomunistický odboj doma a v zahraničí. V čase medzinárodnej i domácej plošnej ofenzívy komunizmu sa od jesene 1947 v spojení s J. Vicenom usilovali vytvoriť sieť, ktorá by získavala spravodajské poznatky a tým pomohla odhaliť skutočné ciele, zámery a praktiky komunistickej strany. Skutočná hodnota získaných informácií bola celkovo nízka a neskôr, počas vyšetrovania a súdneho konania, sa náročky zveličovala. Nešlo o spravodajstvo kvôli materiálnym výhodám, za peniaze, ale z idealizmu.

Rodičia Antona Tunegu požiadali o milosť a žiadosť adresovali manželke prezidenta Klementa Gottwalda. Žiadna odpoveď však neprišla. Anton Tunega bol popravený 20. februára 1951 v bratislavskej väznici. Milovanej rodine odkázal: „Neplačte za mnou, umieram za spravodlivú vec.“[1]

Ideovo sa na odkaz Tunegu, Púčika a Tesára viaže a jeho meno nesie nezisková organizácia Nadácia Antona Tunegu. Nadácia vznikla v roku 1992 a nadväzuje na myšlienky trojice zavraždených, ako aj na idey otcov zakladateľov európskej integrácie, Roberta Schumana a Konrada Adenauera a jej úlohou je propagovať a vyzdvihovať význam a miesto kresťanských hodnôt v spoločnej Európe a pripomínať, že konzervatívne hodnoty a morálka predstavujú neoddeliteľné prvky pre zachovanie jednoty Európy.[2]

• Róbert Letz: Príbeh Antona Tunegu
• Nadácia Antona Tunegu