Amused to Death

Názov albumu pochádza z útlej knižočky Neila Postmana „Amusing Ourselves to Death“, ktorá je o mediálnej histórii a o vplyve politickej komunikácie cez médiá.

Album je nahratý 3- D technikou nazvanou Q Sound. Môžeme na ňom počuť hudobníkov a spevákov ako sú Jeff Beck, Ron Henley, Andy Fairweather-Lowe, Steve Luthaker, Jeff Porcaro, Rita Coolidge, P. P. Arnold a športového komentátora, ktorý je považovaný za „Hlas NBA“ –  Marva Alberta.

Z väčšej časti je album Amused to Death inšpirovaný dianím okolo prvej vojny v Perzskom zálive, okrem jednej skladby, ktorá bola napísaná dlhšiu dobu pred operáciou Púštna Búrka.

Waters hovorí o koncepcii albumu:
„Vizuálne je dejiskom albumu gorila, ktorá pozerá televízor. Neustále prepína diaľkovým ovládačom jeho kanály a skúma udalosti, ktoré sa udiali v okolitom svete za posledných pár rokov. Mám pocit, že veľa ľudských a politických tragédií sa obnovuje vďaka potrebe krajín západnej civilizácie zabaviť svoju populáciu lekciami o tragédii cudzej politiky. Jednou z najzábavnejších vecí je vojna v (dúfajme) vzdialených krajinách. Znepokojuje ma to. Znepokojuje ma pohľad na vojnu ako zábavu v televízii.“

Waters patrí k obdivovateľom rozhlasových hier. Páči sa mu na nich, že počas počúvania je otvorená cesta pre poslucháčovu predstavivosť. Koncepcia a spracovanie albumu Amused to Death je príkladom využitia tohto fenoménu. Album Amused to Death patrí medzi diela, ktoré nie sú na jedno vypočutie. Opakovaným prehrávaním poslucháč začína vnímať nové dialógy, zvuky, vrstvenie témy, ktoré provokuje jeho fantáziu.

Jimm Ladd o tomto albume hovorí:
„Nepúšťajte si tieto skladby na večierku. Zoberte si tento album domov, počúvajte starostlivo slovo za slovom. Je zázračný - núti vás premýšľať.“

Celý album je ohraničený bolestivým svedectvom Alfa Razzella, veterána bojov prvej a druhej svetovej vojny. Roger o tom hovorí:
„Bolo to v anglickom dokumentárnom filme o tých čo prežili túto vojnu. Považoval som za zvláštne, že žijú so spomienkami z tých čias, bez toho aby sa s tým po rokoch vyrovnali. Je 73 rokov po tom a oni sa stále nedokážu vyrovnať s pocitom previnenia, že prežili keď bolo tak veľa ich priateľov zabitých.“

Je to autentická nahrávka televízneho monológu. V tejto časti Razzell hovorí o tom ako našiel v neutrálnom pásme raneného Billa Hubbarda a ako ho tam musel nechať. Príbeh otvára scénu pre zvyšok albumu. Je kombináciou ľahkej melódie, zvukov a Alfovho stareckého hlasu v kontraste s drsnosťou až hororového príbehu. Hudba sa pomaly približuje do atmosféry, v pozadí počuť prepínanie kanálov televízora, ktoré sa zastaví pri tomto monológu, jemné improvizácie podfarbujú rozprávaný dej.

Gorila prepína televízor. Zo zmesi zvukov (prasce, vtáky, mraučanie mačky, vŕzganie otvárajúcej sa brány...) sa na poslucháča privalí krik más, ktoré skandujú, že „Čo boh chce, pomôže nám všetkým...“. V tomto prípade je bohom masmediálna mašinéria. Waters v piesni spieva o tom, že všetko čo tento boh chce je pozitívne aj negatívne. Boh je neutrálny, nepotrebuje sa držať žiadnych morálnych zásad. Roger o tejto téme hovorí:
„Cirkevné dogmy ma veľmi znervózňujú. Rozzúrilo ma a dopadlo to na mňa ako facka, keď som počul ako George Bush hovorí, že Boh bol na ich strane počas vojny v zálive. Je úžasné, že v roku 1992 jeden z najsilnejších mužov sveta dokáže redukovať politickú rétoriku na túto úroveň. Bolo to preto, aby dostal na svoju stranu voličov, udržal si moc, ktorú využil pre pomoc americkému automobilovému priemyslu.“

V rozhovore pri uvádzaní albumu v USA s Jimmom Laddom k tejto skladbe Roger ešte dodáva:
„Boh môže byť iba na strane jedného, nemôže byť zároveň aj na strane toho druhého. Nie som nábožensky špecificky orientovaný. Viem, že veľa ľudí má svoju konkrétnu vieru. Ak boh existuje, som presvedčený, že ho nezaujíma kedy demokrati alebo republikáni vyhrajú nasledujúce voľby, alebo kedy je to dobre, alebo zle pre spojencov, ktorí sa chystajú práve teraz zhodiť bomby na Bagdad. Božia vôľa je o iných veciach. A preto je táto pieseň o smiešnom názore ľudí, že boh je spojencom ich strany.“

Tretia skladba albumu hovorí o tom, čo dostal praotec, ktorý začal túto cestu. Opica si sadla na hŕbu skál, držiac si dolámanú ruku. Odmieta sa učiť zo svojich predošlých chýb (Memory is a stranger, History is for fools), používa vieru na obhajobu svojich činov. Dôležité sú verše o tom, že viera oslobodzuje muža od zodpovednosti za jeho činy. Pieseň tiež poukazuje na zbytočnosť ostatných činov, pretože opustil rajské záhrady, ktoré chce zbytočne znova nájsť.

Po hudobnej stránke veľmi mäkká melódia predošlého singlu plynule prechádza do svojej druhej časti, ktorá je štvrtou skladbou albumu. Autor v skladbe Perfect Sense Part II poukazuje na to ako médiá presviedčajú ľudí aby robili to, čo ide proti ich radosti a logike. Ak sú vaše hodnoty nasmerované na peniaze, všetko má význam, ale aj opak je pravdou: ak sú vaše myšlienky o láske, spolupatričnosti a ľudskom cítení nemá význam vlastne nič iné. V piesni je poukázané na to, že v Prime Time televíznych správ sú vysielané čierne kroniky, v športe nie sú akcentované výkony, ale zárobky, agresivita a škandály.

Dôvod využitia atmosféry zábavy publika na zápase NBA, podfarbený rozhovorom Marva Alberta o platoch športovcov, opisuje v rozhovore s Jimmom Laddom Roger takto:
„V piesni „Perfect Sense Part II“ som bol inšpirovaný padlou rímskou ríšou. Rimania naplnili Koloseum morskou vodou a vpustili doň galeóny, ktoré potom bojovali proti sebe. Vyzerá to tak, ako keby letecký útok na Tripolis, ktorý je inšpiráciou skladby Late Home Tonight a tiež aj operácia Púštna Búrka mali s týmto niečo spoločné. Je neľahké mať pocit, že to má dočinenia s vojenským priemyslom a s vytvorením zahraničnej polície, ktorá je spojená s lídrom domácej politiky. A nič s tým nerobíme. Prečo nikto nebráni Tibet? Tibet nemá ropu.“

Nasledujúca skladba nadväzuje na tému predošlej. Hovorí o tom, ako médiá idealizujú vojnu. Verš „I looked over Jordan and what did I see“ je prevzatý z piesne „Sweing Low Sweet Chariot“, ktorá je o smrti. V tejto piesni je Jordán riekou, ktorou anjeli prichádzajú aby brali ľudí do raja. Táto myšlienka je potom využitá v časti, kde spevák pozerajúc cez hľadáčik zbrane (... through the range finder...) zazrie rieku Jordán. Zvyšok piesne je znovu o tom, že vojna je prezentovaná ako hra, ako jedna z mnohých foriem televíznej zábavy.

Pieseň je o pohľade vojaka ako osoby, ktorá vlastne ani nevidí, akú katastrofu spôsobila. Vojak v lietadle je mimo ľudí, ktorých vraždí. Má pocit nevinnosti, on iba urobil, čo mu kázali. Manželka v Oxofordshire stojí pri okne a čaká na manžela, ktorý vlastne nerobí nič hrozné, je vojak a chodí lietať. Na nič sa nepýta iba plní rozkazy, lieta a lieta, lieta...

Roger o tejto téme hovorí:
„Ak ste bojový letec, alebo pilot bombardéra, musí byť náročné nebyť unesený svojou sexuálnou energiou a tým že ovládate ten ohnivý arzenál, ktorý dokáže rozsievať okolo vás smrť. V tomto pocite je niečo strašne príťažlivé. Toto je to, čo ma veľmi znepokojuje a o tomto hovorí táto pieseň.“

Druhá časť skladby sa zaoberá stavom, v akom sa vojak vráti. Cíti sa byť hrdinom. Ľudia uznávajú iba estetickú, alebo zábavnú hodnotu jeho práce, nie bolesť detí alebo ich nespravodlivú smrť. Akoby šlo o iba virtuálnu počítačovú hru...

Skladba ukazuje na význam tolerancie nenásytnosti, kriminality a ochoty byť spokojný so životom pokiaľ máme „chlieb a hry“. Médiá nás obhajobou chamtivosti a kriminality držia v pasivite. V prvých šiestich veršoch skladby sú obrazy o naháňaní sa za zlatom, falošného priateľstva založeného na peniazoch. Verš:

"Každý človek má svoju cenu, Bob/A tvoja je pekne nízka"

...sú slová, ktoré poukazujú na to, že pevnosť priateľstva môžu prekonať peniaze, a že jednotlivé vzťahy a zásady si nevyžadujú až také veľké množstvo peňazí na prekonanie. Niekde sa uvádza sa aj to, že týmto veršom Roger Waters cynicky naráža na svoju niekdajšiu skúsenosť s producentom Bobom Ezrinom, keď sa Ezrin podujal v čase „vojny floydov“ produkovať súčasne album „A Momentary Lapse of Reason“ (bez vedomia Watersa) a Watersov album „Radio K. A. O. S.“. Waters sa vyjadruje o tejto pasáži v tom zmysle, že pôvodný text bol Každý človek má svoju cenu, priatelia moji... len pri nahrávaní vraj iba zo žartu nahradil slovo “priatelia” menom “Bob”, mysliac pritom na Boba Dylana. Patovi Leonardovi sa táto verzia tak zapáčila, že trval na tom aby to takto zostalo.

V texte možno nájsť aj narážku na to, že život bežného jednotlivca je pre verejné médiá nezaujímavý. Ironicky a podobne ako v skladbe Perfect Sense slovami "História je pre hlupákov" naráža na paradox toho, že Židia ako obete holocaustu v súčasnosti systematicky utláčajú Palestínčanov. V texte sú narážky na nekončiace sklony ľudstva bažiť po väčšom a väčšom luxuse a moci, o vražedných následkoch vojen na ďalšie generácie.

Skladba začína hlasom sfanatizovaného televízneho kazateľa, ktorý postupne prechádza do témy prvej časti tejto piesne zo začiatku albumu: To, čo masmediálny boh chce je skôr zlo ako dobro.

V tejto hudobne odlišnej časti skladby vyjadruje autor svoju nádej, že ľudský druh raz unikne z pod vplyvu médií, chorobnej nenásytnosti, chamtivosti, západnej civilizácie, uvedomí si dôsledky ich negatívneho pôsobenia.

Opica prepína, ozývajú sa hlasy, dialógy v pozadí, hrá španielska gitara, Waters párkrát zdôrazní, že pozeráme televízor, zarapká samopal a v štýle country nám zaspieva o čínskom dievčati.

Opisuje fiktívnu postavu čínskeho dievčaťa, študentky filozofie, z bežnej čínskej rodiny, ktorej členovia prešli počas novodobej čínskej histórie všetkými revolučnými premenami krajiny. Videli sme ju v televízore. Mala žiarivé vlasy, perfektné prsia, veľké nádeje, mandľové oči, žlté stehná... je rozdielna ako ostatní, správa sa ako keby bola každého sestra, je jedna z 50 miliónov, ktorí nám dokážu pomôcť nájsť cestu k slobode, lebo sme ich videli v televízii ako zomreli počas demonštrácie na námestí Tiananmen...

K tejto téme sa Waters v rozhovore s Jimmom Laddom vyjadruje takto:
„Watching TV je o čínskom dievčati na námestí Tianamen. Všetko čo dokáže urobiť, je že stojí tam na mítingu, nárokuje si aby žila v demokracii a nakoniec ju prevalcuje tank. Po udalosti na Námestí nebeského pokoja jazdia tanky aj po telách mužov v Bosne, robia to tanky v Perskom zálive. Stalo sa to neraz. Neviem. Neviem, či mám na toto odpoveď. Môžeme sa na to sami seba pýtať. Čo dokážeme? Máme skúšať podporiť učiteľov v našich školách, ktorí sú otvorení pre budúce generácie? Kto sa pokúša pozrieť do budúcna a povie, čo je dôležité? Neviem. Čo je dôležité? Dôležité je aby sme nerešpektovali dogmy, ktoré vytvorili predchádzajúce generácie.. Je veľmi dôležité, aby sme nepovedali, že sme šli zabíjať Arabov v Iraku preto, že to chcel boh. Je veľmi dôležité neprikláňať sa k tým, kto obhajuje tento názor. Je dôležité pozrieť sa pravde do očí. Je dôležité vidieť jasne našu situáciu. Myslím, že musíme vedieť, ktorý smerom nesmieme ísť.“

Mysticky znejúci ženský monológ v úvode...

Potom nasledujú tri želania, ktoré vyslovuje muž príliš neskoro oproti času kedy by ich potreboval splniť.

Klavírne dielo s chorálmi a ukľudňujúcim spevom. O tom, čo všetko by mohlo byť zázrakom. Od toho, že by v jednej chvíli ožilo mŕtve more, že medzi Tigrisom a Eufratom by bolo rekreačné stredisko, kde by v bermudách oblečení rekreanti hrali rôzne druhy športu... Brazílčania by sa začali venovať sadeniu stromov..., doktor na Manhattane by zadarmo zachránil pacientov život, zázrak by bol, keby sme mali všetko a keby sme mali na výber...

Roger aj v poslednej skladbe albumu poukazuje na to, že priveľa pasívnej zábavy zabíja ľudskú dušu. Takýto život je podľa autora prázdny, neexistuje vlastný názor - iba zábava. Kultúra sa mení na iný druh spotreby. Ľudstvo sa mení na iný druh:

Nemá slzy pre plač, opustil ho cit, je to druh, ktorý sa baví na smrti….

Pieseň končí časťou monológu Alfa Razzella:
(Alf:) „Mnoho rokov potom som videl meno Billa Hubbarda na pomníku padlých v Aras. A keď som zazrel jeho meno, zostal som úplne ochromený, bola to myšlienka on... on mohol byť teraz živý človek, namiesto akejsi desivej spomienky, ktorá mi po toľkých rokoch na neho zostala. A cítil som úľavu vtedy som bol šťastnejší, vždy predtým, kedykoľvek som si na neho pomyslel. Dalo sa urobiť niečo iné? (v pozadí: „Chcem radšej umrieť, chcem radšej umrieť...“) Bolo to pre mňa akési trápenie.. A keď som ho uvidel a jeho meno v zozname – poznáte to, na pomníkoch je tam tak trochu v bezpečí, tam je vymenovaný spolu so všetkými ostatnými menami – a vidiac jeho meno a jeho meno na pomníku, to sa mi akosi uľahčilo na mojom... srdci, ak ma pochopíte.“
(žena:) Kedy ste uvideli jeho meno na pomníku? Kedy sa to stalo?“
(Alf:) „Ach, keď som mal osemdesiatsedem rokov, mohlo to byť rok tisícdeväťsto... osemdesiatštyri, tisícdeväťstoosemdesiatštyri.“