Gabriel Narutowicz

Gabrielov otec Ján bol miestny sudca. Zúčastnil sa "januárového povstania" v roku 1863 na území bývalej Republiky oboch národov proti Ruskému impériu. Po jeho porážke bol odsúdený na rok do väzenia. Zomrel, keď mal Gabriel 1 rok.

Gabriel Narutowicz ukončil roku 1886 dochádzku na gymnáziu v Liepāji. Potom začal študovať matematiku na Petrohradskej univerzite, roku 1887 však ochorel a musel sa vzdať štúdií. Toho istého roku odišiel do Švajčiarska, kde študoval na Spolkovej vysokej technickej škole v Zürichu.

Roku 1895 bol na Narutowicza vydaný ruskými úradmi zatykač. Stal sa tak švajčiarskym občanom a po dokončení štúdií začal pracovať ako železničiar v St. Gallene.

Narutowicz bol vynikajúci stavebný inžinier. V roku 1895 sa stal vedúcim stavby mostov cez Rýn. Jeho práce boli roku 1896 vystavené na Svetovej výstave v Paríži. Stal sa tiež priekopníkom elektrifikácie vo Švajčiarsku. Nariadil budovanie vodných elektrární napríklad v Monthey, Mühlebergu alebo Andelsbuchu.

Roku 1913 sa Narutowicz stal učiteľom na ETH v Zürichu v odbore staviteľstva vodných elektrární. Na tomto poste vydržal až do roku 1919.

Medzitým sa stal členom spolku pre ekonomiku vodného hospodárstva. V roku 1915 sa stal predsedom odboru pre reguláciu Rýna.

Počas prvej svetovej vojny pomáhal Narutowicz zraneným vojakom. Roku 1919 poslúchol výzvu Józefa Piłsudského a vrátil sa do nezávislého Poľska.

Po príchode späť do Poľska sa Narutowicz roku 1920 stal ministrom verejných stavieb komunikácií vo vláde Władysława Grabského. Tento post si udržal aj za vlády premiérov Wincenty Witosa a prvej a druhej vlády Antonia Ponikowského.

V roku 1922 sa stal ministrom zahraničia vo vláde Artura Śliwińského a vláde Juliana Nowaka. Stal sa tiež zástupcom Poľska na konferencii v Tallinne

Roku 1922 boli vypísané prezidentské voľby. Józef Piłsudski ustanovil ako kandidáta tiež Narutowicza. Ten najprv odmietal kandidovať za Ľudovú stranu, nakoniec ale prijal.

V prvom kole proti socialistovi Ignacy Daszyńskému tesne vyhral. V ďalších kolách bojoval proti kandidátovi zoskupenia národnostných menšín Janovi Baudouin de Courtenay a Stanislawovi Wojciechowskému (ten nakoniec súboj vzdal).

V poslednom kole bojoval Narutowicz proti národnému demokratovi Maurycy Zamoyskému. Voľby nakoniec vyhral Narutowicz s 289 hlasmi, čo bolo o 62 hlasov viac, než získal Zamoyski. Narutowicz sa tak 9. decembra 1922 stal prvým prezidentom druhej poľskej republiky.

Narutowicz bol prezidentom iba päť dní. Dňa 16. decembra 1922 bol zavraždený pri návšteve umeleckej výstavy v Národnej galérii umenia. Vrahom bol maliar Eligiusz Niewiadomski, ktorý bol spriaznený s národnými demokratmi. Bol odsúdený na trest smrti a 31. januára 1923 zastrelený. Niektorí členovia národnej demokracie si z Niewiadomského urobili hrdinu. Narutowiczova vražda dokazovala nacionalizmus a neznášanlivosť v Poľskej spoločnosti. Bol pochovaný vo Varšave.