Pohreb v judaizme

Tradície judaizmu učia, že chorý človek nemá byť v chorobe a v smrti sám. O to sa starajú blížni chorého, alebo tradične pohrebné bratstvo, aram. חברא קדישא‎, chevra kadiša, celým názvom aram. חברא קדישא דגומלי חסדים‎, chevra kadiša de-gomlej chasadim (Sväté bratstvo tých, ktorí konajú skutky milosrdenstva), ktoré pomáha potrebnému duchovne, aj prakticky. Ak je úmrtie nemocného nevyhnutné, pohrebné bratstvo zostáva stále pri ňom. Veľmi dôležitou úlohou bratstva je vypočuť priznanie hriechov umierajúceho (viduj), ktorý potom ako svoje posledné slova prednáša vyznanie viery Šma Jisrael.

Keď človek zomrie, je zvykom položiť jeho telo na zem, prikryť plachtou a pri jeho hlave mu zapáliť sviecu. Keď členovia bratstva oznámia úmrtie, je ich úlohou vykopať hrob a vyrobiť rakvu z nehobľovaných dosiek. Nastáva chvíľa, kedy bratstvo omýva zosnulého, táto fáza sa nazýva hebr. טהרה‎, tohora (očistenie). Platí zásada, že omývanie muža prísluší len mužom a omývanie ženy len ženám. Túto fázu sprevádza modlitba poskladaná z veršov Biblie. Na omývanie sa používa teplá voda.

Potom mŕtveho oblečú do zvláštnych nohavíc, košele, ponožiek, čapice, rubáša (kitl) a opasku. Všetko oblečenie sa súhrnne nazýva tachrichin a je vyrobené z bieleho plátna.

Muži majú na sebe navyše talit. Judaizmus určuje, že sa do rakvy nesmú vkladať šperky ani kvetiny a nesmie byť viditeľný rozdiel medzi bohatým a chudobným, a tak majú všetci pochovaní bez výnimky rovnaké oblečenie, z rovnakého dôvodu sa nehobľujú dosky, z ktorých sa vyrába rakva.

Podľa židovského zákona má byť pohreb najlepšie ešte v ten deň, kedy dôjde k úmrtiu, preto pohreb začína obvykle hneď po príprave. Ďalším zvykom je, že si blízki príbuzní ešte pred obradom natrhnú oblečenie ako výraz smútku, čo je starý zvyk pochádzajúci ešte z orientu. Prvá časť pohrebu sa nazýva hebr. צידוק הדין‎, ciduk ha-din (ospravedlnenie súdu), pri ktorej chazan spieva modlitbu ako uznanie Božej spravodlivosti a zmierenie sa s jeho súdom. Potom nasleduje smútočná reč - hebr. הספד‎, hesped, ktorú prednáša rabín.

Potom sa zoradí sprievod - hodnostár pohrebného bratstva s pokladničkou na milodary ide ako prvý, za ním najbližší príbuzní zosnulého, po nich máry (na nich nesú mŕtveho), ďalej predstavenstvo bratstva a rabín a po nich nasledujú ostatní zúčastnení, najskôr muži a až posledné ženy. Toto usporiadanie platilo skôr v minulosti, dnes väčšinou chodia muži a ženy dohromady. Pri ceste k hrobu chazan sedemkrát prednesie žalm 91. Keď sa rakva spustí do hrobu, každý z prítomných na ňu vysype tri lopatky hliny. Posledná fáza obradu sa odohráva v synagóge, výnimočne pri hrobe. Zúčastnení sa najskôr modlia žalm 49, potom niektorý z mužských príbuzných predhovorí modlitbu Kadiš. Pri odchode si všetci rituálne umyjú ruky a tradíciou je, že priatelia zvú pozostalých na hostinu útechy.

Pre najbližších príbuzných platí, že by prvých sedem dní nemali vôbec vychádzať z domu ani pracovať a mali by sedieť na zemi alebo na nízkych stoličkách. Tento týždeň najväčšieho smútku sa nazýva hebr. שבעה‎ šiva. Potom nasleduje etapa, ktorej sa hovorí hebr. שלושים‎ šlošim (dosl. tridsať), trvá tridsať dní (vrátane šivy) a podmienky zachovania zármutku sú pri nej o niečo miernejšie ako pri prvom období. Ak ale zomrie rodič, manžel či manželka, trvá obdobie najväčšieho smútku celý rok.

Jedenásť mesiacov po pohrebe pozostalý hovorí pri bohoslužbách קדיש יתום Kadiš jatom - Kadiš sirôt. Každý rok je tiež zvykom zapaľovať spomienkovú sviecu na výročie smrti (jidiš יאָרצײַט, jarcajt). Svieca má horieť celých 24 hodín. V priebehu roku sa vyjadruje ešte niekoľkokrát úcta zomrelým, cez posledné dni pútnických sviatkov, počas Jom kipur a Roš ha-šana a počas pôstnych dní.

Dvanásť mesiacov po obrade sa vztyčuje na hrobe náhrobok (hebr. מצבה‎, maceva). V aškenázskych komunitách je tradícia, že sa náhrobok vztyčuje pri nohách zosnulého, v sefardských naopak pri hlave. V niektorých komunitách je zvykom vztyčovať náhrobný kameň skôr, napr. po uplynutí siedmich alebo tridsiatich dní. Vztyčovanie náhrobku sa odkladá, ak by malo pripadnúť na sviatočné dny.

Náhrobok mal v priebehu dejín rôzne podoby, od prostých stél až po výstavné tumby. V stredoveku bolo zvykom písať na náhrobok texty týkajúce sa života zosnulého a vyzdvihovať jeho zásluhy, v modernej dobe sa od tejto praxe opúšťa a náhrobok tak väčšinou nesie len meno a dátumy narodenia a úmrtia. Jediným prvkom, ktorý zostal od stredoveku zachovaný, je tzv. תנצבה, tanceva, nazvaná podľa úvodných písmen (akrostichu) slov hebr. תהיה נפשו (נפשה) צרורה בצרור החיים‎ Tihje nafšo (nafšah) crura bi-cror ha-chajim (nech je jeho/jej duša pripojená k zväzku živých).

Zosnulí sú pochovaní tvárou k Jeruzalemu očakávajúci na príchod Mesiáša, ktorý má zostúpiť na zem nad Jeruzalemom. Teda na Slovensku, aj v celej Európe sú hroby na židovských cintorínoch obrátené na východ.

• NEWMAN, Ja'akov; SIVAN, Gavri'el. Judaismus od A do Z. Preklad Gita a Dušan Zbavitelovi. Praha : Sefer, 1992. 285 s. (Judaica; zv. 1.) ISBN 80-900895-3-4.
• GOLDBERG, Chaim Binyamin. Mourning in Halacha. Ed. Meir Zlotkowitz; preklad Shlomo Fox-Ashrei. Brooklyn : Mesorah Publications, 1991. 504 s. (Artscroll Halacha Series.) ISBN 0-89906-171-0. (po anglicky)

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Židovský způsob pohřbívání na českej Wikipédii.