Členovia Európskej únie

O možnom vstupe Turecka do EÚ sa vedú debaty už desaťročia. Turecko podalo oficiálnu prihlášku v roku 1987, ale oficiálny status dostalo až po summite v Helsinkách v roku 1999. Otvorenie rokovania o pristúpení sa uskutočnilo 3. októbra 2005.

Zástancovia prijatia Turecka poukazujú na to, že by to znamenalo stabilizáciu jeho inštitúcií a právneho poriadku, posilnilo by to význam ekonomiky EÚ vo svete. Pokiaľ by Turecko splnilo všetky podmienky pre prijatie, nie je podľa nich možné jeho vstup do EÚ odďaľovať. Vstup do Európskej únie by bol taktiež akousi odmenou za jeho dlhodobé členstvo v NATO a pokrok v oblasti ľudských práv.

Odporcovia prijatia Turecka poukazujú na to, že jeho prevažná časť leží mimo Európy. Ďalej argumentujú tým, že má veľmi zlé vzťahy so susednými štátmi Cyprom a Arménskom. Mnohí z nich taktiež pochybujú o pokroku v oblasti dodržiavania ľudských práv a upozorňujú na etnické spory s tureckými Kurdmi. Kritici prijatia Turecka do EÚ sa obávajú zmeny mocenskej rovnováhy v Európe (predpokladá sa, že Turecko by bolo v čase vstupu najľudnatejším štátom EÚ, navyše s väčšinovou moslimskou populáciou)

Nórsko požiadalo o vstup do EÚ už dvakrát. V oboch prípadoch občania hlasovali v referende proti vstupu do EÚ (v rokoch 1972 a 1994). Ako všetky severské štáty, sa Nóri obávajú straty svojej suverenity, hlavne pri rozhodovaní o svojom rybárskom priemysle. Nórsko je bohatý štát a navyše s veľkými ložiskami ropy a zemného plynu, tým taktiež odpadá ekonomický motív vstupu do EÚ.

V roku 1992 podalo Švajčiarsko prihlášku do Európskej únie, ale podobne ako v Nórsku, občania odmietli v referende už samotné prístupové rokovania. Panovali obavy zo straty tradičnej švajčiarskej neutrality, obmedzenia suverenity a politických práv.

Je to najmenej rozvinutá krajina z bývalých zväzových republík niekdajšej komunistickej Juhoslávie.