Ílchanát

Ílchanát[1][2][pozn. 1] (iné prepisy a názvy: Ilchanát[3], ríša Ilchánov[4], ríša Ílchánov[5], Ílcháni,[6] Ilcháni,[4] Ílchánovci[7], Ilchánovci[8]) bol jedným zo štyroch mongolských chanátov, ktoré vznikli po fragmentácii Mongolskej ríše v polovici 13. storočia. Rozprestieral sa na území Perzie (dnešný Irán) a na území dnešného Iraku, Sýrie, Afganistanu, Turkménska, Arménska, Azerbajdžanu, Gruzínska, Turecka a západného Pakistanu. Jeho mocenské centrum sa nachádzalo v Perzii.

Ílchanát
per. سلسله ایلخانی
čín. 伊利汗国
1256 – 1335/1353

vlajka
Geografia

Ílchanát v dobe najväčšieho rozmachu.
Marága (1256  1265)

Tabríz (1265  1306)

Soltáníje (1306  1335)
Rozloha
3750000 km²
(Približne v roku 1310)
Obyvateľstvo
Národnostné zloženie
šamanizmus, nestoriánstvo a budhizmus (1256  1295)
islam (1295  1335)
Štátny útvar
dedičná monarchia, chanát, či sultanát (Öldžejtü)
Materský štát
Vznik
1256  Mongoli vyvrátili Chórezmskú ríšu a založili chanát
Zánik
1335  Smrť posledného Ílchána a rozpad chanátu
Predchádzajúce štáty:
Chorézmská ríša
Mongolská ríša
Asasíni
Rumský sultanát
Gruzínske kráľovstvo
Abbásovci
Ajjúbovci
Nástupnícke štáty:
Džalájírovci
Muzaffarovci
Čúpánovci
Indžuovci
Kartovci
Mamlúcky sultanát
Gruzínske kráľovstvo
Osmanská ríša
Eretna

História

Po mongolskej invázii do Perzie v rokoch 1219  1224 a rozvrate Chórezmskej ríše sa oblasť dostala do moci Mongolska. V nasledujúcom období bolo územie často plienené a krajina sa dostala do chaosu, ktorý prestal až do 40. rokov 13. storočia. V roku 1243 získali Mongoli po bitke pri Köse Dağ nadvládu nad Anatóliou a do čiastočne vazalského postavenia sa dostali aj kilikijskí Arméni, ktorí v Mongoloch videli spojencov. Po tom, čo sa v roku 1249 stal veľkým chánom Möngke, poslal v roku 1251 spolu s pätinou mongolského vojska na západ ako správcu svojho brata Hülegüa. Do Perzie Hülegüho vojsko dorazilo až v roku 1256, pretože bol počas cesty zdržiavaný slávnosťami usporadúvanými podrobenými vládcami. Hülegüho prvými úlohami bolo rozdrvenie šiitskej sekty asasínov a ich centra v Alamúte a podrobenie si sunnitského abbásovského kalifa v Bagdade v roku 1258. Kalif al-Musta'sim a jeho rodina boli popravení a mesto vyplienené. Následne sa Hülegü obrátil na Sýriu, ktorá patrila Mamlúkom. Po tom, čo porazil mamlúcke vojsko pri Manbidži obsadili Mongoli Aleppo a Damask, avšak následne sa Hülegü pre smrť Möngkeho vrátil do Perzie a vedenie prenechal veliteľovi Ketbugovi. Ketbugovi sa síce podarilo preniknúť až do Palestíny, avšak už v roku 1260 boli Mongoli Mamlúkmi pri Ajn Džálút porazení a museli Sýriu opustiť.[9]

Möngkeho smrť znamenala postupnú fragmentáciu Mongolskej ríše. Hoci Hülegü spočiatku spolupracoval s veľkým chánom Kublajom, Ílchanát sa stal samostatným a v nasledujúcom období viedol vlastnú politiku zameranú najmä proti Mamlúkom a Zlatej horde na severe. Obdobie bolo naplnené mnohými bojmi, no čiastočne sa darilo aj vede. Spomedzi astronómov vynikol najmä Nasíruddín Túsí, vďaka ktorému vznikla v Maráge hvezdáreň. Spojencov Hülegü hľadal na západe u križiakov a v Byzantskej ríši. Hülegüov syn Abaka si za ženu dokonca vzal dcéru byzantského cisára Michala VIII., a dobré vzťahy sa snažil udržiavať aj s pápežom. Kresťanský vplyv v krajine vzrástol a význačnej podpore sa tešili najmä nestoriáni, s ktorými Hülegü sympatizoval. Samotní mongolskí panovníci však ku kresťanstvu oficiálne nekonvertovali a v náboženských otázkach boli pomerne vlažní. I napriek kresťansko-mongolskej koalícii sa však Ílchánom Mamlúkov zo Sýrie vyhnať nepodarilo. V roku 1265 Hülegü zomrel a moci sa ujal jeho syn Abaka. Boje sa v tomto období viedli s Mamlúkmi v Sýrii, Čagatajmi v Chorasáne a Zlatou Hordou na Zakaukazsku. Abakov brat Teküder ako prvý ílchán prijal islam a spolu s ním aj meno Ahmad, čo vyvolalo nevoľu u mongolských veľmožov. To využila Teküderova opozícia na čele s Abakovým synom Argunom a Teküdera v roku 1284 zvrhla.

Moc krajiny v tomto období značne poklesla a úpadok sa prejavil najmä vo financiách. Ešte v roku 1284 bol popravený aj vezír Šamsuddín Džuvajní, ktorého vyvýšil ešte prvý ílchán Hülegü, a vo vnútornej politike sa Argun začal opierať o podporu nového židovského vezíra, pôvodne lekára Saʿd al-Daulu. To sledovali ostatné vrstvy s nevôľou a situácia vyústila do protižidovských nepokojov. Za vlády Gajchatua, najslabšieho ílchánskeho panovníka sa v krajine v snahe vyriešiť neblahú situáciu začali podľa čínskeho modelu používať papierové peniaze (čau), ktoré však zostali nepochopené a odsúdené k neúspechu. Kovové peniaze mali byť v mestách zamenené za papierové, čo ale spôsobilo krach trhu a vznik hospodárskej anarchie. Nepokoje a zlé vzťahy panovníka s domácimi veľmožmi vyústili v Gajchatuovu popravu a nastolenie vlády Bajdu-chána, ktorý sa pri moci udržal rok, kým nebol zvrhnutý Argunovým synom Gazanom.[10]

Počas vlády ílchána Gazana sa krajina začala spamätávať z predchádzajúcich rokov plných nepokojov, bola uskutočnená menová a váhová reforma. Pravdepodobne po smrti veľkého chána Kublaj-chána, prerušila krajina kontakty s veľkými chánmi v Číne a Gazan prestal využívať titul ílchán, ktorý hoci už len formálne, no predsa podkopával jeho suverenitu. Východní panovníci sa tiež prestali spomínať v dokumentoch a na minciach. V roku 1295 prijal Gazan sunnitský islam, ktorý vyznávala väčšina miestnej nemongolskej populácie, a narozdiel od pokusu jeho predchodcu Teküdera šlo tento raz o pokus úspešný, pretože na islam prestúpila aj väčšina dovtedy budhistickej, či kresťanskej šľachty. Začalo sa s perzekúciou budhistov, ktorí boli obvinení z idolatrie a postihy zasiahli aj židov a kresťanov. Mongoli sa začali asimilovať s miestnymi vrstvami a mongolsko-čínsky prvok ustupovať perzskému a tureckému. Gazanova vláda býva spájaná aj s podporou umenia, spomedzi učencov vynikol napríklad historik a lekár Rašíduddín Fazlulláh at-Tabíb.[11][12]

Gazanov brat Öldžejtü na úspešné Gazanove reformy nenadviazal a moc krajiny začala upadať. O slovo sa začali hlásiť staršie regionálne rody, ako Kartovci, Hazáraspovci, či Churšídovci, ktoré dovtedy prežívali v tieni Mongolov, a viac moci chceli získať aj pôvodne mongolskí šľachtici ako Čúpánovci, či Džalájírovci. Boje s nepriateľmi sa stále častejšie začali odohrávať na dovtedy výsostnom ílchanátskom území.[13] Öldžejtüov krok prestúpiť v roku 1310 na šiitizmus v krajine vyvolal pobúrenie a priviedol krajinu takmer k občianskej vojne. Situácia sa zmiernila až po tom, čo Öldžejtü v roku 1316 zomrel a jeho syn Abú Sa‘íd znovu prijal sunnitský smer islamu. Po tom, čo Abú Sa‘íd v roku 1335 zomrel bez priameho dediča sa ríša začala nadobro rozpadať a príslušníci vedľajšej vetvy Ílchánovcov, medzi nimi i jedna žena, si moc udržali len na niektorých územiach, kde ako bábkoví vládcovia vládli do roku 1353.[14][15]

Zoznam Ílchánov[16]

Nástupnícke štáty Ílchanátu
  • Hülegü (aj Hulagu) (1256  1265)
  • Abaka (1265  1282)
  • Teküder (prijal meno Ahmad) (1282  1284)
  • Argun (1284  1291)
  • Gajchatu (1291  1295)
  • Bajdu (1295)
  • Gazan (1295  1304)
  • Öldžejtü (1304  1317)
  • Abú Sa‘íd (1317  1335)

Poznámky

  1. Niekedy písané aj s malým í (ílchanát). Termín „ílchanát“ znamená knieža krajiny alebo knieža mieru (Tauer) a možno ho vo význame podriadený chánovi.

Referencie

  1. chanát In: Encyclopaedia Beliana [online]. Slovenská akadémia vied, [cit. 2020-03-19]. Dostupné online. ISBN 978-80-556-0487-9.
  2. NICOLLE, David. Pád Akkonu 1291. [s.l.] : Grada Publishing a.s., 2010. Dostupné online. ISBN 978-80-247-3414-9. (po česky)
  3. DUŠEK, Jiří. Astronomie ve jménu Alláha [online]. Amatérská prohlídka oblohy v spolupráci s Hvězdárnou a planetáriem Mikuláše Koperníka v Brně, október 1997, [cit. 2020-03-19]. Dostupné online.
  4. Historica. Jedinečný atlas svetových dejín s viac ako 1200 mapami. 1. vyd. [s.l.] : Slovart, 2011. 512 s. ISBN 978-80-556-0487-9. S. 333, 351.
  5. Iné publikácie, Dejiny Azerbajdžanu [online]. fphil.uniba.sk, [cit. 2020-03-19]. Dostupné online.
  6. VOGELSANG, Willem. Dějiny Afghánistánu. [s.l.] : Grada Publishing a.s., 2010. ISBN 978-80-247-3077-6. S. 203. (po česky)
  7. CVRKAL, Zdeněk. Írán - stručná historie států. 1. vyd. Praha : Libri, 2007. ISBN 978-80-727-7337-4. S. 50.
  8. Obrazové dejiny sveta. 1. vyd. Bratislava : Slovart, 2006. 656 s. ISBN 80-8085-101-8. S. 237.
  9. Tauer, str. 192  199
  10. Tauer, str. 194  196
  11. Mongol empire - The Il-Khans in Iran In: Encyclopedia Britannica [online]. [Cit. 2020-03-19]. Dostupné online. (po anglicky)
  12. Tauer, str. 196, 200, 212
  13. Tauer, str. 198
  14. Il-Khanid dynasty In: Encyclopedia Britannica [online]. [Cit. 2020-03-19]. Dostupné online. (po anglicky)
  15. ILKHANS In: The Encyclopaedia of Islam. Ed. B. Lewis, V. L. Menage, CH. Pellat, J. Schacht. 2. vyd. Zväzok 3. New York : Leiden, 1986. 1270 s. ISBN 90-04-09419-9. S. 1121  1127. (po anglicky)
  16. TAUER, Felix. Svět islámu. Dějiny a kultura. 2. vyd. Praha : Vyšehrad, 2006. ISBN 80-7021-828-2. S. 388.
This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.