Džalájírovci

Džalájírovci[1] (iné prepisy:Dželairovci[1], Džalájirovci[2][3], Džalairidovci[3]) bola dynastia mongolského pôvodu vládnuca na území dnešného Iránu (1358 – 1393/1401) a Iraku (1336 – 1432).[3]

Džalájírovci جلايريان Džalájíríján ↓ 1336 – 1432 ↓
Geografia Mapa Perzie a Iraku po rozpade ríše Ílchánov, Ďžalájírovci zelenou, modrou Čúpánovci, žltou Indžuovci, fialovou Muzaffarovci
Hlavné mesto	Bagdad (do 1358 a 1388 – 1411) Tabríz (1358 – 1388) Basra (1411 – 1432)
Obyvateľstvo
Národnostné zloženie	Peržania, Mongoli
Jazyky	perzština, arabčina, mongolčina, turkické jazyky
Náboženstvo	sunnitský islam, menšiny: šiitizmus, nestoriánstvo
Štátny útvar
Štátne zriadenie	dedičná monarchia, v neskoršom období presnejšie sultanát
Predchádzajúce štáty: Ílchanát Nástupnícke štáty: Tímúr Kara Kojunlu

Na výslnie dejín sa Džalájírovci pomenovaní podľa rovnomenného kmeňa dostali po tom, čo sa v Perzii v roku 1335 rozpadla ríša Ílchánov. Zakladateľom dynastie bol ilchánsky veľmož Hasan Buzurg (Veľký Hasan), ktorý sa ujal moci v Bagdade.[2] Jedným z ďalších rodov, ktoré sa osamostatnili po rozpade Ílchanátu boli Čúpánovci, ktorých príslušník Hasan Küčük v roku 1338 Hasana pri Naušahre porazil a dobyl Tabríz a Azerbajdžan. Moci v Iraku a Iráne sa mu však už ujať nepodarilo, a následne za vlády jeho brata Malik Ašrafa Čúpánovci podľahli Zlatej Horde.

Džalájírovci v tomto období oficiálne tiež uznali nadvládu Zlatej Hordy a jej vládcu Džani Bega. K obnove mongolskej moci v Perzii však už nedošlo, a naopak, Uvajsovi sa podarilo postupne získať späť stratené územia Tabrízu (1358) a územie Azerbajdžanu (1360). Úspešné boli aj Uvajsove boje na východe proti Muzaffarovcom v rokoch 1361 až 1364, avšak už krátko po nich musel riešiť sériu vzbúr na svojom území, medzi nimi mimo iné nárast moci karakojunluských Turkménov.[4] Obdobie narozdiel od posledných rokov Ílchanátu prialo umeniu, medzi básnikmi vynikli Ubajd-i-Zakání, či Salmán Savadží.[2]

Po Uvajsovej smrti sa moci ujal jeho syn Hasan, ktorý však bol krátko na to zavraždený nespokojnými emírmi a nahradený Husajnom. Husajnova moc však bola slabá a plne sa spoliehal na pomoc emírov, najmä jeho vojenského veliteľa Ádila, ktorý potlačil karakojunluskú moc (1377). Problémy Husajnovi spôsobili aj jeho bratia, ktorí po prevrate získali obrovskú moc. Kým Ádil v Husajnovom mene bojoval proti jeho vzbúrenému bratovi Alímu, jeho druhý brat Ahmad Husajna zabil a pokúsil sa prevziať moc. Ádil sa proti Ahmadovi spolu s jeho ďalším bratom Bajazidom postavili, no museli ustúpiť.[4]

Nové problémy pre ríšu nastali po tom, čo do Perzie v 80. rokoch 14. storočia vtrhol Tímúr, ktorí miestnych vládcov buď vyhnal, alebo ustanovil za svojich vazalov. Džalájírovec Ahmad už nestihol po ťažkom období svoju moc skonsolidovať, a pod tlakom sa musel z perzských krajín stiahnuť do Bagdadu. Do Perzie a Iraku sa Tímúr vrátil v roku 1393, keď rozvrátil ríšu Muzaffarovcov a Ahmada z Bagdadu vyhnal do mamlúckej Sýrie, kde hľadal pomoc u sultána Barkúka. Do Bagdadu sa Ahmad vrátil po roku 1398, keď sa Tímúr musel venovať udalostiam v Indii, ale už v roku 1400 bol znovu porazený. Po Timúrovej smrti v roku 1405 Džalájírovci opäť osamostatnili. Spolu s nimi však nezávislosť získal aj ich rival Kara Kojunlu, ktorého zakladateľ Bajrám Chvádža si už po smrti Džalájírovca Uvajsa vytvoril panstvo v Mosule. Už v roku 1410 bol preto Ahmad z Bagdadu znovu vyhnaný, tentoraz Kara Júsufom z Kara Kojunlu.[5][6] Po páde Bagdadu zostali Džalájírovci pri moci len v južnej Mezopotámii v okolí Basry, kde sa udržali pri moci do roku 1432, keď bol Husajn II. porazený Kara Kojunlu v bitke o al-Hillu.[4]

Zoznam panovníkov

• Hasan Buzurg (1336 – 1356)
• Uvajs I. (1356 – 1374)
• Hasan (1374)
• Husajn I. (1374 – 1382)
• Bajazid (1382 – 1383)
• Ahmad (1382 – 1410)
• Šáhvalad (1410 – 1411)
• Mahmúd (1411 – 1415)
• Uvajs II. (1415 – 1421)
• Muhammad (1421 – 1422)
• Mahmúd II. (1422 – 1424)
• Husajn II. (1424 – 1432)