Wincenty Kadłubek

Wincenty Kadłubek, fragment z obrazu z 18. storočia v kostole cisterciánov v Jędrzejówe

Kadłubek sa narodil do bohatej šľachtickej poľskej rodiny Różycówcov, svoj prídomok získal od poľského historika Jana Długosza.[2] Po štúdiu na katedrálnej škole v Krakove odišiel v roku 1167 vďaka patronátu Kazimíra II. študovať na univerzitu do Bologny a/alebo Paríža. S najväčšou pravdepodobnosťou študoval právo, filozofiu alebo medicínu, získal titul magistra (majstra). Bol dobrým znalcom rímskeho a kánonického práva. Po návrate do Poľska v roku 1185 bol Kadłubek notárom a kaplánom na dvore Kazimíra II., a neskôr sa stal Kazimírovým kancelárom. Rozšíril tiež v Poľsku kult svätého Floriána.[2] Po smrti krakovského biskupa Fulka v roku 1207 krakovská kapitula Kadłubka zvolila za nového biskupa a pápež Inocent III. voľbu 28. marca 1208 potvrdil. Kadłubek tak bol prvým biskupom v dejinách poľskej cirkvi, ktorý bol zvolený podľa cirkevných kánonov a nie panujúcim kniežaťom.[2] Konsekrovaný bol gniezdnianskym arcibiskupom Henrykom Kietliczom. Kadlubek ako bývalý spolužiak Inocenta III. svedomito plnil zverené úlohy v cirkvi, výrazne sa zaslúžil o prevedenie často nepopulárnych cirkevných reforiem IV. lateránskeho koncilu v Poľsku (šlo najmä o celibát, nezávislosť Cirkvi od svetskej moci,...) Pripisuje sa mu aj tradícia uctievania večného svetla v Poľsku. Koncilu v Lateráne sa aj zúčastnil. Vďaka jeho diplomatickým schopnostiam sa podarilo uzavrieť mier medzi uhorským kráľom Ondrejom II. a poľským kniežaťom Leškom I. Bielym, ktorí sa sporili o Haličsko.

Počas svojho episkopátu Kadłubek hojne podporoval kláštorný život v Poľsku. V roku 1218 Kadłubek poslal pápežovi Honoriovi III. žiadosť o uvoľnenie z cirkevného úradu a po akceptácii vstúpil do kláštora v Jedrzejowe a stal sa prvým Poliakom, ktorý vstúpil do rehole cisterciánov. V kláštore nasledovne žil až do svojej smrti v roku 1223. Pochovaný bol v chóre kláštorného kotola, neskôr však boli jeho ostatky prenesené a uložené pred hlavným oltárom kláštorného kostola.

V roku 1682 ako prvý inicioval proces Kadłubekovej beautifikácie Ján Sobiesky, podobná požiadavka bola následne v roku 1699 vyslovená aj Generálnou kapitulou rádu v Cîteaux. 18. februára 1764 pápež Klement XIII. na prosbu jedrzejowského opáta Wojciecha Ziemickeho potvrdil kult Wincenta Kadłubeka.[4] V roku 1959 sa začal proces jeho kanonizácie. Niektoré z jeho pozostatkov sa nachádzajú v sandomierzskej katedrále a vo Waweli.[2]

Kronika Chronica Polonorum, prvé knižné vydanie z roku 1612

Kadłubek je autorom štvorknižnej latinskej kroniky o dejinách Poľska Chronica seu originale regum et principum Poloniae (skrátene Chronica Polonorum). Prvé tri časti majú podobu dialógu medzi gniezdnianskym arcibiskupom Jánom a krakovským biskupom Matúšom. Prvá časť je legenda, druhá je založená na Gallovej kronike, tretia a štvrtá časť obsahujú Wincentovu osobnú skúsenosť. Podľa niektorých názorov bola kronika napísaná na žiadosť kniežaťa Kazimíra II., iné názory hovoria o kniežati Leškovi. Podľa toho sa aj líši jej datácia do obdobia Kadlubekovho biskupstva, resp. do obdobia jeho rehoľných rokov.[4] Kronika bola v Poľsku obľúbeným stredovekým literárnym dielom a využívala sa ako univerzitná učebnica.[5] Kadłubekov obraz histórie je však skôr subjektívnejší a emocionálnejší, dielo prezentuje „poľskú národnú kroniku“. Kronika obsahuje príbehy o bojoch Poliakov proti pohanským kmeňom Pomoranov a Jatvingov a o poľských výpravách do Pruska.[1] Vyzdvihuje úlohu cirkvi jej hodnostárov (najmä krakovského biskupa svätého Stanislava). Ako prvý popísal okolnosti smrti biskupa Stanislava, pôvod sporu s kráľom a priebeh jeho vraždy, ako i posmrtné zázraky. Je však predmetom sporov, či sa Kadłubkova rekonštrukcia udalostí zhoduje so skutočnosťou, časť historikov tvrdí, že Kadłubek len písomne sformuloval tradovanú legendu, a prevažná časť historikov v súčasnosti Kadłubeka nepovažuje za dôveryhodného a tvrdí, že si príbeh vymyslel, poprípade prevzal zo života Tomáša Becketa.[6] Do diela vložil aj populárne legendárne príbehy ako príbeh o Krakovi, Wande a drakovi. V texte sa prvý raz objavujú dodnes používané pojmy ako patria (vlasť), res publica (spoločenstvo), či regnum (kráľovstvo).[7]

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Wincenty Kadłubek