William Wrede

William Wrede sa narodil 10. mája 1859 v severonemeckej obci Bücken ako syn protestantského farára Ernsta Wredeho a jeho manželky Justiny rod. Grütter.

Základného vzdelania sa mu dostalo v rodnej obci. Od roku 1874 študoval na gymnáziu v meste Celle. Maturitnú skúšku úspešne zložil v roku 1877.

Následne začal študovať na univerzite v Lipsku protestantskú teológiu. Počnúc letným semestrom 1879 pokračoval v štúdiu v Göttingene. Stal sa členom študentského spolku Akademische Theologische Verbindung Thuringia.[1] Spomedzi göttingenských profesorov mali na Williama Wredeho najväčší vplyv Albrecht Ritschl (1822 – 1889) a Hermann Schultz (1836 – 1903), v Lipsku to bol predovšetkým Adolf Harnack (1851 – 1930).

Prvú záverečnú štátnu skúšku z teológie úspešne zložil na jar roku 1881. Potom jeden rok pôsobil ako učiteľ v súkromnej škole v meste Liebenburg. Nasledujúce dva roky strávil v kazateľskom seminári v severonemeckom meste Loccum. V rokoch 1884 až 1886 pôsobil ako inšpektor göttingenského protestantského teologického konviktu. Zároveň sa mu podarilo úspešne zložiť aj Druhú záverečnú štátnu skúšku z teológie, a tak mohol už v januári roku 1887 zaujať miesto protestantského farára v obci Langenholzen. Už v septembri roku 1887 však jeho rodinu postihla veľká tragédia – v priebehu desiatich dní mu zomreli obaja rodičia.

Na jeseň roku 1889 sa Wrede rozhodol zanechať praktickú pastoráciu a nastúpil na akademickú dráhu. Presťahoval sa do Göttingenu a na teologickej fakulte tamojšej univerzity začal pracovať na svojej habilitácii. V marci 1891 úspešne obhájil habilitačnú prácu – Untersuchungen zum ersten Klemensbriefe [Štúdie k Prvému Klementovmu listu] – a začal tu pôsobiť ako súkromný docent novozákonnej exegézy.

V roku 1893 sa stal mimoriadnym profesorom, v roku 1895 bol vymenovaný už za riadneho profesora Vroclavskej univerzity. Vo Vroclave napokon pôsobil dovedna trinásť rokov.

Na jar roku 1906 dostal zápal pľúc, ku ktorému sa neskôr pridali aj vážne problémy so srdcom. William Wrede zomrel 23. novembra 1906 vo Vroclave.[2]

Wredeho manželkou bola Elisabeth rod. Schultz, dcéra jeho bývalého göttingenského profesora Herrmanna Schultza (1836 – 1903).

William Wrede patril k spoluzakladateľom tzv. Nábožensko-dejinnej školy. Bol stúpencom historicko-kritickej exegetickej metódy. Vždy však zdôrazňoval, že štúdium Nového zákona sa nesmie obmedziť len na výskum novozákonných kánonických spisov. Skutočne porozumieť Novému zákonu je totiž možné len vnímajúc teologicko-historický kontext jeho vzniku, čo nevyhnutne zahŕňa aj výskum všetkých dobových dokumentov. Wrede sa zasadzoval za štúdium vývoja kresťanskej teológie a porovnávanie teologických intencií jednotlivých novozákonných spisov. Cieľom takéhoto úsilia by malo byť sformulovanie onej jedinečnej, centrálnej myšlienky kresťanstva. V istom zmysle slova však na druhej strane de facto dôjde k zániku "teológie Nového zákona", pretože bude nahradená dejinami náboženstva raného kresťanstva (Religionsgeschichte des Urchristentums), postavenými na exaktných poznatkoch historickej vedy. Tento názor sa, samozrejme, stretol s kontroverznými ohlasmi.

Každopádne, Wredeho vedecká metóda tvorí dodnes podstatnú súčasť historicko-kritickej exegézy Nového zákona. Analýza novozákonného textu sa totiž sústredí aj na problematiku historického vývoja tradície – teda na nachádzanie „stôp“ jednotlivých štádií vývoja kresťanského učenia.

Ďalším predmetom Wredeho záujmu bol výskum historických okolností vzniku jednotlivých novozákonných textov. Wrede o. i. detailne preukázal literárnu závislosť Druhého listu Solúnčanom od Prvého listu Solúnčanom a súčasne spochybnil Pavlovo autorstvo Druhého listu Solúnčanom. Voči tomuto názoru však dnes existujú vážne výhrady.

Wrede ako prvý vyslovil názor, že v Markovom evanjeliu je prítomný určitý dogmatický konštrukt, ktorý nazval „téza o Ježišovom mesiášskom tajomstve“. Je totiž evidentné, že Ježiš (tak, ako je vykreslený v tomto evanjeliu) zámerne nechcel, aby pred veľkonočnými udalosťami vyšlo plne najavo jeho vykupiteľské poslanie. Wrede však zároveň tvrdil, že presvedčenie, že Ježiš je Vykupiteľ, sa medzi učeníkmi mohlo objaviť až po veľkonočných udalostiach. A preto akékoľvek konštrukty, v ktorých by bolo prítomné chápanie Ježiša ako Mesiáša ešte v čase jeho verejného pôsobenia, musia byť považované za výsledok neskoršej, sekundárnej objektivizácie týchto udalostí. Tento výklad však tiež vyvolal mnohé kontroverzie.

Mimoriadne kritické ohlasy vzbudila aj Wredeho kniha o apoštolovi Pavlovi, v ktorej prestavil tézu, že kresťanstvo má vlastne dvoch zakladateľov – Ježiša a Pavla.

• Ueber Aufgabe und Methode der sogenannten Neutestamentlichen Theologie. 1897.
• Das Messiasgeheimnis in den Evangelien. Zugleich ein Beitrag zum Verständnis des Markusevangeliums. 1901.
• Die Echtheit des zweiten Thessalonicherbriefes untersucht. 1903.
• Paulus. 1904.
• Vorträge und Studien. 1907.

• SCHWEITZER, Albert. Geschichte der Leben-Jesu-Forschung (2. neu bearbeitete und vermehrte Auflage des Werkes Von Reimarus zu Wrede). Tübingen: Mohr, 1913.
• ITTEL, G. W. Urchristentum und Fremdreligionen im Urteil der religionsgeschichtlichen Schule. Inaugural-Dissertation Erlangen, 1956. S. 37 – 39.
• WESSELING, Klaus-Gunther. Wrede, William (Taufname: Georg Friedrich Eduard William Wrede). In: Biographisch-Bibliographisches Kirchenlexikon. Band 14. Herzberg: Bautz, 1998. ISBN 3-88309-073-5. S. 88 – 98.
• ZAGER, Werner. Liberale Exegese des Neuen Testaments: David Friedrich Strauss – William Wrede – Albert Schweitzer – Rudolf Bultmann. Neukirchen-Vluyn: Neukirchener, 2004. ISBN 3-7887-2040-9.

1. Bericht der Thuringia. Akad-Theol. Verbindung an der Georgia Augusta zu Göttingen. Sommer-Semester 1907 – Sommer-Semester 1909. [s.l.] : [s.n.]. S. 15.
2. WREDE, Adolf. William Wrede. Vorträge und Studien. Tübingen : [s.n.], 1907. S. III, IV.

• https://portal.dnb.de
• https://archive.org
• http://www.bibelwissenschaft.de
• http://www.archiv-rgs.de

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku William Wrede na nemeckej Wikipédii.