Vysťahovalectvo

• Termín migrácia sa používa všeobecnejšie aj pre presídľovanie ľudí ale aj zvierat bez ohľadu na hranice a aj vo význame premiestňovanie, presun v iných oblastiach (fyzika, genetika a pod.). Históriou, teóriou migrácie ľudí sa zaoberá aj sociológia (migrácia).
• OSN nerozlišuje striktne medzi emigrantami a imigrantami ale definuje migrantov[1] ako dobrovoľných vysťahovalcov (teda nie nedobrovoľných ako sú utečenci a vysťahovaní). Opakom emigrácie je imigrácia z pohľadu jednej krajiny, keď napríklad jej neprirodzený prírastok obyvateľstva tvorí počet imigrantov - počet emigrantov. Z pohľadu individuálnej osoby je migrant vo svojej domovskej krajine emigrantom a v cieľovej krajine imigrantom.
• Slovo emigrácia sa používa aj pre celú populáciu emigrantov.
• Reemigrácia – spätná emigrácia, návrat emigranta do vlasti aj opakovaná migrácia.
• Dôvody emigrácie môžu byť ekonomické, politické, náboženské, pracovné[2] alebo iné a to ako v krajine pôvodu, ktoré stimulujú k odchodu ako aj v cieľovej krajine, ktoré naopak podporujú imigráciu do nej[3].
• Najrozšírenejšie kritérium pre rozlíšenie medzi utečencom a človekom, ktorý sa rozhodol opustiť krajinu dobrovoľne (najčastejšie ekonomický emigrant) je krajina, z ktorej odchádza. Krajiny ako Sýria, Afganistan, Eritrea, Somálsko kde buď prebieha vojenský konflikt alebo dochádza k porušovaniu ľudských práv[4] sa nepovažujú za bezpečné (existujú opodstatnené obavy z prenasledovania a ohrozenia života) a preto vysťahovalci z nich sú paušálne považovaní za utečencov a spĺňajú podmienky žiadateľov o azyl v bezpečných (európskych) krajinách. Pri posudzovaní žiadosti o azyl z iných krajín sa zisťuje, či existuje opodstatnenej obavy z prenasledovania žiadateľa. Azylová politika Európskej únie určuje, že žiadosť o azyl v ktorejkoľvek členskej krajine bude posudzovaná len jedným štátom určeným podľa vopred stanovených kritérií tejto politiky. V prípade, že žiadateľ prekročil hranice EÚ ilegálne, zodpovednosť prináleží členskému štátu, ktorého štátnu hranicu žiadateľ protiprávne prekročil po príchode z tretej krajiny.

• Pre nedobrovoľný odchod z krajiny (vyhnanstvo, útek), prípadne so zámerom zase sa vrátiť, sa všeobecne používa slovo exil (vyjadrujúce nútené zdržiavanie sa v cudzine) a osoby sa označujú ako exulant či vyhnanec a utečenec.
• Človek, ktorý nedobrovoľne odchádza, pretože je prenasledovaný alebo je v krajine zlá politická situácia alebo vojna a násilie[5] sa nazýva utečenec (angl. refugee).
• Násilne / nútene presťahovaní (angl. displaced) / vysťahovaní (angl. deported) môžu byť aj súčasťou nútenej práce, ktorá môže rôzne formy, vrátane dlhového otroctva a obchodovania s ľuďmi.
• Odsun/deportácia (nelegálnych) migrantov – násilné premiestnenie alebo vysťahovanie z cieľovej krajiny.
• Deportovaní/zavlečení/unesení - 7 600 deportovaných občanov z Československa, ktorých v 40. rokoch odvliekli do Sovietskeho zväzu, eviduje Ústav pamäti národa a sú všeobecne označení ako zavlečení.[6] (Trestný zákon (Zákon č. 300/2005) obsahuje trestný činu „Zavlečenie do cudziny“ (§ 187) aj „Vydieračský únos“ (§ 186). Samotný „Únos“ (§ 209) je v slovenskom právnom poriadku vyhradený pre únos dieťaťa (alebo osobu postihnutú duševnou poruchou alebo duševne nedostatočne vyvinutú) v zmysle odňatia z opatrovania (zvyčajne rodičov).

• Výmena obyvateľstva je presídlenie obyvateľstva dvoch alebo viacerých štátov alebo geografických celkov v opačných smeroch uskutočnené približne v rovnakom čase. V princípe by mala byť takáto výmena dobrovoľná, avšak napríklad počas výmeny obyvateľstva medzi Česko-Slovenskom a Maďarskom čelili obyvatelia obidvoch krajín rôznym formám nátlaku.
• Hromadná, masová emigrácia, smerujúca k úplnému vysídleniu, vyničeniu (určitého územia alebo celej krajiny) sa nazýva hromadný odchod – exodus.
• Diaspóra – rozptýlenie alebo územie členov národa alebo náboženstva, v cudzom prostredí; alebo samotných takto žijúcich členov.
• Utečenecký tábor je (dočasný) tábor pre potreby utečencov.
• Krajan – človek pochádzajúci z toho istého mesta, kraja, štátu, rodák. V súvislosti s vysťahovalectvom: príslušník druhej a následnej generácie emigrantov, ktorý má slovenský pôvod a aspoň čiastočne sa k nemu hlási, pretože naša krajina ho do tejto kategórie započítava.
• Ako uloženka bola označovaná osoba poslaná v komunistickom období do zahraničia Štátnou bezpečnosťou, prevažne v emigračných vlnách rokov 1968/1969 a roku 1986. "Uloženka" vystupovala ako bežný emigrant bez toho aby na seba upozorňovala. Jej úlohou bolo usadiť sa v cieľovej krajine, čo najskôr získať nové štátne občianstvo a profesijné postavenie a byť pripravená na neskoršie využitie v prospech ČSSR.

V rokoch 1880 až 1898 odišlo do USA 380 tisíc obyvateľov Uhorska[8], pričom asi štvrtina[9], teda okolo 100 tisíc bolo zo Slovenska.

Od roku 1899 v USA už evidovali aj národnosť. Od 1899 do roku 1919 odišlo do USA ďalších 480 tisíc Slovákov, čo bolo blízko celkovému počtu emigrantov zo Slovenska v tomto období. (V rokoch 1911 – 1913 z východného Slovenska smerovalo do USA až 99,5 % všetkých vysťahovalcov a zo stredného a západného Slovenska 93,7 %. [10] Druhú najčastejšou cieľovú destináciu predstavovalo Nemecka s 3 % vysťahovalcov[10].)

Vysťahovalectvo bolo spočiatku doménou mužov, platilo to najmä pre východné Slovensko. Vysťahovalectvo žien dostihlo vysťahovalectvo mužov až začiatkom 1. svetovej vojny[11].

Počas existencie prvej Československej republiky emigrovalo takmer 205 tisíc obyvateľov Slovenska[12] už nielen do USA, ale aj Kanady a iných krajín.

Počas 2. sv. vojny celkový počet obyvateľov Slovenska, ktorí emigrovali, boli poslaní na nútené práce, padli do zajatia, zahynuli, možno odhadnúť len približne na základe poklesu počtu obyvateľov od 1938 do 1945 o 276 tisíc osôb (= 3 726 – 3 459 tisíc). Presnejšie údaje sú len o počte utečencov a odvlečených ku konca vojny a tesne po ňom:

• Koncom marca a začiatkom apríla 1945 odišlo zo Slovenska na západ asi 5 000 Slovákov a Sloveniek, najmä v dôsledku obáv z prichádzajúcich sovietskych vojsk, ako aj na protest proti obnoveniu ČSR. Okrem slovenskej vlády a prezidenta, či osôb, ktoré boli považované za kolaborantov, to boli aj významní predstavitelia slovenského kultúrneho života.
• Ešte v priebehu roka 1945 sovietske orgány za pomoci jednotiek NKVD odvliekli 7 422 občanov Česko-Slovenska do pracovných táborov najmä v Donbase a na Kaukaze

(Ústav pamäti národa eviduje 7 600 občanov Československa násilne deportovaných v 40. rokoch do Sovietskeho zväzu.[6] )

Pokiaľ v Česku sa zaužívalo rozdelenie do troch vĺn (Predvojnová, Pofebruárová, Poaugustová emigrácia) na Slovensku sa číslovali len vlny po druhej svetovej vojne. V rokoch 1945 až 1989 odišlo zo Slovenska celkovo 130 až 250 tisíc ľudí pričom zdroje sa rôznia. Podľa prepočtov DenníkaN to bolo 130 až 150 tisíc ľudí (23 tisíc občanov Československa do roku 1950 a 126 až 136 tisíc v rokoch 1948 až 1989 z územia Slovenska hlavne do Škandinávie, Nemecka, Rakúska, Veľkej Británie, USA a Kanady[9] ). Podľa denníka SME 140 až 250 tisíc ("Medzi rokmi 1969 až 1989 odišlo z ČSSR ďalších 140 až 150 tisíc ľudí", z ktorých bolo 24 % detí a 41 % ľudí vo veku 16 – 30 rokov. "Úrad vysokého komisára OSN pre utečencov – UNHCR uvádza až 250 tisíc ľudí"[13]).

Prvá vlna emigrovala po vojne hlavne z obáv z pred prevzatím moci komunistami, čo sa uskutočnilo vo Februárovom prevrate 1948. Komunisti paušálne označovali týchto emigrantov ako ľudácku emigráciu[14]. Po Februárovom prevrate emigrovala väčšina popredných funkcionárov Demokratickej strany (Lettrich, Kvetko, Böhm, Fraštacký, Hodža...) a preto túto emigráciu niektorí nazývajú aj demokratická. (Niektorí emigrovali ešte pred koncom vojny – pozri vyššie)

V roku 1968 došlo k uvoľneniu hraníc. Prakticky otvorené hranice uľahčili ďalšiu (druhú alebo tretiu) vlnu povojnovej emigrácie po invázii vojsk Varšavskej zmluvy 21. augusta 1968. V rokoch 1968 až 1971 opustilo Česko-Slovensko 68 000[15] až 74 000 utečencov (iný odhad[7] uvádza v rokoch 1968-1969 viac ako 80 000 a ďalší[16] ešte viac). Vzhľadom k pomeru počtu obyvateľov bolo relatívne málo emigrantov zo Slovenska – podľa archívov ŠtB vyše 11 tisíc[9], čo je len jedna sedmina.

V rokoch 1978 – 1984 realizovala ŠtB akciu Asanácia, ktorej cieľom bolo nútené vysťahovalectvo signatárov Charty 77 a iných nepohodlných osôb.[17]

Do novembra 1989 z Česko-Slovenska podľa odhadov ÚPN odišlo 150-tisíc ľudí. [15]

Po politických zmenách v roku 1989 a vstupe Slovenska do euro-atlantických štruktúr sa počet emigrantov ťažko odhaduje lebo občania nadobudli slobodu voľného pohybu a závisí hlavne na ich rozhodnutí, či sa v zahraničí budú zdržiavať dlhodobo alebo sa zo Slovenska vysťahujú a teda, či sami seba považujú za emigrantov. Podľa štatistického úradu SR pracovalo v zahraničí kratšie ako jeden rok v rokoch 2013 a 2014 okolo 130 000 Slovákov[18] V roku 2016 pracovalo v zahraničí už 165 tisíc[19] Slovákov, čo predstavuje 6,6 % zo všetkých pracujúcich (2,49 milióna), čo predstavuje zvýšenie o viac ako 2 percentuálne body (v roku 2012 to bolo 4,9 %). V roku 2012 v zahraničí študovalo 15 % (36 200)[20] slovenských študentov. Celkovo sa odhaduje počet občanov Slovenska žijúcich v súčasnosti v zahraničí na 200[21] až 300[22] tisíc, čo predstavuje 3,5 až 5 % z počtu obyvateľov Slovenska. V roku 2013 žilo len v Česku, Veľkej Británii, Nemecku a Rakúsku 238 308 občanov Slovenska[12][9]. Odhad rozdelenia 300 tisíc Slovákov v zahraničí podľa Podnikateľskej aliancie Slovenska v roku 2015 bol[23]: 40 % v Česku (120 000, oficiálne podľa Českého štatistického úradu v roku 2016 bolo v Česku 107 251 registrovaných Slovákov[24]), 25 % vo Veľkej Británii, 15 % v Rakúsku a Nemecku (spolu 80 %) a zvyšných 20 % v: Írsku, Holandsku, Belgicku, Taliansku, Francúzsku, Švédsku a inde (9 000 vo Švajčiarsku[25]). Viac ako 2 800 ľudí si v roku 2014 odhlásilo trvalý pobyt zo Slovenska. [26]  Nemecký centrálny cudzinecký register (Ausländerzentralregister) v rokoch 2016, 2017, 2018 zaregistroval 53 440, 57 225, 58 235 Slovákov, čo predstavuje 35. miesto v poradí počtu cudzincov podľa krajiny pôvodu (prví sú Turci s asi 1,5 miliónmi, Česi sú tesne pred nami na 33. mieste). [27]

Úprava zákona o štátnom občianstve presadená 17. júla 2010 druhou Ficovou vládou pripravila do 12. mája 2020 o slovenský pas 3 324 ľudí. Tento počet narastal postupne. Do roku 2015 o slovenské občianstvo asi 1 000 „bývalých“ Slovákov[28][29] (do februára 2014 - 722, do mája 2016 - 1 366), z toho vždy najviac získaním českého občianstva. V roku 2020 po prvý krát na prvom mieste bolo prijatie nemeckého občianstva (776), potom osoby, ktoré prijali občianstvo české (764), rakúske (506), britské (374), americké (170), maďarské (129), švajčiarske (93), austrálske (75), nórske (73), írske (57), holandské (56), kanadské (53), belgické (43), talianske (35), švédske (32), fínske (19), francúzske (18), luxemburské (16), dánske (10), ruské 5), čínske, novozélandské a poľské (po 3), islandské, ukrajinské a španielske (po 2), izraelské, srbské, slovinské, chorvátske a singapurské (po 1).[30]

Za posledných 150 rokov z územia Slovenska emigrovalo viac ako 1 milión osôb.[9] Celkový počet ľudí, ktorí sa hlásia k slovenským koreňom v zahraničí sa odhaduje od 1,0 [31] cez 1,5 – 1,75 milióna[32] až po 2 milióny[33] a je vyšší ako počet emigrantov, pretože zahŕňa aj niektorých potomkov ako aj krajanov žijúci v zahraničí, ktorí sa v ňom ocitli už pred vznikom Slovenska, resp. ČSR alebo zmenou geopolitickej situácie.

V rámci výmeny obyvateľstva medzi Česko-Slovenskom a Maďarskom (1946 – 1948) bolo do Maďarska presídlených 89 660 osôb a opačným smerom presídlených 71 787. Úbytok teda predstavoval 17 873 obyvateľov.

Najviac slovenských krajanov žije v USA, Česku a Maďarsku.

Podľa štatistík sú väčšina Slovákov žijúcich v Česku muži od 20 do 40 rokov, ktorí žijú v Prahe, Brne alebo Plzni a viac ako polovica z nich je slobodných.[24] V poslednom období počet slovenských robotníkov v Česku klesá, kvalifikovaní ľudia a študenti zostávajú (takmer pätina Slovákov v Česku má vysokoškolské vzdelanie, pokiaľ Česi, majú vysokú školu len každý ôsmy)[24].

Najznámejším krajanským centrom Slovákov v severnej Amerike je Pittsburgh v Pensylvánii. Slováci ale žijú aj v štátoch Ohio, Michigane, Illinois, New Jersey, New Yorku, Connecticute a Minnesote. V Kanade v provinciách Alberta, Manitoba, Saskatchewan a v Južnej Amerike v Argentíne a Čile.

Slováci v USA zakladali spolky, ktoré im nielen pomáhali prispôsobiť sa americkému spôsobu života ale zároveň zachovať si rodný jazyk, zvyky a obyčaje. Medzi takéto spolky patrili Národný slovenský spolok, Prvá katolícka slovenská jednota či Matica slovenská v Amerike. Snaha o vytvorenie organizácie, ktorá by združovala všetkých Slovákov v USA bola zavŕšená v roku 1907 založením Slovenskej ligy v Clevelande.

Slovenská komunita je napríklad v Báčskom Petrovci či v Rožnove pod Radhoštěm. Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí každoročne podporuje krajanov dotáciami. Pre rok 2015 bolo schválených 506 dotácií v celkovej sume 687 010€.[39]

Najznámejšie krajanské centrá Čechov v severnej Amerike sú Tábor v Južnej Dakote, Praha v Texase, New Prague a Veseli v Minnesote alebo Cicero v Illinois. Významné krajanské spolky existujú v USA, v Kanade, v Nemecku, vo Francúzsku, vo Švajčiarsku a v ďalších krajinách. Vo východnej Európe žijú českí krajania na Ukrajine v oblasti Volyne, na Kryme, v moldavskej dedine Plávky, v niekoľkých horských dedinách v rumunskom Banáte a v priľahlej nižinatej oblasti Vojvodina v okolí mesta Bela Crkva, kde sa nachádza dedina Selo, Kruščica a Gaj a ďalej v bosnianskych obciach ako sú Nová Ves alebo Macin Brdo, ktoré sa nachádzajú v okolí mesta Banja Luka. Významná česká menšina žije tiež v Chorvátsku, v okolí mesta Daruvare.