Vorvaň tuponosý

Slovo „vorvaň“ v ruštine označuje tuk niektorých morských zvierat, ako sú veľryby a tulene. Pôvod staroruského „vorvoň“ ale jasný nie je, pravdepodobne je nórsky alebo laponský.

Historicky a v slovanských jazykoch (ruštine, poľštine) je veľryba známa tiež pod názvom kašalot. Toto slovo pochádza pôvodne z portugalského cachalote, pravdepodobne odvodeného z cachola, hovorovo „hlava.“ Vorvane boli v portugalskom atlantickom súostroví Azory až donedávna lovené.

Vorvaň je výnimočný pre svoju veľmi veľkú hlavu, hlavne u samcov, u ktorých tvorí typicky tretinu jeho dĺžky. Jedno z odborných druhových mien macrocephalus je skutočne odvodené z gréckeho výrazu „veľká hlava.“ Na rozdiel od hladkej kože väčšiny iných veľrýb je koža na chrbte vorvaňa obvykle hrboľatá, dobrovoľníkmi pozorujúcimi veľryby býva prirovnávaná k sušenej slivke.[2] Vorvane majú jednotne šedú farbu, ktorá sa na slnečnom svetle môže zdať hnedou („veľká biela veľryba“ z Melvillovho románu, pokiaľ také zviera existovalo, bola albínom, a biele vorvane boli skutočne pozorované). Nie neočakávane je mozog vorvaňa najväčším a najťažším medzi zvieratami (u urasteného samca váži v priemere 7 kg). Vzhľadom na veľkosť tela však nejde o veľký mozog.

Dýchací otvor tvaru 'S' je veľmi blízko vrcholu hlavy, posunutý na ľavú stranu tela. Vorvane ním vypúšťajú smerom dopredu prúdy pary zreteľne počuteľné na míle ďaleko. Chrbtová plutva chýba, ale asi v dvoch tretinách chrbtice smerom od hlavy sa nachádza trojuholníkovitý hrb vysoký 60 – 75 cm, ktorý plutvu nahradzuje. Za týmto hrbom nasleduje ešte niekoľko menších. Chvostová plutva je tiež trojuholníková a veľmi hrubá. Pred ponorením do hĺbky ju veľryba zdvíha vysoko nad hladinu.

Vorvane majú v dolnej čeľusti 20 – 26 párov kužeľovitých zubov. Každý z nich môže vážiť až jeden kilogram. Dôvod existencie zubov nie je celkom zrejmý. Verí sa, že nie sú nevyhnutné pre lov chobotníc (pozri ďalej sekciu Potrava) a v prírode boli nájdené aj dobre živené vorvane úplne bez zubov. Vedci sa v súčasnosti zhodujú, že zuby môžu byť používané pri útokoch medzi samcami. Tejto hypotéze nasvedčuje tvar zubov a široké medzery medzi nimi. V hornej čeľusti je tiež prítomný základ zubov, iba zriedkavo sa však prerežú von do úst.

Sexuálny dimorfizmus (veľká odlišnosť samcov oproti samiciam) sa u vorvaňov prejavuje najvýraznejšie medzi všetkými veľrybami. Samce sú typicky o 30 % – 50 % dlhšie (16 – 18 m) než samice (12 – 14 m) a asi dvakrát ťažšie (50 000 kg proti 25 000 kg). Pri narodení merajú samce i samice okolo 4 m a vážia 1 000 kg. Kvôli rozsiahlemu lovu veľrýb sa počet vorvaňov dramaticky znižuje, hlavne kvôli prednostnému a intenzívnejšiemu vybíjaniu väčších samcov, ktoré majú viac spermacetu (spermacetový olej mal veľkú hodnotu hlavne v 18. a 19. storočí – pozri ďalej). V múzeu v Natucket je vystavená čeľustná kosť vorvaňa dlhá 5,5 m. Čeľustná kosť tvorí 20 – 25 % celkovej dĺžky tela vorvaňa. Tento samec teda mohol dosahovať až 28 metrov dĺžky a vážiť 150 metrických ton. Ďalším dôkazom veľkosti je 5,2 m dlhá čeľusť v múzeu v New Bedforde, ktorá mohla patriť samcovi 25,6 m veľkému vážiacemu 120 – 130 ton. Lodné knihy v nantucketskom a bedforskom múzeu sú plné odkazov na veľké vorvane a záznamov množstva oleja z nich získaného, ktoré dobre zodpovedajú veľkosti týchto dvoch príkladov. Dnešné vorvane majú v priemere 18 m dĺžky a vážia 52 metrických ton.

Vorvaň je hlavným príkladom zvieraťa, ktoré sa vyvinulo K-selekciou, ktorá sa prisudzuje druhom, o ktorých sa tvrdí, že sa vyvíjali vo veľmi stabilných životných podmienkach. Táto relatívne „jednoduchá“ evolúcia ich priviedla k nízkej pôrodnosti, pomalému dozrievaniu a k dlhovekosti. Samice sú brezivé každých štyri až šesť rokov a brezivosť trvá minimálne 12 mesiacov, ale môže sa predĺžiť až na 18 mesiacov. Starostlivosť o mláďatá trvá dva až tri roky. U samcov trvá dospievanie asi 10 rokov medzi 10. a 20. rokom života. Samce rastú do 30. až 40. roku veku a keď majú 50, nadobudli už plnú veľkosť. Vorvane sa dožívajú 80 rokov.

Vorvane sú držiteľmi niekoľkých absolútnych svetových rekordov:

1. Sú to najväčšie ozubené tvory, aké kedy na Zemi žili.
2. Vorvane sú najhlbšie sa potápajúce cicavce (boli nájdené v hĺbkach 2200 metrov zamotané do telegrafných káblov).
3. Majú najväčší mozog medzi všetkými žijúcimi tvormi na tejto planéte, mozog vorvanieho samca váži 7 kg, vyskytujú sa však jedince s až 9 kilogramovými mozgami.
4. Ich koža je najhrubšia. Na chrbte a hlave dosahuje hrúbka vorvanej kože (bez podkožného tuku) asi 36 cm.

Vorvane prvýkrát kategorizoval v roku 1758 Linné, ktorý zaradil do rodu Physeter celkovo štyri druhy. Odborníci skoro zistili, že existuje iba jeden druh. Vo väčšine súčasných publikácií je vorvaň zaradený ako jediný druh čeľade Physeteridae (a teda jediný druh svojho rodu). Najbližšími príbuznými vorvaňa sú veľryby z čeľade Kogiidae.

Mead a Brownell zaradili všetky tri druhy do čeľade Kogiidae a vorvaňovi priradili binomické meno Physeter catodon.[3]

Nasledujúci text je výňatkom z Melvillovej knihy Biela veľryba, v ktorej sa široko rozoberá pomenovanie a ľudové tradície súvisiace s vorvaňom:

Táto veľryba, známa starým Angličanom pod neurčitým menom veľryba trumpa a physeter alebo veľryba s nákovovou hlavou, je dnešný cachalot vo Francúzsku, Pottfish v Nemecku a macrocephalus v učenom svete. [časť textu vynechaná] Teraz sa zaoberáme hlavne jej menom. Z hľadiska filologického je nezmyselné. Pred niekoľkými storočiami, keď vlastná hodnota vorvaňa bola takmer úplne neznáma a keď sa jeho tuk získaval iba náhodou z veľryby vyvrhnutej na breh, vtedy sa vo všeobecnosti tvrdilo, že vorvaňovinu možno vyťažiť z tvora totožného s veľrybou grónskou alebo pravou, v Anglicku už známou. Ďalej prevládal názor, že táto vorvaňovina alebo spermacet je zrazená šťava grónskej veľryby, tá, ktorou sa označuje prvá polovica cudzieho slova. V tých časoch bola vorvaňovina nesmierne vzácna a nepoužívala sa na svietenie, ale ako masť a liek. Kupovala sa iba v lekárni, ako tam dnes kupujeme unci revene. Keď potom bola, ako sa domnievam, postupom doby objavená pravá podstata vorvaňoviny, obchodníci nezmenili jej meno, nepochybne preto, aby zvýšili jej cenu tak podivným náznakom jej vzácnosti. A tak to pomenovanie neskôr musí byť dané veľrybe, z ktorej spermacet skutočne pochádza.[4]

Vedci usudzujú, že sa vorvane počas vývoja podradu oddelili od iných ozubených veľrýb pomerne skoro – asi pred dvadsiatimi miliónmi rokov.[5]

Spermacet je polotekutá, voskovitá substancia nachádzajúca sa v hlave vorvaňa. Názov sa odvodzuje od neskoro latinského sperma ceti (obidve slová sú v skutočnosti pochádzajúce z gréčtiny) znamenajúceho „sperma veľryby“ (doslovne „sperma morského netvora“). V angličtine sa dokonca od spermacetu odvodzuje ľudový názov tejto veľryby (sperm whale). Substancia samozrejme nie je veľrybím semenom; táto zámena bola omylom prvých veľrybárov. Spermacet sa nachádza v spermacetovom orgáne teda v hlavových dutinách vpredu a hore nad lebkou veľryby. Podobnú hmotu na pravej strane prednej časti hlavy veľryby hneď nad hornou čeľusťou nazývajú veľrybári junk (v doslovnom prekladu „odpad“). V spermacetovom orgáne sa nachádza mäkká biela substancia plná spermacetu. Junk je tvorený pevnejšou substanciou.

Presná funkcia spermacetu a orgánov ním vyplnených nie je známa, existujú však prinajmenšom tri (vzájomne sa nevylučujúce) hypotézy:

Jedna z hypotéz, spomínaná už v Melvillovom Moby Dickovi, tvrdí, že je používaný ako istý druh baranidla pri bojoch medzi samcami. Táto hypotéza zodpovedá dobre zdokumentovanému potopeniu lodi Essex a Ann Alexander spôsobené útokmi vorvaňov, ktorých váha bola odhadnutá na jednu pätinu váhy lodí. V súčasnej dobe je v móde považovať spermacet za prostriedok sexuálneho výberu.[6]

Druhou pevne zakorenenou predstavou je možnosť, že pomáha veľrybe regulovať vztlak. Hustota voskovej substancie sa má jej ochladzovaním vodou pretekajúcou výdychovým otvorom zvýšiť a pomôcť veľrybe ponoriť sa. Naopak vytlačovaním teplej vody dýchacím otvorom von sa mal spermacet zahriať, znížiť svoju hustotu a uľahčiť vynáranie sa. V poslednej dobe však bola tejto na verejnosti populárnej teórie spochybnená jej hodnovernosť. Vedecký výskum nasvedčuje tomu, že kapilárne javy nemôžu mať dostatočný efekt, aby významne ovplyvnili vztlak 50 tonovej veľryby.[7]

Za tretiu možnosť sa považuje, že spermacet napomáha echolokácii. Tvar tohoto orgánu napomáha zaostrovaniu alebo naopak rozširovanie kužeľa vysielaného zvuku. Zvukové vlny možno sústrediť do jedného miesta, takže môžu pôsobiť ako zbraň, ktorá je schopná dočasne paralyzovať korisť. Výskum všetkých týchto možností je stále v plnom prúde.

Spermacet bol veľmi vyhľadávaný veľrybármi v 18., 19. a 20. storočí. Substancia našla mnoho rôznych komerčných využití, ako napr. olej do hodiniek, mazivo pre jemné prístroje, kozmetiku, aditíva do motorových olejov, glycerínu, protikoróznych zmesí, chemických vláken, vitamínov a viac než 70 farmaceutických zmesí.

Skáčuci vorvaň

Vorvane sú najhlbšie sa potápajúce cicavce na svete. Predpokladá sa, že sa môžu potápať až k morskému dnu do hĺbky 3 000 metrov na dobu dvoch hodín. Typické ponory smerujú zhruba do 400 metrov a trvajú 30 – 45 minút. Živí sa niekoľkými druhmi zvierat, najmä kalmármi, chobotnicami a živočíchmi morského dna. Takmer všetko, čo vieme o hlbokomorských kalmároch, sa vedci dozvedeli z exemplárov nájdených v žalúdkoch vorvaňov. Historky o titanských bitkách medzi vorvaňmi a kalmármi dorastajúcimi až 10 metrov dĺžky alebo viac sú najskôr iba súčasťou legiend – podobné bitky neboli nikdy pozorované. Na druhej strane sa usudzuje, že biele jazvy na telách vorvaňov boli spôsobené kalmármi. Existuje tiež hypotéza, že ostrý zobák skonzumovaného kalmara usadený v čreve veľryby vedie k produkcii ambry, podobne ako je tomu pri tvorbe perál. Vorvane sú neuveriteľní jedáci, ktorí každý deň skonzumujú asi 3 % svojej telesnej váhy. Odhaduje sa, že vorvane dohromady každoročne skonzumujú 100 miliónov ton hlbokomorských tvorov, čo je množstvo porovnateľné s celkovou každoročnou spotrebou morských živočíchov ľuďmi.

Fyziológia vorvaňov má niekoľko adaptácií, aby zvládli drastické zmeny tlaku pri potápaní. Rebrá sú ohybné, aby dovolili kolaps pľúc, a srdcová frekvencia sa môže znížiť, aby sa dlhšie uchovala zásoba kyslíka. Myoglobín uchováva kyslík vo svalovom tkanive. Keď sa úroveň kyslíka zníži, možno krv nasmerovať iba k mozgu a iným dôležitým orgánom. Je možné, že tu hrá úlohu aj spermacetový orgán.

Koža vorvaňa so stopami po prísavkách kalmára.

Aj keď sú vorvane dobre adaptované na potápanie, opakované ponory do veľkých hĺbok majú na nich dlhodobo nepriaznivý dopad. Kostry vorvaňov vykazujú poškodenia kostí, ktoré je u ľudí často príznakom dekompresnej choroby. Kostry najstarších veľrýb sú postihnuté najrozsiahlejšími poškodeniami, zatiaľ čo mláďatá žiadne poškodené kosti nemajú. Tieto poškodenia môžu signalizovať citlivosť vorvaňov na dekompresnú chorobu a v tom prípade by pre nich mohlo byť rýchle vynorenie smrteľné.[8]

Medzi ponormi sa vorvaň vynára na hladinu kvôli nádychu a zostáva tu väčšinou na osem až desať minút pred ďalším ponorom.

Sociálna štruktúra vorvaňov sa medzi pohlaviami výrazne líši. Samice sú extrémne družné tvory – znak, podľa ktorého sa usudzuje, že sa vyvinul vďaka relatívne jednoduchej evolučnej ceste. Samice sa v mladosti združujú v skupinách s asi tuctom jedincov. Samce opúšťajú svoje „materské škôlky“ medzi 4 a 21 rokmi a pripájajú sa k „mládeneckým školám“ tvorenými inými samcami podobného veku a veľkosti. Postupne ako samce starnú, majú sklon sa rozptýliť na menšie skupinky, najstaršie samce žijú obvykle samotárskym životom.

Vorvane patria medzi najrozšírenejšie druhy na svete. Sú relatívne hojní od arktických vôd až k rovníku. Populácia je hojnejšia pri kontinentálnom šelfe a kaňonoch, pravdepodobne vďaka jednoduchšiemu zháňaniu potravy. Vorvane možno nájsť i v nehlbokých vodách pri brehu, ale iba keď tu kontinentálny šelf nie je príliš malý.

Celkové množstvo vorvaňov na celom svete nie je známe. Hrubé odhady, založené na prieskumoch malých oblastí a extrapolácii výsledkov na všetky oceány sveta, sa pohybujú od 200 000 do 2 000 000 jedincov. Napriek tomu, že sú vorvane lovené už niekoľko storočí kvôli mäsu, oleju (používanému ako mazadlo v strojárenstve) a spermacetu, konzervatívny pohľad na vorvane je optimistickejší, než u mnohých iných veľrýb. S výnimkou pobrežného rybolovu malých rozmerov v Indonézii sú vorvane chránené prakticky celosvetovo. Rybári nelovia hlbokomorské tvory, ktoré sú potravou vorvaňov a hlboké more je pravdepodobne omnoho odolnejšie voči znečisteniu než vrstvy pri hladine.

Zotavenie populácie z dlhých veľrybárskych rokov je však pomalý proces, prinajmenšom v južnej časti Tichého oceánu, kde je množstvo samcov schopných rozmnožovania príliš malé.

Pozorovanie vorvaňov je oproti iným veľrybám zložitejšie, predovšetkým kvôli ich dlhým dobám ponoru a schopnosti preplávať pod vodou dlhé vzdialenosti. Na druhej strane sú pozorovania stále populárnejšie predovšetkým vďaka charakteristickému vzhľadu a rozmerom zvierat. Pozorovatelia často používajú hydrofóny na počúvanie zvukov veľrýb a na ich zameranie skôr, než sa vynoria. Obľúbeným miestom pozorovania vorvaňov je Kaikoura na novozélandskom Južnom ostrove, kde je kontinentálny šelf taký plytký, že možno veľryby pozorovať z brehu, a Andenes v arktickom Nórsku.

V júli roku 2003 bola nájdená na pláži pobrežia južného Čile veľká hromada bieleho mäsa. Až 12 metrov dlhá masa rôsolovitého tkaniva[9] podnietila špekulácie, že bola objavená predtým neznáma obrovská chobotnica. Výskumníci zo santiagského Museum of Natural History usúdili, že hrudu tvoria v skutočnosti vnútornosti vorvaňa, predovšetkým vďaka preskúmaniu kožných žliaz. Po smrti sa vnútorne orgány vorvaňa rozkladajú, až pokým sa nestanú polotekutou masou, ktorú drží pohromade koža. V tomto prípade zrejme koža praskla, obsah sa uvoľnil a nakoniec bol vyplavený na breh.[10]

Mŕtve vorvane sú vyplavované na breh dosť často. Okrem problémov s nakladaním a identifikáciou mŕtvych tiel sa správcovia pláží obávajú Žralokov, najmä žraloka bieleho, ktorého na pláže priťahuje rozkladajúce sa mäso, čo môže priviesť návštevníkov pláže do nebezpečia. Z tohoto dôvodu sú mŕtve vorvane často dotiahnuté späť na otvorené more skôr, než by mohlo dôjsť k vyplaveniu na breh. V máji 2004 sa podobná udalosť stala dvakrát, raz na Oahu na Havaji, kde bola mŕtva veľryba odvlečená 35 míľ na more, ale bola vyplavená späť na breh o dva dni neskoršie.[11]

• CARWARDINE, Mark, et al. Whales and Dolphins. London : HarperCollins, 1998. ISBN 978-0-00-220105-6. (po anglicky)
• FOLKENS, Pieter A; REEVES, Randall R, et al. Guide to marine mammals of the world. New York : A.A. Knopf, 2002. ISBN 978-0-375-41141-0. (po anglicky)
• Encyclopedia of Marine Mammals. Redakcia William F Perrin, Bernd G Würsig a J G M Thewissen. San Diego : Academic Press, 2002. ISBN 978-0-12-551340-1. (po anglicky)
• Cetacean societies: field studies of dolphins and whales. Redakcia Janet Mann, Richard C Connor, Peter L Tyack a Hal Whitehead. Chicago : University of Chicago Press, 2000. ISBN 978-0-226-50341-7. (po anglicky)

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Vorvaň tuponosý
• Wikidruhy ponúkajú informácie na tému Vorvaň tuponosý

• Physeter catodon, Sperm Whale [online]. MarineBio.org, [cit. 2009-06-05]. Dostupné online. (po anglicky)
• CRANFORD, Ted W. Whale Science [online]. Quantitative Morphology Consulting, 1999, [cit. 2009-06-05]. Dostupné online. (po anglicky)
• History of Candles [online]. Candle Comfort Candles, [cit. 2009-06-05]. Dostupné online. (po anglicky)