Herman Melville

Herman Melville bol americký spisovateľ a básnik, preslávený najmä svojimi románmi, poviedkami a esejami. Pochádzal z bohatej rodiny, jeho rodičia boli Maria Gansevoort Melvillová a Allan Melville. Vo svojich piatich rokoch začal Melville študovať. Krátko po tom čelil chorobe známej ako "šarlach", ktorá mu oslabila zrak. O rok na to napriek spomalenému chápaniu a schopnosti vyjadrovať sa, vyhral Melville cenu v prednášaní na chlapčenskej škole v New Yorku. Medzi Melvillove zachované dokumenty patria aj listy adresované jeho tete a starej mame.

V roku 1829 sa zapísal na anglickú katedru súkromnej školy v New Yorku. Keď rodinný podnik na konci devätnásteho storočia skrachoval, rodina sa presťahovala do hlavného mesta New Yorku (Albany), kde mladý Melville začal navštevovať akadémiu. Snaha obnoviť obchod spôsobila náhlu smrť otca, čo prinútilo mladého Hermana pracovať v banke už od svojich trinástich rokov. Keď dovŕšil osemnásť rokov, stal sa učiteľom na základnej škole a neskôr novinárom. Po vyčerpaní všetkých možností na pevnine, v devätnástich rokoch sa Herman vybral na svoju prvú plavbu ako obchodný námorník, na lodi, ktorá smerovala do Anglicka.[1]

V júni 1839 nastúpil na palubu obchodnej lode St. Lawrence, ktorá sa plavila z New Yorku do Liverpoolu. Po piatich týždňoch strávených v Anglicku sa vrátil na túto loď a svoje zážitky spísal v diele Prvá plavba (1849). Melville sa vrátil k učeniu na škole Greenbush v New Yorku, ale po prvom semestri odišiel a zúčastnil cesty do Galeny. V roku 1840 sa rozhodol viac a viac uchádzať o prácu na mori. Tretieho januára 1841 sa plavil z Massachusetts na rybárskej lodi s názvom Acushnet, ktorá sa plavila Tichým oceánom. Neskôr sa vyjadril tak, že v tento deň sa začal jeho život. Túto osemnásťmesačnú plavbu na lodi Acushnet pravdepodobne opisuje v diele Biela veľryba. V júli 1842 opustil loď Acushnet na Markézskych ostrovoch. Tri týždne žil medzi kanibalmi, ktorí sa k nemu správali veľmi dobre.

V Melvillovom prvom diele Taipi Omu opisuje krátky románik s krásnou domorodkyňou Fayaway. Neskôr sa nalodil na austrálsku rybársku loď s názvom Lucy Ann, ktorá sa plavila na Tahiti, kde sa zúčastnil vzbury a na krátku dobu bol uväznený. Po prepustení strávil niekoľko mesiacov na ostrove ako tulák. V novembri 1842 sa zapísal na polročnú plavbu do Honolulu. Neskôr pracoval ako úradník a stal sa členom posádky smerujúcej do Bostonu. Všetky jeho zážitky boli vyobrazené v dielach: Taipi Omu, a White-Jacket. Tieto diela mu priniesli úspech.

4. augusta 1847 sa oženil s Elizabeth Shaw, dcérou najvyššieho sudcu Lemuela Shawa. Herman a Elizabeth mali štyri deti, dvoch synov a dve dcéry, žili vo vidieckom dome v Massachusetts (1850), ktorý je dnes múzeum. V roku 1863 sa s celou rodinou presťahoval naspäť do New Yorku. Po pracovnom neúspechu a smrti ich dvoch synov, sa ich manželstvo začalo rozpadať kvôli Elizabethiným príbuzným, ktorí ju tlačili k rozvodu. No po ich smrti Elizabeth zdedila majetky, ktoré zachránili nielen ich finančnú situáciu, ale i manželstvo.[2]

Od roku 1857 – 1860 prednášal na lýceu, predovšetkým o rímskom sochárstve a pamiatkach v Ríme. Čo sa týka poézie, spísal zbierku básní, no to nezaujalo vydavateľa. V roku 1863 sa s manželkou a štyrmi deťmi presťahovali do New Yorku. Po skončení Občianskej vojny publikoval zbierku viac ako sedemdesiatich básní (Battle Pieces and Aspects of the War -1866), ktoré boli z pohľadu kritikov ignorované. V roku 1866 využila Hermanova manželka známosti, aby mu vybavila miesto colného inšpektora pre mesto New York . Túto funkciu zastával 19 rokov. V tejto skorumpovanej inštitúcii sa Melville stal jediným známym čestným zamestnancom colnice. No v roku 1866 sa dá povedať, že sa jeho kariéra spisovateľa blíži ku koncu. Melville strávil roky písaním 16 000 riadkovej epickej básne. Jeho strýko, Peter Gansevoort, zaplatil v roku 1876 za publikovanie tejto básne. Keďže predajnosť bola veľmi slabá, nepredané výtlačky sa museli spáliť, keďže si ich Melville nevedel odkúpiť za nákladovú sumu. Tak ako sa vytrácalo jeho šťastie v práci, tak aj v domácnosti prichádzali problémy. Elizabeth presviedčali príbuzní, aby Hermana opustila, lebo je duševne chorý, no ona odmietla. V roku 1867 sa jeho najstarší syn zastrelil, no možno to bola len nehoda. Kým mal ešte Herman stálu prácu na colnici, manželke sa podarilo zbaviť ho závislosti od alkoholu. Viac neprejavoval známky duševnej choroby. No v roku 1886 sa depresia znova objavila po smrti jeho druhého syna, Stanwixa. Po tom, čo niektorí príbuzní jeho ženy zomreli a ona zdedila ich majetok, Melville odišiel v roku 1886 do dôchodku. Na konci 19. stor. Angličania znovu oživili jeho príbehy o mori a tak sa mu aspoň na chvíľu vrátila popularita. Napísal rad básní s úvodnými poznámkami, ktoré boli inšpirované jeho ranými skúsenosťami na mori. Vydal ich v dvoch zbierkach, ktoré  vyšli len v malom vydaní dvadsiatich piatich kópií pre rodinu a priateľov (John Marr (1888) a Timoleon (1891)).

Herman zomrel 28. septembra 1891, vo veku 72 rokov doma. Lekár uviedol na úmrtnom liste, že príčinou smrti bolo zlyhanie srdca. Bol pochovaný na cintoríne Woodlawn v Bronxe.