Louis Joseph de Bourbon, vojvoda z Vendôme

Bol synom Ľudovíta, 2. vojvodu z Vendôme, a pravnukom Henricha IV. Bol tiež bratancom svojho najväčšieho protivníka, Eugena Savojského. Do armády vstúpil v 18 rokoch. Samostatného velenia na celom bojisku sa po prvýkrát dočkal v roku 1695 kedy viedol francúzske vojská v Katalánsku a dobyl Barcelonu. Vrchol jeho kariéry nastal za vojen o španielske dedičstvo.

V roku 1702 bol menovaný veliteľom francúzskych jednotiek v Taliansku. Nahradil tak svojho zajatého predchodcu a bývalého veliteľa vojvodu z Villeroy, ktorého výkony francúzsku armádu celkom zosmiešnili. Ani Vendôme však nedokázal splniť zadanú úlohu a zničiť sily Eugena Savojského, ktorý ho zaskočil a porazil v bitke pri Luzzare. Porážka však nebola nijako výrazne drvivá a Vendôme nakoniec zvládol aj komplikovanú situáciu potom, čo Savojsko prešlo na stranu protifrancúzskej koalície. Postupne zatlačil savojsko-habsburské jednotky do hlbokej defenzívy, vytlačil ich z väčšiny severného Talianska a obliehal Turín. Veľmi mu pritom pomohlo, že Eugen Savojský bol z Talianska odvolaný a viedol habsburské vojská na území Ríše.

V roku 1705 sa Eugen Savojský do Talianska vrátil a Vendôme dosiahol svojho vrcholného úspechu, keď ho porazil v bitke pri Cassane, čím zahladil predchádzajúce debakle svojich španielskych spojencov a svojho brata, Filipa (ide o jedinú jednoznačnú porážku vo významnej bitke, ktorú kedy Eugen Savojský utrpel). O rok neskôr Eugen využil výrazné zvýšenie svojich finančných prostriedkov a posilnenia svojej armády a vyrazil na pomoc obľahnutému Turínu. Vendôme sa mu pokúšal prehradiť cestu a zastaviť ho, bol však oklamaný a obídený. Nakoniec sa vrátil k Turínu rozhodnutý si tam na Eugena počkať, ale skôr ako mohlo prísť k bitke, bol odvolaný, aby zreorganizoval francúzske sily v Holandsku potom, čo utrpeli zdrvujúcu porážku v bitke pri Ramillies. Nebol však menovaný veliteľom, stal sa mentorom Malého dauphina. Vzťahy medzi oboma mužmi neboli príliš dobré, neskúsený mladý vojvoda sa často spoliehal na vlastných vojenských poradcov a na kráľovo nabádanie, aby pozorne načúval radám od Vendôma a riadil sa nimi, príliš nedbal.

V roku 1708 zahájili francúzske vojská v Holandsku mohutnú a nečakanú ofenzívu. Tá zaskočila protifrancúzsku koalíciu, ale Marlborough s Eugenom (ktorý sa medzitým stihol veľmi presvedčivo vysporiadať s Vendômovými náhradníkmi v Taliansku) zareagovali prekvapivo rýchlo a 11. júla sa pochodové formácie oboch obrovských armád zrazili pri Oudenaarde. V nasledujúcom boji, ktorý bol charakteristický najmä úplným zmätkom, kulminovali spory medzi francúzskymi veliteľmi natoľko, že sa Vendôme a vojvoda Burgundský chvíľami v podstate ignorovali a každý riadil svoje jednotky po svojom, čo nakoniec vyústilo do zdrvujúcej porážky a iba noc zachránila francúzske vojská pred obkľúčením a úplným zničením.

Spory pokračovali aj po bitke a vyústili do Vendômovho odvolania. Po krátkej prestávke bol poslaný do Španielska ako veliteľ vojsk Filipa V., kde dosiahol svoj posledný veľký úspech, keď porazil vojská protifrancúzskej koalície v bitke pri Villaviciose. 1. júla 1712 vo Vinaro`s náhle zomrel.

• vojna o španielske dedičstvo

• Édouard Mennechet: Vendôme (Louis-Joseph, duc de). In: Le Plutarque français, vies des hommes et femmes illustres de la France, avec leurs portraits en pied. Band 6. Imprimerie de Crapelet, Paris 1838

• Kurzbiografie