K-141 Kursk

Stavba ponorky začala v lodeniciach pri Severodvinsku, neďaleko Archangeľska v roku 1992. Na vodu bola spustená v máji 1994 a formálne prevzatá do služby 30. decembra toho istého roku. V nasledujúcom roku (1995) plavidlo posvätil ortodoxný kňaz.[3]

Omsk, ponorka triedy Antej (Oscar-II), tej istej ako K-141 Kursk

Kursk sa stal poslednou ponorkou triedy Antej, ktorá bola projektovaná a ktorej stavba bola schválená ešte za sovietskej éry. S rozmermi 154 metrov na dĺžku a štyrmi poschodiami na výšku išlo o najväčšie útočné ponorky, ktoré kedy boli skonštruované (absolútne najväčšie sú ruské balistické ponorky typu Typhoon).[4] O plavidlách tejto triedy sa tvrdilo, že sú „nepotopiteľné” kvôli svojmu dvojitému trupu. Vonkajší trup s hrúbkou iba 8 mm[3][5] vyrobený z vysoko kvalitnej niklovo-chrómovej ocele je výnimočne odolný proti korózii a má výhodné magnetické vlastnosti, ktoré sťažujú detekciu ponorky systémami zaznamenávajúcimi magnetické anomálie (Magnetic Anomaly Detection systems – MAD).[3] Celý vonkajší plášť je pokrytý 40 – 80 mm hrubou vrstvou dlaždíc zo syntetickej gumy, ktorá slúži na utlmenie hluku zo strojov a na zredukovanie sonarových odrazov.[5][6] Vnútorný trup je vyrobený z 50 mm silných oceľových platní a od vonkajšieho trupu ho oddeľuje medzera široká 1 – 2 metre (vnútorný plášť je kruhový, zatiaľčo vonkajší má oválny prierez). Medzi trupmi sa nachádzajú sonary a raketové silá.[5]

Ponorka hrala dôležitú úlohu v arktickej oblasti. Počas 90. rokov Severná flotila trpela nedostatkom finančných prostriedkov a v dôsledku toho dochádzalo k znižovaniu počtu bojových i podporných jednotiek. V priebehu desiatich rokov sa počet plavidiel flotily znížil o tisíc kusov.[7] Mnoho ponoriek bolo stiahnutých do dokov na pobreží Barentsovho mora a ponechaných napospas osudu. Za rovnaké obdobie sa počet jadrových ponoriek znížil o viac ako ⅔, z pôvodných 62 na 18 kusov.[7] S výnimkou najdôležitejšieho bojového vybavenia všetko ostatné vrátane prieskumného a záchranného zariadenia neprechádzalo pravidelnou údržbou. Avšak koniec desaťročia priniesol určitú obrodu pre flotilu.

V roku 1999 Kursk nepozorovane prekĺzol skrz Gibraltársky prieliv [8] a uskutočnil úspešnú špionážne-prieskumnú misiu v Stredomorí, keď sledoval lode 6. flotily vojnového námorníctva Spojených štátov počas vojny v Kosove. Podľa ruskej strany vynaložili Spojené štáty desiatky miliónov dolárov na vystopovanie Kurska, nikdy sa im však nepodarilo udržať dlhší kontakt.[9] Veliteľ ponorky Gennadij Petrovič Ljačin sa po návrate do Ruska stal národným hrdinom.[8][10]

Námorné cvičenie, ktoré sa konalo v auguste 2000 sa malo stať najväčšou akciou tohto druhu od rozpadu Sovietskeho zväzu pred necelými desiatimi rokmi a zahŕňalo okolo 30 plavidiel – 4 útočné ponorky, vlajkovú loď flotily – raketový krížnik Piotr Velikij triedy Kirov a rad menších lodí.[11] Mala to byť príprava na vyslanie časti Severnej flotily do Stredomoria neskôr toho roku.[7] Kursk sa na cvičenie vydal 10. augusta o 10:00 miestneho času zo svojho domovského prístavu Zapadnaya Litsa na Kolskom polostrove. Do pridelenej hliadkovacej oblasti vplával 12. augusta o 02:40. Plán cvičenia zahŕňal simulovaný útok na Petra Veľkého.[2][12] Misia začala ráno 12. augusta 2000. Ako súčasť cvičenia vypálil Kursk z periskopovej hĺbky dve slepé torpéda.

Miesto kde sa Kursk potopil

11:28 miestneho času (07:28 svetového času)[5] vysoko koncentrovaný peroxid vodíka, slúžiaci ako pohon torpéda, presiakol hrdzou v torpédovom puzdre. Peroxid reagoval s meďou a mosadzou v torpédomete, a tak spôsobil reťazovú chemickú reakciu vedúcu k explózii.[11][13][14] Výbuch, ktorého mohutnosť sa rovnala explózii 100 až 250 kg TNT registrovali seizmometre ako otras o sile 1,5 až 2,2 stupňa Richterovej stupnice.[2] Ponorka klesla na dno do hĺbky 108 m, približne 135 km od prístavu Severomorsk, v bode so súradnicami 69°40' s. š., 37°35' v. d.

Vodotesné dvere, izolujúce torpédovú miestnosť od zvyšku priestoru, boli pred vypálením torpéd otvorené. Toto bola zrejme bežná prax – nechať prebytok stlačeného vzduchu uvolniť do torpédovej miestnosti v momente odpálenia zbrane. Otvorené dvere dovolili výbuchu spätne roztrhať prvé dve z deviatich oddelení obrovskej ponorky a zabiť sedem mužov v prvom oddelení a prinajmenšom zraniť alebo dezorientovať tridsať šesť mužov v druhom oddelení.[15] Napriek tomu, že si nikto nemôže byť istý udalosťami nasledujúcich dvoch minút, je zjavné, že veliaci dôstojník lode, kapitán 1. stupňa (námorný kapitán) Ljačin v druhom oddelení nemal dosť času na vyslanie núdzového signálu. Núdzová bója, zostrojená pre automatické vypustenie v prípade havárie (napr. pri zmene tlaku alebo detekcii ohňa) a umožňujúca lokalizáciu vraku záchranárom, takisto zlyhala. Pri misii v Stredozemnom mori v roku 1999 totiž obavy z náhodného uvoľnenia bóje, ktorá by mohla odhaliť pozíciu ponorky plavidlám Spojených štátov, viedli k jej zablokovaniu.[3]

K ďalšej explózii došlo o 135 sekúnd neskôr. Táto bola registrovaná ako otras o sile 3,5 až 4,4 stupňa Richterovej stupnice, zaznamenaný seizmickými stanicami v celej severnej Európe, čo zodpovedá explózii 1 až 2 ton TNT.[7][16] S najväčšou pravdepodobnosťou došlo v tomto okamihu k výbuchu väčšieho počtu, približne šiestich, torpédových hlavíc. Seizmické údaje dokazujú, že k nemu došlo už na úrovni morského dna.[17] Explózia roztrhla trup plavidla, schopný inak odolať tlaku v hĺbkach okolo 1000 m a spôsobila v ňom otvor o ploche dvoch štvorcových metrov. Výbuch takisto roztrhal tretie a štvrté oddelenie. Do týchto miest začala prúdiť voda (90 000 litrov za sekundu) a usmrtila všetky osoby nachádzajúce sa v týchto priestoroch, vrátane piatich dôstojníkov zo štábu 7. divízie nukleárnych ponoriek, ktorí mali sledovať priebeh cvičenia. V ďalšom, piatom oddelení, boli umiestené dva jadrové reaktory typu OK-650b, v oceľových nádobách so stenami o sile 130 mm. Každý reaktor mal výkon 190 MW, čo je menej ako 10 % výkonu bežného reaktora v elektrárni.[6] Predel oddeľujúci štvrté a piate oddelenie vydržal explóziu. Kontrolné tyče v reaktore zostali nepoškodené a zabránili jadrovej havárii. Západní experti neskôr vyjadrili^{[chýba zdroj]} veľký obdiv nad prácou sovietskych inžinierov, ktorí skonštruovali ponorku, schopnú toľko vydržať.

Dvadsaťtri mužov, pracujúcich v šiestom až deviatom oddelení, prežilo obe explózie. Zhromaždili sa v deviatom oddelení, kde sa nachádzal druhý únikový tunel (prvý, hlavný únikový tunel bol v druhom oddelení, ktoré bolo zničené).[6] Kapitán-poručík Dmitrij Romanovič Kolesnikov (jeden z troch dôstojníkov tejto hodnosti, ktorí prežili) sa zrejme ujal iniciatívy, a spísal tých, ktorí zostali v deviatom oddelení. Tlak v oddelení v čase explózie bol rovnaký ako na povrchu. V tejto chvíli by z fyziologického hľadiska bolo možné použiť únikový otvor a opustiť ponorku muž po mužovi. Znamenalo by to plávať nahor 100 metrov v ľadovej arktickej vode v záchrannom obleku a nakoniec očakávať pomoc na hladine. Nie je isté, či bolo možné núdzový prielez z vnútra ponorky otvoriť. Stále sa líšia názory na to, do akej miery bol prielez poškodený. Je však pravdepodobné, že posádka by asi odmietla použiť únikový priechod, aj keby bol použiteľný. Najpravdepodobnejšie by namiesto toho videli šancu v čakaní na záchranné plavidlo, ktoré by priľnulo k prielezu zvonka ponorky.

Nemožno s istotou povedať, ako dlho zostávajúci muži v oddelení prežili. Krátko po núdzovom odstavení jadrových reaktorov vypovedal aj núdzový zdroj energie. Tým uvrhol posádku do absolútnej tmy a ďalej klesala i teplota. Kolesnikov napísal ešte dve ďalšie správy, omnoho menej úhľadné ako predtým:

Viedlo sa mnoho debát akú dlhú dobu mohli námorníci prežiť. Niektorí, hlavne na ruskej strane, tvrdia, že k úmrtiam došlo veľmi rýchlo. Voda presakovala do nehybného Kursku tesnením okolo hriadeľov vrtúľ. Iní poukazujú na množstvo superoxidových „nábojov“, používaných na premenu CO₂ späť na kyslík a tým umožniť prežitie. Tieto náboje boli nájdené použité, potom ako bolo plavidlo vyzdvihnuté z dna. Paradoxne sa ale superoxid javí ako možná príčina smrti. Jeden z námorníkov pravdepodobne dostal do kontaktu superoxid s morskou vodou, a tak spôsobil chemickú reakciu a zapálil oheň.[5] Oficiálne vyšetrovanie katastrofy ukázalo, že niektorí muži prežili oheň ponorením sa pod hladinu vody (stopy po ohni na stenách dokazujú, že voda siahala námorníkom približne po pás). Avšak oheň rýchlo spotreboval zostávajúci kyslík vo vzduchu, a tak spôsobil smrť zvyšku posádky udusením.

• 19. augusta, týždeň po potopení Kursku, čečenské spravodajstvo Kavkaz-Center informovalo, že explózia v ponorke bola spôsobená samovražedným moslimom z Dagestanu v južnom Rusku, členom posádky. Údajne sa odpálil, aby podporil čečenských bojovníkov.[18] Tri osoby na palube boli Dagestanci, avšak vyšetrovanie ruskej FSB vyvrátilo možnosť, že by ktorýkoľvek z nich bol terorista.[19]

Porovnanie veľkosti ponoriek triedy Antej (Oscar-II) a Los Angeles

• V čase cvičenia sa v oblasti nachádzalo päť plavidiel NATO. Americká výzvedná loď USS Loyal, nórska Marjata, britská jadrová ponorka HMS Splendid a americké jadrové ponorky USS Memphis a USS Toledo.[20] Kursk sa mal zraziť s posledne menovanou – USS Toledo.^{[chýba zdroj]}
• Kursk narazil na mínu z druhej svetovej vojny.[2]

V roku 2001 bol vrak ponorky vyzdvihnutý na hladinu a prevezený do suchého doku, kde bol ďalej skúmaný. Námorníci boli pochovaní. Po skončení vyšetrovania bol vrak zošrotovaný.

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Kursk (ponorka) na českej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).

• Obrázky zvyškov ponorky Kursk
• Kursk: Submarine in Troubled Waters