Vancouver Canucks

V roku 1945 vznikol v meste Vancouver hokejový klub Canucks, ktorý hral v Pacific Coast Hockey League (PCHL). Po svojom vzniku vyhral majstrovstvá ligy v roku 1946 a 1948. V roku 1952 sa PCHL zlúčila s WCSHL a vytvorila spoločnú profesionálnu hokejovú ligu Western Hockey League. S veľkým množstvom známych mien vo svojich radoch, ako napríklad Johnny Bower, Andy Bathgate, Tony Esposito, Allan Stanley a Phil Maloney, Canucks vyhrali Lester Patrick Cup v ročníkoch 1958, 1960, 1969 a 1970. Tím Canucks hral v priestoroch štadióna Vancouver Forum.

Keď v roku 1965 oznámilo vedenie NHL svoj zámer rozšíriť ligu o ďalších šesť miest, oznámil vlastník Canucks (a bývalý starosta Vancouveru) Fred Hume, že mesto Vancouver má záujem stať sa jedným z nich. No prezentácia pred Radou guvernérov NHL nebola dostatočne pripravená. Z toho dôvodu a z faktu, že skupinu vlastníkov Canucks nemal rád Bruce Norris, majiteľ Detroitu Red Wings a nenávidel hlavný vlastník Toronta Maple Leafs Stafford Smythe, bola žiadosť o prijatie do NHL neúspešná. No bol vybudovaný hokejový štadión Pacific Coliseum, ktorý sa stal domovom pre Canucks (bol postavený v priestoroch, kde sa koná každoročná výstava Pacific National Exhibition).

V roku 1970 kúpila Canucks iná skupina vlastníkov a po dlhom vyjednávaní klub vstúpil spolu s Buffalom Sabres do NHL za cenu 6 miliónov USD (o 4 milióny viac, ako by stálo v roku 1967).

Canucks boli po prvé štyri sezóny umiestnený v silnej Východnej divízii a aj keď mali v kádri niekoľko skúsených hráčov, ako bývalého centra Rangers Orlanda Kurtenbacha, obrancov Dalea Tallona a Jocelyna Guevremonta a krídelníka Dennisa Ververgaerta, tímu sa počas týchto rokov nepodarilo postúpiť do play-off. V roku 1974 po preradení do novej divízie Smythe Division, predchodcu Severozápadnej a Tichomorskej divízie, Canucks skončili na prvom mieste a vyhrali svoju prvú sériu v play-off. Mohli mať víťazné obdobie a postúpiť v nasledujúcej sezóne do play-off, no skĺzli nazad do série porážok, ktorá trvala dve sezóny. Medzi ich najlepších hráčov vtedy patril tvorca hry André Boudrias, krídelník Don Lever a obranca Dennis Kearns.

Prvý kapitán v NHL: Orland Kurtenbach

Prvý zápas v NHL: 9. októbra 1970 proti Los Angeles Kings

Prvé víťazstvo v NHL: 5-3 proti Torontu Maple Leafs, 11. októbra 1970

Prvý gól v NHL: Barry Wilkins proti Los Angeles Kings

Hokejový štadión Pacific Coliseum, druhý štadión, kde Canucks hrali svoje zápasy

Po úspešnej sezóne v roku 1976 nemal Vancouver víťazný tím po dobu šestnásť sezón, no v notoricky slabej Smythe Division sa väčšinou prebojoval do play-off. Medzi jeho najlepších hráčov v 80. rokoch patril krídelník Stan Smyl, ďalej dvaja hráči zo Švédska Thomas Gradin a Patrik Sundstrom, ďalej Tiger Williams, ktorý viedol tabuľku trestných minút v NHL počas jeho dvoch sezón u Canucks, tvrdý obranca Harold Snepsts a Tony Tanti, ktorý hral na pravom krídle.

Po relatívne slušnej sezóne v roku 1982 sa Canucks po prvý raz podarilo v play-off postúpiť až do finále Stanley Cupu. No tam s favoritom, skvelé brániacimi New York Islanders prehrali na zápasy 0-4. Až do roku 1992 to bola jediná sezóna, v ktorej Canucks vyhrali sériu zápasov v play-off.

Po tejto sezóne upadli Canucks opäť do priemeru po celý zvyšok 80. rokov. Začiatkom 90. rokov, pod vedením nového generálneho manažéra Pata Quinna, sa ich hra zlepšila. Vedení hráčmi ako Trevor Linden, Kirk McLean (prezývaný "kapitán Kirk") a Pavel Bure, Canucks v rokoch 1992 a 1993 vyhrali svoju divíziu.

V roku 1994 sa Canucks podarilo po druhý raz prebojovať do finále. Do play-off postúpili zo siedmeho miesta v Západnej konferencii. Cez sezónu sa hráči zdali byť z formy, no po postupe do play-off sa im forma vrátila a v prvom kole play-off porazili svojho rivala Calgary Flames v neuveriteľnej sedem zápasovej sérii. Svoj piaty, šiesty a siedmy zápas vyhrali v predĺžení. Pavel Bure (prezývaný "Ruská raketa") strelil v siedmom zápase z brejku víťazný gól, ktorý je podľa mnohých najväčším gólom v histórii klubu. Predtým, než sa stretli vo finále s New York Rangers, vyhrali Canucks v päť zápasovej sérii nad Dallasom Stars a Torontom Maple Leafs. Svoj prvý zápas vo finále s Rangers Vancouver vyhral v predĺžení 3-2, vďaka svojmu brankárovi Kirkovi McLeanovi a jeho 52 chyteným strelám. Canucks prehrali 3-2 vo finále v siedmom zápase po tom, čo Craig MacTavish vyhral posledné vhadzovanie iba 1,6 sekúnd pre koncom riadneho hracieho času. Po prehre vypukli v meste Vancouver veľké pouličné nepokoje, ktoré vyvolali sklamaní fanúšikovia Canucks, z ktorých bolo veľa opitých.

V nasledujúcich dvoch rokoch Vancouver posilňoval svoju ofenzívu a získal do svojich radov Alexandra Mogilneho z Buffala Sabres a Markusa Näslunda z Pittsburghu Penguins.

Hokejový štadión Rogers Arena, v ktorom v súčasnosti hrá Vancouver Canucks

Vnútorné priestory hokejového štadióna Rogers Arena

Na konci sezóny v roku 1997 sa Canucks rozhodli medzi svoje rady prijať Marka Messiera z New Yorku Rangers a ponúkli mu lukratívnu trojročnú zmluvu. V tej dobe tiež došlo k zmene na poste generálneho manažéra, Pat Quinn bol vyhodený a nahradený správnym výborom. Za hlavného trénera bol vymenovaný Mike Keenan, ktorý po tom, čo získal právomoc na výmenu hráčov, rozdelil jadro tímu, pričom vymenil aj Trevora Lindena. No niektoré z týchto výmen položili základy k úspechu Canucks v budúcich rokoch.

S novým generálnym manažérom Brianom Burkeom a trénerom Marcom Crawfordom (ktorý vyhral Stanley Cup v roku 1996 s Coloradom Avalanche) Vancouver prebudoval svoj tím a v sezóne 2000-01 sa vrátil do play-off. Túto sezónu začal tím Canucks v Štokholme vo Švédsku, kde mal svoj tréningový kemp a zúčastnil sa zápasov so švédskymi a fínskymi tímami na podujatí NHL Challenge. Pod vedením krídel Näslunda a Bertuzziho, obrancu Jovanovskiho a brankára Cloutiera mohli Canucks v tých rokoch dosiahnuť výraznejší úspech, keď sa im podarilo vyhrať svoju Severozápadnú divíziu, no nedosiahli výraznejší úspech v play-off, keď v druhom kole po vedení 3-1 na zápasy stratili výhodu a podľahli Minnesote po siedmich zápasoch.

Bol to Brian Burke, kto prvý vyslovil frázu "pohrebisko brankárov", čím narážal na dlhé problémy Canucks s pozíciou brankárov. Ako sa neskôr ukázalo, Vancouver sa stal aj jeho vlastným pohrebiskom. Pred Lockoutom v NHL počas sezóny 2004-05, Burkeovi nebola predĺžená zmluva s klubom na jeho pozíciu generálneho manažéra a bol nahradený Daveom Nonisom, ktorý pracoval v organizácii Canucks ako zástupca generálneho manažéra.

Sezóna 2005-06 sa začala sľubne, keď niektorí hokejoví analytici označili Canucks za favorita bojov o Stanley Cup. Pod vedením nového generálneho manažéra Davea Nonisa, prišli v lete pred začiatkom sezóny do Vancouveru posily v podobe Ansona Cartera a Richarda Parka, ktorým vypršala platnosť ich zmlúv a stali sa nechránenými voľnými hráčmi. No tím nenaplnil očakávania a skončil na deviatom mieste v Západnej konferencii, keď mu tesne ušlo ôsme miesto, na ktorom skončil Edmonton Oilers. Sezónu charakterizovalo to, že výkon viacerých hráčov zaostal za očakávaniami, najmä prvá lajna s Näslundom, Bertuzzim a Brendanom Morrisonom, od ktorej sa čakalo, že za nových pravidiel dosiahne viac kanadských bodov. Morrison nazbieral 84 trestných minút (najviac v jeho kariére) a Bertuzzi s Näslundom spoločne dosiahli métu -37 bodov v hodnotení plus mínus. Najviac skórujúca bola druhá lajna s Ansonom Carterom a švédskymi jednovaječnými dvojičkami Danielom a Henrikom Sedinovými.

Pozri aj: Káder Vancouveru Canucks v sezóne 2005/06

Canucks počas predzápasového ceremoniálu 3. apríla 2007

25. apríla 2006 vedenie Canucks vyhodilo Marca Crawforda, ktorý sa stal novým trénerom LA Kings. Novým trénerom sa stal Alain Vigneault, ktorý bol v tej dobe trénerom v Manitoba Moose (AHL), farmárskom klube Canucks. Brankár Dan Cloutier sa tiež presunol do LA Kings.

Prestavba tímu pokračovala a 24. júna 2006 dohodol generálny manažér Canucks jednu z najväčších výmien v predsezónom období, keď sa s Floridou Panthers dohodol na výmene Todda Bertuzziho, Bryana Allena a brankára Alexa Aulda za Roberta Luonga, Lukáša Krajíčka a právo výberu (Sergej Širokov) v šiestom kole vstupného draftu 2006.

Luongo podpísal s Canucks zmluvu na štyri roky za 27 miliónov USD, ktorá sa výškou zárobku vyrovanala zmluve, ktorú má ruský brankár Nikolaj Chabibulin v Chicagu Blackhawks a urobila z neho spolu s Chabibulinom najlepšie plateného brankára v NHL. Skvelá hra a obranné zákroky, ktoré na Floride Luongo predvádzal, viedla mnoho fanúšikov Canucks k presvedčeniu, že povesť Vancouveru ako "pohrebiska brankárov" sa skončila a na obzore sa môže črtať aj Stanley Cup.

12. septembra 2006 ponúkla Philadelphia Flyers Ryanovi Keslerovi, obmedzenému voľnému hráčovi Canucks ročnú zmluvu na 1,9 milióna USD, čím prinútila Vancouver aby ponuku vyrovnal, inak by podľa pravidiel stratil na Keslera práva. Kesler, ktorý bol prvou voľbou Canucks v drafte v roku 2003, v sezóne 2005-06 zaznamenal iba 10 gólov a 13 asistencií. Výška ponuky bola za tak mladého hráča s relatívne nízkymi štatistikami neprimerane vysoká a Bobby Clarke, v súčasnosti už bývalý generálny manažér Flyers, čelil za tento ťah veľkej kritike. Canucks ponuku vyrovnali 14. septembra 2006. Ponuka od Flyers bola prvom ponukou obmedzenému voľnému hráčovi za posledných osem rokov a prvou od Lockoutu v sezóne 2004-05.

"Towel Power" počas play-off v roku 2007

7. apríla 2007 vyhrali Canucks v predĺžení nad San Jose Sharks titul Severozápadnej divízie už po druhý raz za posledné tri roky. Táto výhra bola aj 47 výhrou pre Roberta Luonga, čím vyrovnal rekord Bernieho Parenta, ktorý v tom istom ročníku o jedno víťazstvo prekonal Martin Brodeur z New Jersey Devils.

11. apríla 2007 padol na ľade Rogers Areny rekord, keď Canucks odohrali s Dallasom Stars najdlhší otvárací zápas prvého kola play-off v histórii celej NHL. Víťazný gól Vancouveru vstrelil v 138 minúte hracieho času (pred koncom štvrtého predĺženia) Henrik Sedin a Canucks vyhrali tento zápas 5-4. Tento zápas bol najdlhší v histórii Canucks a šiesty najdlhší v dejinách NHL. Roberto Luongo musel čeliť 76 strelám Dallasu, čo je ďalší rekord v histórii Vancouveru. S Dallasom hrali Canucks sedem zápasov a nakoniec ho aj napriek malému počtu vstrelených gólov (brankár Dallasu Marty Turco vychytal tri shutouty) porazili a postúpili do druhého kola play-off. V druhom kole v piatich zápasoch Canucks prehrali s Anaheimom Ducks, víťazom Stanley Cupu za rok 2007.

Pozri aj: Káder Vancouveru Canucks v sezóne 2006/07

V polovici sezóny 2006-07 oznámilo vedenie klubu, že má v úmysle opäť meniť dresy a logo. Aj keď správa, vydaná vo februári 2007 naznačovala, že nová schéma bude odhalená verejnosti 1. augusta 2007, nové dresy boli v skutočnosti odhalené ešte pred začiatkom tréningového kempu 29. augusta 2007. Pozostávali z toho istého dizajnu kosatky dravej (známej ako Orca), stočenej do písmena C, no farebná schéma sa zmenila na "retro" farby pozostávajúce z modrej, zelenej a bielej. Takisto nápis "Vancouver" bol pridaný nad kosatku, do výšky hrudníka. Tento krok je chápaný ako spôsob, ktorým by sa mal spojiť hokejový odkaz vo Vancouveri s bývalým výhercom Stanley Cupu, hokejovým klubom Vancouver Millionaries, ktorí v meste hrali na začiatku 20. storočia a na svojich dresoch mali tiež nápis "Vancouver". Dresy boli tiež spolu s ostatnými klubmi v NHL zmenené a majú Rbk Edge dizajn. Uvedenie nového loga a dresov sa stretlo s veľkým sklamaním fanúšikov a športových komentátorov, ktorí ich označili za skopírované a pozliepané z bývalých dresov Canucks. Denník Vancouver Sun označil nový look za "rozhodne nepopulárny".

Pred začiatkom novej sezóny z klubu odišiel Jan Bulis, Rory Fitzpatrick, Brent Sopel, Marc Chouinard, Josh Green a Bryan Smolinski. Nahradiť ich mali Aaron Miller (z Los Angeles), Curtis Sanford (zo St. Louis), Byron Ritchie (z Calgary) a Ryan Shannon (z Anaheimu). Hlavným brankárom Canucks ostal Roberto Luongo, ktorému v minulej sezóne iba o chlp ušlo ocenenie Vezina Trophy pre najlepšieho brankára.

Zápas Vancouver Canucks vs. San Jose Sharks, 13. december 2007

Nová sezóna sa pre Canucks nezačala práve najlepšie, keďže zranenia kľúčových hráčov sa začali objavovať už počas tréningového kempu. Obrancovia Sami Salo a Lukáš Krajíček sa zranili v októbri, Kevin Bieksa sa zranil 1. novembra, keď ho zasiahlo ostrie korčule hráča Predators Vernona Fidlera. Kapitán Canucks Markus Näslund, ktorého výkony mali v posledných rokoch klesajúcu tendenciu zaznamenal spolu s celým tímom v novembri úspešnú sériu zápasov. S 9 výhrami, 2 prehrami a 2 prehrami v predĺžení sa Canucks stali v novembri najlepším klubom v NHL.

V decembri obranca Aaron Miller zaznamenal svoj prvý gól za Canucks v zápase s New Jersey Devils, ktorý sa skončil víťazstvom Vancouveru 5:0. Január a február sa nevyvíjali dobre pre zraneniami sužovaný tím, ktorý stratil "železného muža" Brendana Morrisona, ktorý sa podrobil operácii zápästia a nastúpil na ľad opäť až v marci. Takisto obrancovia Mattias Öhlund a Willie Mitchell mali v tomto období problémy s narazeným chrbtom.

Do konca uzávierky prestupov hráčov sa v tíme Canucks uskutočnila iba jedna výmena - Matt Cooke, hrajúci na poste ľavého krídla bol vymenený do Washingtonu Capitals za Matta Pettingera, taktiež hráča na ľavom krídle. Deväť zápasov pred koncom sezóny zo zostavy Canucks opäť vypadol Öhlund, ktorý mal úlomky kosti v kolene a tím stratil aj zraneniami sužovaných Morrisona a sľubného nováčika Masona Raymonda.

Oslabení v týchto posledných dôležitých zápasoch, sa Vancouveru Canucks po druhý raz za tri roky nepodarilo prebojovať do play-off, keď skončili 3 body za posledným postupujúcim klubom v Západnej konferencii. V poslednom zápase sezóny odohranom na domácom ľade bol Trevor Linden, ukončujúci svoju hokejovú kariéru, vyhlásený za prvú hviezdu zápasu a dostalo sa mu standing ovation.

14. apríla 2008 vedenie Vancouveru Canucks uvolnilo z funkcie generálneho manažéra klubu Davea Nonisa.

Pozri aj: Káder Vancouveru Canucks v sezóne 2007/08

Po skončení sezóny 2007-08 opustilo rady Vancouveru Canucks viacero hráčov. 29. mája 2008 v blízkosti jeho rodného mesta Shippigan tragicky zomrel pri motocyklovej nehode obranca Luc Bourdon, ktorý bol desiatym draftovaným hráčom počas draftu NHL v roku 2005. 11. júna 2008 oznámil ukončenie svojej hokejovej kariéry Trevor Linden, dlhoročná opora Canucks. 3. júla 2008 prestúpil kapitán Canucks Markus Näslund do New Yorku Rangers, s ktorými podpísal zmluvu na dva roky za 8 miliónov dolárov. 7. júla 2008 prestúpil center Brendan Morrison do Anaheimu Ducks.

Napriek stratám získal klub 4. júla 2008 výmenou za právo voľby v drafte nádejného mladého krídelníka Steva Berniera z Buffala Sabres. Zmluvu s Canucks podpísal 8. júla 2008 po tom, čo Vancouver dorovnal ponuku od St. Louis Blues znejúcu na jeden rok za 2,5 milióna dolárov. 10. júla 2008 rady hráčov Canucks posilnil slovenský útočník Pavol Demitra, ktorý podpísal zmluvu na dva roky, počas ktorých dostane osem miliónov dolárov.

30. septembra 2008 sa novým kapitánom Canucks stal brankár Roberto Luongo. Je to po prvý raz od pôsobenia Billa Durnana v Montreali Canadiens počas sezóny 1947-48, keď bol brankár vyhlásený za kapitána.

18. decembra 2008 sa ku Canucks na jeden rok za 8,6 milióna dolárov pripojil Mats Sundin. Canucks pôvodne Sundinovi 1. júla 2008 ponúkli kontrakt na dva roky v hodnote 20 miliónov dolárov.

Pozri aj: Káder Vancouveru Canucks v sezóne 2008-09

Počas sezóny 2009-10 budú Canucks čeliť najdlhšej sérii zápasov v dejinách celej ligy hraných na súperových ihriskách. Za šesť týždňov, od 27. januára až do 13. marca 2010 odohrajú vonku 14 zápasov.[1] Dôvodom na tento nezvyčajný krok je to, že Vancouver bude usporiadateľským mestom zimných olympijských hier v roku 2010. Rogers Arena, domovský hokejový štadión Canucks bude hlavným hokejovým štadiónom počas trvania olympijských hier.[2] Počas konania hier sa na dva týždne pozastaví aj činnosť celej NHL. Rogers Arena sa počas zápasov bude nazývať "Canada Hockey Place", lebo Medzinárodný olympijský výbor nedovoľuje používanie sponzorských pomenovaní športovísk počas hier. Hokejové zápasy počas týchto hier sa budú po prvý raz odohrávať na klziskách, ktoré budú mať štandardné rozmery klzísk NHL (61 x 26 metrov), namiesto rozmerov medzinárodných klzísk (61 x 30 metrov). Bývalá aréna Canucks Pacific Coliseum bude počas konania hier hostiť krasokorčuľovanie a šortrek.

• Najviac gólov za sezónu: Pavel Bure, 60 (1992 – 93 a 1993 – 94)
• Najviac asistencií za sezónu: Henrik Sedin, 71 (2006 – 07)
• Najviac kanadských bodov za sezónu: Pavel Bure, 110 (1992 – 93)
• Najviac kanadských bodov za sezónu (obranca): Doug Lidster, 63 (1986 – 87)
• Najviac kanadských bodov za sezónu (nováčik): Ivan Hlinka, Pavel Bure, 60 (1981 – 82, 1991 – 92)
• Najviac trestných minút za sezónu: Donald Brashear, 372 (1997 – 98)
• Najviac víťazných zápasov počas sezóny: Roberto Luongo, 47 (2006 – 2007)
• Najviac shutoutov za sezónu: Dan Cloutier, 7 (2002 – 03)
• Najhorší priemer inkasovaných gólov v sezóne: Dan Cloutier, 2,27 (2003 – 04)
• Najlepší priemer inkasovaných gólov v sezóne: Roberto Luongo, 0,921 (2006 – 07)

Poznámka: POZ = odohrané zápasy, B/Z = body za zápas