Martin St. Louis

Kvôli svojej výške - meria len 173 centimetrov, mal často v skorších rokoch svojho života problém s tým, že bol hokejovými klubmi podceňovaný. O svojom talente často nedokázal odborníkov presvedčiť ani svojimi skvelými výkonmi. Vo veku 16 rokov nazbieral v quebeckej žiackej lige v 42 zápasoch 103 bodov. O rok neskôr, v jednej z kanadských juniorských hokejových líg (CJHL) získal v 31 zápasoch neuveriteľných 87 bodov.

Od sezóny 1993/94 hral v univerzitnej lige NCAA (v konferencii ECAC), v tíme Vermontskej univerzity. Počas štyroch odohratých sezón sa v prvej z nich dostal do ECAC All-Rookie tímu, trikrát sa stal členom ECAC All-Star tímu, raz bol vyhlásený za najlepšieho hráča konferencie ECAC a trikrát bol nominovaný na cenu pre najužitočnejšieho hokejistu ligy NCAA (Hobey Baker Award). V sezónach 1995/96 a 1996/97 bol kapitánom svojho tímu Vermont Catamounts. Doteraz drží klubový rekord v počte bodov - v 139 zápasoch ich získal 267 (1,92 bodu na zápas). V roku 1997 bol menovaný za najlepšieho športovca Vermontskej univerzity a stal sa členom All-star tímu desaťročia tejto univerzity.

Napriek skvelým výsledkom na univerzitnej úrovni, St. Louis svojimi výkonmi tímy NHL veľmi neupútal, odrádzala ich najmä jeho výška. Vo veku 22 rokov podpísal zmluvu s tímom Cleveland Lumberjacks, ktorý patril do dnes už neexistujúcej nižšej súťaže IHL. Odohral tam jednu sezónu (1997/98), dosiahol v nej 50 bodov v 56 zápasoch. Počas tejto sezóny konečne podpísal zmluvu s tímom NHL, Calgary Flames. Zvyšok sezóny odohral v ich farmárskom klube Saint John Flames v AHL, pričom s tímom sa dostali do finále Calder Cupu, kde boli porazení tímom Philadelphia Phantoms.

Svoj prvý zápas v NHL odohral v nasledujúcej sezóne, 9. októbra 1998 proti San Jose Sharks. Prvý gól vsietil 20. októbra proti Dallasu Stars. V tejto sezóne odohral v Calgary len 13 zápasov, avšak v AHL sa mu darilo viac, jeho priemer bodov na zápas bol počas jeho celého pôsobenia v AHL väčší ako 1. Počas sezóny 1999/00 už odohral väčšinu zápasov v NHL, v 56 stretnutiach získal 18 bodov. V Calgary pôsobil väčšinou vo 4. formácii, čo mu znemožňovalo väčšiu ofenzívnu aktivitu, avšak neskôr vyhlásil, že práve to mu pomohlo, aby sa z neho stal kompaktnejší hráč. Generálny manažér tohto klubu, Al Coates, mal v pláne St. Louisovi ponúknuť zmluvu na ďalšie sezóny, avšak po sezóne bol Coates prepustený a nové vedenie Calgary vyradilo St. Louisa z tímu ako málo perspektívneho hráča.

Pred sezónou 2000/01 dostal ponuky od viacerých klubov, rozhodol sa pre tím Tampa Bay Lightning. Zo začiatku sa mu príliš nedarilo, na svoj prvý gól si musel počkať 1,5 mesiaca. Ku koncu sezóny sa mu už darilo viac, nakoniec dosiahol v 78 zápasoch solídnych 40 bodov. Sezónu 2001/02 bola poznačená jeho zranením, keď si po nešťastnom strete s obrancom Josefom Melicharom zlomil nohu. Kvôli tomu vymeškal približne tretinu zápasov v sezóne. Bolo to jedno z veľmi mála zranení, ktoré v kariére utrpel, pozoruhodné je najmä to, že v nasledujúcich ôsmich sezónach vymeškal len 2 zápasy, pričom medzi rokmi 2005-2011 odohral neuveriteľných 499 zápasov v neprerušenom slede.

Jeho výsledky sa neustále zlepšovali, v sezóne 2002/03, prvej z ôsmich, v ktorých nevymeškal ani zápas, sa v tímovej tabuľke kanadského bodovania umiestnil na 4. mieste, ale vďaka 33 streleným gólom sa spolu s Vincentom Lecavalierom stal najlepším strelcom klubu v tejto sezóne. Prvýkrát sa zúčastnil NHL All-Star Game a v play-off získal 12 bodov v 11 zápasoch, čo bolo najviac z tímu. V tejto sezóne dosiahol aj svoj prvý hetrik.

V tejto 2003/04 nedominoval len v Tampe, ale aj v celej lige. Išlo o najúspešnejšiu sezónu v histórii tímu, keďže Tampa prvýkrát v histórii získala Stanley Cup. Martin St. Louis sa s 94 bodmi stal lídrom kanadského bodovania nielen v klube, ale aj v celej NHL, čo znamenalo zisk Art Ross Trophy. S 38 gólmi sa stal najlepším strelcom tímu a 4. najlepším strelcom ligy. Dominoval aj v tabuľke +/-, +35 znamenalo prvú priečku v lige a teda zisk NHL Plus/Minus Award, ktorú zdieľal s Marekom Malíkom. V play-off zaznamenal druhý najväčší počet bodov za spoluhráčom Bradom Richardsom, ale bol líder v počte asistencií. Strelil rozhodujúci gól v predĺžení v 6. zápase finálovej série proti Calgary Flames, čo znamenalo vyrovnanie série na 3:3, Tampa potom vyhrala 7. zápas na domácom ihrisku a zabezpečila si zisk Stanleyho Pohára. Stal sa tiež víťazom Hart Memorial Trophy udeľovanú najužitočnejšiemu hráčovi sezóny, získal aj Lester B. Pearson Award pre najužitočnejšieho hráča sezóny podľa hlasovania samotných hráčov a stal sa členom 1. All-Star Tímu. Samozrejme sa zúčastnil aj svojej druhej All-Star game. Stal sa iba ôsmym hráčom v histórii NHL, ktorému sa podarilo vyhrať Stanley Cup, Art Ross a Hart Trophy v jednej sezóne.

Počas lockoutu v NHL v sezóne 2004/05 hral za HC Lausanne vo švajčiarskej hokejovej lige. Pred sezónou 2005/06 uzavrel 6-ročnú zmluvu s príjmom 31,5 milióna dolárov ročne. V tejto sezóne sa mu nedarilo tak, ako v predošlých, získal 61 bodov. V nasledujúcej sezóne dosiahol svoje kariérne maximum - 102 bodov, avšak nestačilo mu to ani na prvenstvo v klube, predbehol ho Vincent Lecavalier so 107 bodmi. V lige skončil v kanadskom bodovaní na 5 mieste, za Crosbym, Thortonom, Lecavalierom a Heatleym. Po sezóne sa stal členom druhého All-star tímu a zahral si aj vo svojej tretej All-Star game. V sezóne 2007/08 sa stal v Tampe asistentom kapitána. V klubovom rebríčku kanadským bodov skončil s 83 bodmi opäť za Lecavalierom, ale v počte asistencií viedol a v All-Star game si zahral už štvrtýkrát. V nasledujúcej sezóne, keď sa jeho spoluhráčom stal Steven Stamkos viedol klubovú tabuľku kanadských bodov a opäť si zahral v All-Star game.

Ďalšie úspechy prišli v sezóne 2009/10, s 94 bodmi skončil 6. v kanadskom bodovaní ligy a vďaka tomu, že nazbieral len 12 trestných minút, získal Lady Byng Memorial Trophy pre najslušnejšieho hráča ligy, pričom to bolo už piaty raz, kedy bol na túto trofej nominovaný. Tento úspech zopakoval aj v nasledujúcej sezóne, ktorá bola pre neho veľmi úspešná najmä preto, lebo v kanadskom bodovaní ligy bol druhý za Danielom Sedinom a bol druhýkrát nominovaný na Hart Memorial Trophy, jej víťazom sa avšak stal najlepší strelec sezóny Corey Perry. V tíme mal najviac kanadských bodov aj počas play-off, avšak v konferenčnom finále Tampa vypadla s neskorším víťazom Stanleyho pohára, tímom Boston Bruins. V oboch sezónach sa dostal do 2. All-Star tímu a v roku 2011 si zahral v svojej 6. All-Star game. Po sezóne podpísal zmluvu s tímom na ďalšie 4 roky.

V sezóne 2011/12 vymeškal prvý zápas od roku 2005, čím sa skončila jeho séria 499 zápasov v neprerušenom slede. Stalo sa tak po tom, keď utrpel na tréningu zranenie tváre, ale vymeškal len 5 zápasov. Veľmi úspešná bola pre neho skrátená sezóna 2012/13. Druhýkrát získal Art Ross Trophy pre lídra kanadského bodovania ligy so 60 bodmi v 48 zápasoch. Bol nominovaný aj na Ted Linsday Award (nástupcu bývalej Lester B. Pearson Award) pre najužitočnejšieho hráča sezóny podľa hlasovania hráčov, získal ju ale Sidney Crosby. Štvrtýkrát sa stal členom 2. All-Star tímu a tretíkrát získal Lady Byng Memorial Trophy pre najslušnejšieho hráča. V nasledujúcej sezóne sa stal kapitánom Tampy Bay. 19. novembra 2013 odohral svoj 1000. zápas v NHL a jeho tím pre neho pripravil veľkolepú ceremóniu. Hrá s číslom 26

(stav k 2.3.2014)

Ďalšiu príležitosť dostal o 2 roky na ZOH, ukončil ho s bilanciou 2+1 (gól strelil Talianom a Čechom). Kanade sa na turnaji nedarilo a skončila na 7. mieste. Na nasledujúce olympijské hry sa nedostal. O ďalšie 4 roky bol v nominácii najskôr náhradníkom, ale kvôli zraneniu Stevena Stamkosa sa na turnaj nakoniec dostal [1]. Na olympijských hrách nebodoval, nasadzovaný bol väčšinou iba ako 13. útočník alebo v štvrtej formácii. V jednom zápase si dokonca vôbec nezahral. Počas svojej reprezentačnej kariéry bol v 35 zápasoch vylúčený len dvakrát.

Z oboch majstrovstiev sveta, ktorých sa zúčastnil, si odniesol strieborné medaily. V roku 2008 nazbieral 10 bodov za 2 góly a 8 asistencií. O rok si bilanciu ešte vylepšil, s 15 bodmi (4+11) sa stal najproduktívnejším hráčom hráčom turnaja a spolu s tímovým spoluhráčom Stevenom Stamkosom sa dostali do All-Star tímu majstrovstiev. Zaznamenal tu aj hetrik v zápase proti Maďarsku.