Uriah Heep

Mick Box rád hrával (okrem futbalu) na gitare. Mal poloprofesionálnu skupinu, ktorá sa volala „The Stalkers“. Hrávali na príležitostných akciách vo Walthamstow. Keď túto skupinu opustil spevák, ich vtedajší bubeník Roger Penlington, navrhol, že by mohli vyskúšať jeho bratranca Davida Garricka. Mick bol s Davidom natoľko spokojný, že sa rozhodol skúsiť profesionálnu dráhu. Založili spolu skupinu, ktorá mala názov Spice. David si zmenil priezvisko na Byron. Cez inzerát v hudobnom časopise skupina zohnala bubeníka Alexa Napiera. Basový gitarista Paul Newton prišiel do Spice zo skupiny The Gods.

The Spice sa snažili pod vedením otca Paula Newtona, ich vtedajšieho manažéra hrávať pôvodnú tvorbu, no mali problém presadiť sa v konkurencii, kým koncom roku 1969 nestretli Geryho Brona. Gery Bron bol jeden z hudobných magnátov v Hit Record Productions Ltd, firme, v ktorej mala podiel firma Philips Records. Pod názvom Spice skupina urobila v štúdiách firmy štyri prvé nahrávky, ktoré sa dostali na trh pod novou obchodnou značkou firmy Philips Vertigo.

Počas nasledujúcich pár mesiacov prešla skupina niekoľkými ďalšími zmenami.

Na začiatku im Bron navrhol zmenu názvu na Uriah Heep podľa mena jednej veľmi zápornej postavy z knihy Charlesa Dickensa, David Copperfield. Využil toho, že na Vianoce roku 1969 bol trh preplnený knihami Charlesa Dickensa, nakoľko roku 1970 bolo sté výročie úmrtia tohto autora.

Mick Box bol obdivovateľom skupiny Vanila Fudge a páčil sa mu zvuk elektrického organu Hammond na pozadí gitarovej hudby v skladbách tejto skupiny. Keď mali nahratú polovicu ich prvého albumu začal Mick hľadať hráča na klávesy. Najprv spolupracovali so štúdiovým klávesový hráčom Colinom Woodom, no neskôr sa rozhodli, že by potrebovali stáleho hráča na klávesy, a ten by mohol hrať so skupinou aj na vystúpeniach. Paul Newton vtedy priviedol svojho bývalého spoluhráča zo skupiny The Gods Kena Hensleyho. Ken Hensley vtedy hral na gitare v skupine Toe Fat. Hensley prepracoval väčšinu Woodových nahrávok na novom albume a dokončil nahrávanie klávesov vo zvyšných skladbách. Autorsky sa na prvom albume najviac podieľali Box a Byron.

O tomto nahrávaní Box pobavene vraví, že keď oni tvorili svoj album v Hamwell Community Centre, vo vedľajších dverách štúdia práve nacvičovali skupiny Shepherds Bush a Deep Purple. „Dokážete si predstaviť aký rachot bol vtedy medzi našimi dverami?“, hovorí Mix.

Keď mali hotové tri štvrtiny prvého albumu poradil Davidovi Byronovi spevák Elton John nového bubeníka. Bol ním Nigel "Ollie" Olsson, ktorý vtedy nahrával s Eltonom. S týmto novým bubeníkom Uriah Heep dokončili svoj prvý album Very Eavy… Very ‘Umble.

Album Very Eavy… Very ‘Umble vyšiel 19. júna 1970, (v USA mal album názov Uriah Heep) bol prezentáciou organovo- gitarového zvuku spojeného s teatrálnym spevom Davida Byrona s dunivým zvukovým pozadím aj keď aj tento priestor je vyplnený akustickými a jazzovými prvkami. Podľa vyjadrenia časopisu Rolling Stone pripomínal „zrýchlený Jethro Tull“.

Počas nahrávania druhého albumu odišiel Olie Olson naspäť k Eltonovi Johnovi (Elton začal sláviť svoje prvé veľké úspechy) a na miesto bubeníka nastúpil Keith Baker.

Druhý album Salisbury bol jasnejšie poznačený štýlom progresívneho rocku 16 minútovou titulnou skladbou („Salisbury“), ktorú nahral 24- členný orchester. Autorsky bol vo veľkej miere „v rukách“ Kena Hensleya, ktorý napísal polovicu skladieb albumu a na druhej polovici mal tiež tiež značne podieľal. Zvukovo bol album Salisbury veľmi odlišný od predošlého projektu.

Na tomto albume nájdete aj popevkový „hit táborových ohňov“ Európy sedemdesiatych rokov „Lady in Black“. Skladba získala Zlatého Leva za trinásť týždňov na prvom mieste v rebríčkoch európskych hitparád.

Uriah Heep absolvovali svoje prvé koncertné turné po USA, na ktorom bol s nimi ďalší bubeník- Ian Clarke, ktorý predtým hral s skupinou Cressida (Cressida hrali tiež pod producentskou firmou Vertigo). Koncertné turné sa konalo v arénach s 20 000 sedadlami. Ako podpora pre zvýšenie návštevnosti na ich koncertoch vystupovala vtedy v USA veľmi populárnymi skupinami Three Dog Night a Steppenwolf.

„Hranie so skupinami Three Dog Night a Steppenwolf bolo po hudobnej stránke chybou, ale zároveň táto situácia bola pre nás nezaplatiteľnou skúsenosťou.“ hovorí o tjto akcii Box.

Po týchto koncertoch Uriah Heep začali nahrávať v letných mesiacoch roku 1971 svoj tretí album. Na albume je hudba, ktorá bola charakteristická pre hardrockové kapely sedemdesiatych rokov, napríklad titulná nahrávka „Look at Yourself“, alebo „Tears My Eyes“. Skladba „July Morning“ je spolu so „Stairway to Heaven“ od Led Zeppelin a „Child in Time“ skupiny Deep Purple považovaná za klasiku britského rocku.

Jadrom skupiny Uriah Heep boli Box, Byron a Hensley, tri silné osobnosti, s veľkým tvorivým potenciálom. Ostatní členovia boli v pozícii radových hráčov. V priebehu rokov vznikali medzi nimi napätia, ktoré vyúsťovali k zmenám v obsadení jednotlivých postov. Tak sa stalo, že v ďalšom období na post basového gitaristu prišiel Mark Clarke a Iana Clarkeho za bicími vystriedal Lee Kerslake. Aby si pridali na atraktívnosti a tým získali širšie publikum, rozhodli sa v strede roku 1975 prijať ako hosťa Johna Wettona, ktorý bol známy účinkovaním v skupine King Crimson a v skupine Roxy Music. Publikum volí svojimi peniazmi, kupovaním albumov a v tom čase album Uriah Heep dosiahol siedmu pozíciu v rebríčkoch predaja. Následne po tomto úspechu sa kapela vydala na koncertnú šnúru po Škandinávii, Európe, Británii, USA a Kanade. Bron vtedy povedal, že do konca roka Uriah Heep bude hrať pre jeden milión divákov a nalieta 30 000 míľ.

Členovia skupiny prepadali alkoholu. Pri jednom koncertnom excese spadol pripitý Mick Box do publika a zlomil si nohu. Vystupoval potom so sadrou na nohe, mal bolesti a bral tri injekcie za noc. Na festivale v Clevelande sa vtedy stretli so skupinami Aerosmith, Blue Oyster a The Faces.

Uriah Heep vydal vtedy svoju kompiláciu The Best of Uriah Heep a David Byron vydal svoj sólový debut Take No Prissoners na ktorého výrobe mu pomáhali Mick a Lee. Hensley vydal svoj druhý sólový album Eager to Please.

Ďalší album, ktorý skupina vydala, mal názov High and Mighty. Členom skupiny začala stúpať sláva do hlavy, stupňovali problémy s alkoholom. Najhoršie to bolo s Davidom Byronom. Po jednom jeho excese v Philadephii sa znechutený Hensley rozhodol odletieť z USA do Anglicka. Naspäť ho vrátil iba Bron. David pil ale naďalej a ohrozoval úspech show, začal zanedbávať kariéru, stále ťažšie sa s ním spolupracovalo a postupne si proti sebe poštval zvyšok kapely. Celá kauza skočila jeho vyhodením zo skupiny v júli 1976 na konci španielskej koncertnej šnúry (zhodou okolností v tú istú noc vyhodili svojho vokalistu Garyho Holtona z Heavy Metal Kids).

Nasledujúce Davidove pokusy o sólovú kariéru a návrat skončili neúspechom. Vo februári 1985, zomrel ako 38-ročný na zlyhanie srdca.

V roku 1976 vystriedal speváka Davida Byrona John Lawton z nemeckej skupiny Lucifer’s Friend. Uriah Heep sa z fantazijných tém vrátil k priamočiaremu hardrockovému zvuku, ktorý bol pre toto odobie typický.

Výmena Lawtona za speváka Johna Slomana, s ktorým skupina natočila album Conquest nemala dobrú odozvu u väčšiny fanúšikov a tak roztrpčený Ken Hensley v septembri toho roku opustil skupinu, ktorá bola v stave rozpadu.

Ku zvyšku skupiny sólový gitarista Mick Box zobral nového speváka. Bol ním Pete Goalby zo skupiny Trapeze, ktorá nebola ani tak známa komerčným úspechom, ale skôr tým že v určitých obdobiach jej členovia prestupovali do iných dobre známych skupín ako napríklad Black Sabbath, Deep Purple, Whitesnake, či Judas Priest.

Nasledujúce dva albumy zo začiatku osemdesiatych rokov Abominog a Head First, ktoré sa vyznačovali vylepšením zvuku zaujali mladšiu generáciu obdivovateľov metalového štýlu. Mick Box sa stal vtedy lídrom skupiny a bol ním až do 5. apríla 2005.

V osemdesiatych rokoch bola návštevnosť ich koncertov v USA a vo Veľkej Británii tak nízka, že sa stali v podstate kultovou kapelou. Naproti tomu v Nemecku, Holandsku, Rusku, Škandinávii a Japonsku vystupovali na veľkých štadiónoch.

Skupina v súčasnosti produkuje viac živých a výberových albumov, štúdiové albumy nahrávajú len sporadicky. Na živých vystúpeniach sa objavujú ako hostia aj bývalí členovia skupiny.

1969 – 1970

• David Byron – spev
• Mick Box – gitara
• Ken Hensley – klávesy
• Paul Newton – basová gitara
• Alex Napier – bicie

• 1970 Very 'Eavy…Very 'Umble
• 1971 Salisbury
• 1971 Look at Yourself
• 1972 Demons and Wizzard
• 1972 The Magician's Birthday
• 1973 Sweet Freedom
• 1974 Wonderworld
• 1975 Return to Fantasy
• 1976 High and Mighty
• 1977 Firefly
• 1977 Innocent Victim
• 1978 Fallen Angel
• 1980 Conquest
• 1982 Abominog
• 1983 Head First
• 1985 Equator
• 1989 Raging Silence
• 1994 Different World
• 1995 Sea of Light
• 1998 Sonic Origami
• 2008 Wake the Sleeper
• 2011 Into the Wild[1]
• 2014 Outsider
• 2018 Living The Dream

• 1973 Live January
• 1986 Live at Shepperton '74
• 1986 Live in Europe 1979
• 1988 Live in Moscow
• 1996 Spellbinder live
• 1997 King Biscuit Flower Hour Presents In Concert
• 2000 Future Echoes of the Past
• 2001 Electrically Driven
• 2001 Acoustically Driven
• 2002 The Magician's Birthday Party
• 2003 Live in the USA
• 2004 Magic Night