Udiča

Obec Udiča leží na severozápade Slovenska na pravom brehu Váhu v Púchovskom prelome pri ústí Marikovského potoka. Patrí do okresu Považská Bystrica, kraj Trenčiansky. Tvorí vstupnú bránu do Marikovskej doliny, ktorá je najdlhšia v okrese Považská Bystrica.[4]

Katastrálne územie samotnej Udiče leží v doline stredného toku Váhu severnej časti Ilavskej kotliny na rozhraní Javorníkov a Strážovských vrchov. Okolie Udiče patrí ku karpatskej horskej sústave a to k Západným Karpatom.[4]

Udiča susedí na východe s obcami Stupné, Jasenica, Šebešťanová a mestskými časťami Považskej Bystrice Orlové a Považské Podhradie, na severe s Hatným a Klieštinou, na západe s obcou Nimnica a mestom Púchov. Južnú hranicu tvorí rieka Váh oddeľujúca Udiču od obce Milochov na druhom brehu. Od okresného mesta Považská Bystrica je vzdialená približne 8 km a od mesta Púchov asi 10 km.[4]

Obec tvorí niekoľko miestnych častí, kedysi samostatných obcí. Samotná Udiča sa skladá z bývalej Veľkej Udiče na ľavom brehu Marikovskeho potoka, Malej Udiče na jeho pravom brehu, osady Podvažie na brehu Váhu smerom na Považskú Bystricu a obce Okrut, ktorá zanikla v roku 1955 výstavbou Priehrady mládeže, pričom väčšinu jej obyvateľov presídlili do Udiče. Pod Udiču patrí aj miestna časť Prosné, vzdialená približne 2 km od centra obce smerom na Dolnú Marikovú, Upohlav, asi 2 km smerom na Púchov a Uhry, malá osada ležiaca pod vrchom Klapy asi 3 km od obce smerom na Považskú Bystricu.[5]

Udiča je najnižšie položenou obcou okresu Považská Bystrica. Stred obce leží v nadmorskej výške 291 metrov nad morom. Najvyšším vrchom sú Klapy vypínajúce sa do výšky 654 metrov nad morom.[4]

Chotár obce Udiča, zväčša kopcovitý, pahorkatinný, má rozlohu 1302 ha. Miestna časť Prosné zaberá 665 ha a Upohlav 242 ha.[4]

Poniklec

V katastrálnom území obce Udiča sa nachádza Prírodná rezervácia Klapy (654 m), významná najmä z geologického a geomorfologického hľadiska. Ide o skalnatý vrch nad vodnou nádržou Nosice, tvorený vápencami bradlového pásma, ktorý je rozdelený na Malé a Veľké Klapy. Klapy patria medzi najbohatšie náleziská ponikleca slovenského v okolí, najmä na južnej strane. Historici usudzujú, že názov Klapy je aspoň dvetisícročný, často domácimi obyvateľmi nazývaný Klape alebo Klapé.[6]

Za veľkými Klapmi stojí osamelá skala zvaná Cigánka. Tento skalný výčnelok totiž pripomína ženu s dieťaťom na rukách. Povesť hovorí o cigánke, ktorá tu za trest skamenela. Z vrcholu Klapov je dobrý výhľad na vodnú nádrž Nosice, Marikovskú i Papradňanskú dolinu, na Malý a Veľký Manín, Javorníky, Biele Karpaty, za dobrého počasia i na skaly Červeného Kameňa, Súľovské skaly a Malú Fatru. Ďalej je vidno mestá Púchov, Považská Bystrica, Žilina, Bytča. Najkrajší pohľad sa naskytne na rieku Váh predierajúcu sa považským krajom.[7]

Lesy zaberajú približne štvrtinu z celého územia. Väčšiu, odlesnenú časť tvoria lúky a pasienky. Lesy sú zväčša ihličnaté, menej sa vyskytujú zmiešané a listnaté.

Územie terajšej Udiče bolo osídlené už v neolite. V rímskych dobách sa na tomto území nachádzalo významné sídlisko. Najväčší rozkvet však zaznamenala v období lužickej a púchovskej kultúry. Vystriedalo sa tu veľké množstvo rozličných národov a kmeňov. Boli tu Kelti, Avari, Huni, Skýti, Góti a Sarmati.

Nevieme presne určiť, v ktorom roku obec vznikla. Prvá písomná zmienka sa nachádza v listine vydanej 17. júla 1321 uhorským kráľom Karolom, ktorý daroval dve Udiče (Malú a Veľkú) spolu s Prosným a Hatným majstrovi Ondrejovi, synovi Kilianovmu. Dovtedy bola Udiča kráľovským majetkom. Dve Udiče už vtedy boli existujúcimi sídlami a v rokoch 1332–1333 existovala v Malej Udiči aj fara, ktorá už tiež nebola nová, čo znamená, že osídlenie a obec jestvovala už niekoľko storočí predtým.

V roku 1471 pripadli obe Udiče k bystrickému hradnému panstvu nárokovým právom rodu Podmanických.

V roku 1598 Veľká Udiča ešte stále patrila k považskobystrickému hradnému panstvu, bolo v nej 30 domov, z toho 13 sedliackych a 17 želiarskych (200 obyvateľov). Malá Udiča patrila zemanom, mala 17 domov, 9 sedliackych a 8 želiarskych (100 obyvateľov). Malá Udiča až do konca feudalizmu patrila zemanom, nikdy neprislúchala k žiadnemu hradu.

Podľa farskej kroniky bolo obyvateľstvo začiatkom 17. storočia evanjelického vierovyznania a v Malej Udiči mali kostol aj faru. V druhej polovici 17. storočia pod vplyvom vtedajších zemepánov prestúpilo obyvateľstvo do rímskokatolíckej cirkvi.

Základnou formou roľníckej rodiny v tomto období bola veľkorodina. Žili a hospodárili v nej starí rodičia, rodičia a ich početné deti. Najvyššou autoritou bol otec.

Hospodárstvo bolo založené na roľníctve a chove hospodárskych zvierat. Pôda patrila zemepánovi, roľník bol len jej dlhodobým užívateľom. Pestovali obilie, konope, ľan a zemiaky. Obilie sa žalo prevažne srpmi (niečo ako kosák), mlátilo sa cepmi. V chove hospodárskych zvierat sa udržiavalo celoročné pasenie so zimným prikrmovaním. Hlavnou ťažnou silou bol hovädzí dobytok, bohatší gazdovia chovali kone.

Po domácky sa vyrábalo najmä plátno a rozličné nástroje a predmety pre vlastnú potrebu domácnosti. Udiča bola veľmi známa košikárstvom. Rozšírené bolo aj rezbárstvo. Medzi hlavné zdroje obživy tunajších obyvateľov patrilo do roku 1813 pltníctvo.

Roľnícka usadlosť sa skladala z domu s izbou, pitvorom a komorou. Hospodársku časť tvorili maštale, stodoly a chlievy. Chudobné domy mali len izbu a pitvor. Do začiatku 19. storočia sa stavali domy bez okien, s otvoreným ohniskom vo vnútri, ktoré mali pod povalou len otvory na únik dymu, zvané dymníky. Stavby boli prevažne z dreva, pokryté slamou a šindľom.

Tradičná domácnosť sa stravovala predovšetkým varenou stravou, ktorej základom boli polievky, kaše z obilnín a strukovín, cestoviny, kapusta a sčasti aj zemiaky. Spotreba mäsa bola nízka. Chlieb sa piekol prevažne z ražnej múky. Ako sladidlo sa používal med. Jedlo sa tri razy denne, hlavné jedlo sa konzumovalo ráno. Rodina jedla vždy spoločne z jednej misy drevenými lyžicami.

Základný odev mužov sa skladal z košele a širokých plátenných alebo súkenných nohavíc. Odev žien tvoril rubáš, rukávce, prípadne dlhá ženská košeľa, doplnené o sukne a zástery. Popri domácom ľanovom alebo konopnom plátne a súkne prenikali do odievania aj jemnejšie bavlnené a vlnené textílie z manufaktúr. V tradičnom odeve prevládala biela a čierna farba, doplnená farebnou výšivkou.

Každá významná zmena v živote jednotlivca ako napr. svadba, narodenie dieťaťa, smrť, alebo udalosť v hospodárskom a spoločenskom živote dediny, napr. začiatok a skončenie prác na poli, stavba domu, väčšia kúpa či predaj, cirkevné sviatky ako Veľká noc či Vianoce, ale aj letný slnovrat a fašiangy boli spojené s rozmanitými zvykmi a obradmi. Spev, hudba a tanec boli prirodzenou súčasťou spoločenského života.

Ako uvádza zápis v púchovskom archíve pod názvom Maloudičský notariát, obvodný notariát existoval v Udiči už od nepamäti. Notariát mal sídlo vo Veľkej Udiči až do roku 1952, kedy boli zrušené.

Spisový materiál z obdobia notariátu je značne medzerovitý. Najstarší materiál pochádza z roku 1886 a najmladší z roku 1952.

Obec Udiča viedla kroniku od nepamäti, ale tá sa v roku 1945 stratila. V roku 1966 sa kronikárom obce stal Štefan Kováčik, ktorý sa retrospektívne snažil zaznamenať udalosti významné pre obec Udiča. Úspešne sa mu to podarilo, dostal sa však len po rok 1919. 1. januára 1984, keď sa tejto funkcie ujala Alica Haidlerová, ktorá zachytila obdobie od roku 1919 až po rok 1984. Potom zapisovala najdôležitejšie udalosti v obci až po rok 1995. V kronike obce boli zaznamenávané každoročné údaje o chode obce, počasí, úrode a politických udalostiach, ako aj rozličné kuriozity a zaujímavosti.

Dňa 25. júla 1935 bola v obci zriadená a odovzdaná svojmu účelu prvá telefónna ústredňa a telegrafná stanica s telefónnou prevádzkou, ktorá bola umiestnená na notárskom úrade. Po dvoch, nie celkom úspešne fungujúcich, hasičských zboroch vznikol v roku 1937 hasičský zbor, ktorý mal motorovú a ručnú striekačku. Jeho veliteľom bol Štefan Trško.

V máji 1933 sa konalo rokovanie o zavedení elektrickej energie do obce Udiča, ale návrh bol zamietnutý. Napriek tomu dňa 17. apríla 1945 odsúhlasili zastupiteľstvá Malej a Veľkej Udiče zavedenie elektrickej energie do oboch obcí. Práce však boli vykonané až po skončení vojny roku 1947. Od roku 1955 bola už celá obec elektrifikovaná.

V roku 1949 sa začala výstavba Priehrady mládeže v Nosiciach. Do prevádzky bola uvedená v roku 1957. Nádrž slúži pre dennú a týždennú reguláciu prietokov a pre výrobu elektrickej energie.

Muselo sa preložiť 12 km dvojkoľajovej železnice a 35 km ciest. Za priehradou vzniklo priehradné jazero s rozlohou 865 hektárov a s objemom 35,9 mil. m³ vody. Bola zatopená obec Okrut. Udiča sa tak dostala priamo na breh Váhu.

V obci Udiča bol vodovod vybudovaný v roku 1955. Postupne sa zavádzal do ostatných častí obce. V roku 1995 dokončená výstavba vodojemu pod vrchom Klapy pri skale Čerenec, ktorá využíva prírodný horský prameň.

Poštový úrad bol v Udiči zriadený 1. januára 1961. Dovtedy obec patrila pod poštový úrad v Považskej Bystrici, odkiaľ každý pracovný deň prichádzal listonoš.

9. mája 1971 slávnostne položili základný kameň viacúčelovej budovy Miestneho národného výboru, ktorá obsahovala sídlo poštového úradu, spoločenskú sálu, zdravotné stredisko, sobášnu sieň a sídlo miestneho národného výboru (terajšie obecné zastupiteľstvo). V tom istom roku sa aj začala výstavba, budova sa kolaudovala až 10. decembra 1976. V roku 1982 postavili v jej okolí park.

10. mája 1991, presne 20 rokov a jeden deň po položení základného kameňa sa budova premenovala na Obecný dom.

Dňa 25. septembra 1975 začala Jednota, spotrebné družstvo Púchov výstavbu nákupného strediska a závodu verejného stravovania. Stavba bola dokončená a slávnostne otvorená 24. februára 1978.

Dňa 1. januára 1959 boli na základe uznesenia Krajského národného výboru v Žiline zo dňa 6. novembra 1958 zlúčené obce Malá Udiča, Veľká Udiča a Okrut do jednej obce s názvom Udiča. 30. apríla 1976 bola zlúčená obec Udiča s predtým samostatnou obcou Upohlav do jednej obce s názvom Udiča.

Dňa 1. júla 1979 sa súčasťou Udiče stala aj obec Prosné.

Počas I. svetovej vojny muselo veľa mužov z dediny narukovať (120 mužov odišlo, 10 z nich padlo do zajatia a 30 mužov prišlo o život).

Neskôr boli nariadené domobranecké prehliadky. Na týchto prehliadkach sa striedali bývalí nevojaci vo veku 18 až 42 rokov. Schopnejší z nich boli odvádzaní a po krátkom výcviku posielaní na front.

Pamätník obetiam bombardovania

Okrem bombardovania školy nebola Udiča druhou svetovou vojnou nejako výraznejšie zasiahnutá.

Dňa 12. decembra 1944 o 11.00 spadla na obec bomba, ktorú zhodilo angloamerické spojenecké lietadlo, zasiahla ľudovú školu a zabila 5 detí, učiteľa a učiteľku. Veľa ďalších detí bolo zranených. Na území obce sa nebojovalo, napriek tomu následky tu vojna zanechala. Obec je doteraz ohradená protitankovými zátarasami. Obrovské betónové kvádre tvoria líniu vpravo pri vstupe do obce.

V roku 1968 sa začalo s výstavbou pamätníka obetiam bombardovania rímskokatolíckej ľudovej školy. O stavbu sa zaslúžil najmä obyvateľ obce Michal Lecák. Výtvarné riešenie navrhol akademický sochár Stanislav Bíroš z Bytče.

7. septembra 1969 bol tento pamätník slávnostne odhalený a 13. apríla 1979 bol prijatý do zoznamu kultúrnych pamiatok Stredoslovenského kraja.

V súčasnosti má obec 2234 obyvateľov. Patrí medzi najpočetnejšie v okrese. Dobudovala sa kanalizácia, čistička odpadových vôd, vodovod, káblová televízia, dve ekoihriská. Vytvára sa vhodné prostredie pre podnikateľské aktivity, individuálnu bytovú výstavbu, kultúrny rozvoj obyvateľstva, čím sa zabezpečuje prirodzená reprodukcia populácie. Od 1. januára 2006 došlo k zlúčeniu Základnej školy Udiča a Materskej školy Udiča, ktoré v súčasnosti nesú spoločný názov Základná škola s materskou školou Udiča.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Udiča