Biblia a história

Texty Biblie sa nám nezachovali vo svojich pôvodných exemplároch, ale iba v odpisoch, časovo bližších alebo vzdialenejších dobe vzniku textu. Medzi odpismi sa vyskytujú rozdiely, vysvetľované väčšinou pisárskymi chybami pri odpisovaní. Rozdiely sú aj v samotnej zostave biblických textov, teda v otázke, ktoré biblické knihy patria do biblického kánonu.

Overovaním pôvodnosti či zisťovaním pôvodnej podoby biblického textu sa zaoberá tzv. nižšia textová kritika. Tá vychádza z toho, že ak pri odpisovaní textov vznikali chyby, tak je možné ich odhaliť na základe textových zákonitostí – rôzni pisári robili chyby na rôznych miestach, niektoré miesta sa pripodobnili miestam iným, pisári dopĺňali na niektoré miesta vlastné vysvetlivky a pod.

Pôvodná podoba Starého zákona sa rekonštruuje hlavne podľa hebrejského (a čiastočne aramejského) mazoretského textu a podľa Septuaginty a Pešity ako najstarších dochovaných prekladov. Najstarším dokladom je časť textu s tzv. Áronovým požehnaním na striebornom amulete datovaná približne do roku 600 pred Kr. Veľmi dôležitým nálezom boli zvitky od Mŕtveho mora, ktoré obsahujú texty väčšiny starozákonných kníh.

Nová zmluva sa zachovala približne v 5 500 gréckych rukopisoch a okolo 10 000 latinských. Žiadne iné dielo staroveku sa nezachovalo v toľkých exemplároch. Napríklad Homérova Íllias sa zachovala v 643 kópiách. Takýto veľký počet rukopisov umožnil metódami textovej (nižšej) kritiky veľmi dobre vylúčiť pisárske chyby a veľmi spoľahlivo určiť pôvodný text. Aktuálny text Novej zmluvy je rovnaký, aký bol v dobe jej prvého napísania. Niektoré viacznačné miesta sú v dnešných bibliách vyznačené a sú uvedené všetky varianty. Týchto veršov je veľmi málo a nemajú vplyv na celkový zmysel textu Novej zmluvy.

Vyššia kritika sa snaží určiť autorstvo dokumentov, dobu ich vzniku, význam pre publikum a podobne. Jej výsledky sú oveľa menej objektívne, veľmi špekulatívne, často v rozpore a vedci sú rozdelení na viacero táborov.

Biblický kánon sa vyvíjal niekoľko storočí. Išlo o zoznam dôveryhodných kníh, ktoré správne podávali kresťanské učenie. Výber týchto kníh sa robil veľmi prísne. V roku 200 biskup Serapion píše: „prijímame Petra a ostatných apoštolov ako Krista, ale ako skúsení ľudia preverujeme spisy ktoré sú im falošne pripisované pretože vieme, že také veci nám odkázané neboli“[1]. Spis musel pochádzať od apoštolov alebo ich priamych žiakov. Musel súhlasiť so všeobecne známou kresťanskou vierou. Ak kvôli nemu niekedy vznikli bludné učenia, bol odmietnutý. Prvé štyri evanjeliá boli považované za spoľahlivé veľmi skoro. Spomína ich už Ireneus okolo roku 180. podľa nich boli posudzované ostatné spisy. Preto veľa iných spisov bolo odmietnutých ako nespoľahlivé a nepresné (napríklad evanjelium podľa Tomáša, Petrovo evanjelium a ďalšie). Atanázius, biskup v Alexandrii počas Veľkonočných sviatkov roku 367 vymenoval zoznam kníh, ktoré dodnes tvoria Novú zmluvu. Použil pri tom frázu „kanonizované“ (kanonizomena). Zoznam tých istých kníh bol v roku 382 prijatý na koncile v Ríme, keď bol pápež Damasus I. Tak sa stali kanonickými aj na Západe. V súčasnosti sa biblickí vedci domnievajú, že výber kníh do kánonu bol v minulosti urobený veľmi dobre. Niektorí tvrdia, že by tam malo patriť aj Evanjelium podľa Tomáša, ale iní zase oponujú, že neprináša nič podstatné, pričom miesto a doba jeho vzniku vzbudzujú oprávnené pochybnosti o jeho historickej presnosti.

Tvorí ju veľký počet dokumentov. Sú to rôzne žánre: kroniky, príbehy, piesne, modlitby atď. Autori niektorých nie sú známi alebo sú o nich pochybnosti. Tieto dokumenty sa delia na niekoľko skupín.

Tóra: Genezis – Deuteronómium Obsahuje rozprávania ako Boh stvoril svet a ľudské bytosti. Prví ľudia neposlúchli Božie príkazy a svet bol porušený. Boh zoslal potopu a potrestal zlých ľudí, ale zachránil Nóacha s rodinou. Vybral si Abraháma, ktorý poslúchal jeho vôľu. Potomkovia Abrahámovho vnuka Jákoba odišli do Egypta. Tam boli otrokmi. Boh poslal Mojžiša a vyslobodil ich. Doviedol ich do krajiny Kanaán, ktorú sľúbil Abrahámovi.

Deuteronomická história: Józue – 2. kniha Kráľov Izraeliti dobyli Kanaánsku krajinu. Vládli nad nimi sudcovia až po Samuela. Potom si zvolili kráľa Saula. Po ňom Boh vybral za kráľa Dávida. Jeho potomkovia rozdelili ríšu na Izrael (severne) a Júdsko (južne). Neposlúchali Božie zákony a boli porazení a odvlečení do zajatia v Asýrii a neskôr Babylonu. Šalamúnov chrám v Jeruzaleme bol zničený.

Kronikárska história: 1. a 2. kniha Kronická, Ezdráš, Nehemiáš Kroniky opakujú históriu spomínanú v knihách kráľovských. Pridávajú niektoré nové detaily. Babylon je porazený kráľom Kýrosom (Peržania) a židia sa môžu vrátiť a opäť postaviť chrám.

Iné knihy Ide najmä o prorocké knihy, ktoré oznamujú Božie zákony a príkazy. Prorok Ámos a Ozeáš pôsobili okolo roku 800 pred Kr. Prorok Jeremiáš a Ezechiel existovali počas Babylonské ho zajatia. Niektoré ďalšie knihy sú zahrnuté len v niektorých kánonoch. Knihy Makabejské popisujú historické udalosti v závere 2. storočia pred Kr. a nie sú považované za kanonické ani protestantskými cirkvami ani židovskými rabínmi.

Skladá sa z historických kníh – štyri Evanjeliá a Skutky Apoštolov, vyučujúcich kníh – listy apoštolov jednotlivcom alebo cirkevným zborom a prorockej knihy – Zjavenie Jána.

Do 19. storočia bola Biblia skúmaná len prostriedkami textovej kritiky a bola porovnávaná len sama so sebou. V posledných 200 rokoch pribudlo veľa nových možností:

• iné staroveké dokumenty
• archeologické vykopávky, ktoré sú skúmané pomocou najnovších technológií
• lingvistika, historická geografia, demografia, sociológia, technické vedy, poľnohospodárske vedy
• ďalšie nekanonické texty, ktoré napriek nesprávnemu teologickému obsahu sú užitočné pre historický výskum

Po celé stáročia až do 18. storočia sa v kresťanskom svete verilo v existenciu rajskej záhrady, potopy, Babylonskej veže, že Zem je stará približne 5000 rokov pred narodením Krista a že príbehy o patriarchoch sú doslovná pravda. Existovali aj vtedy rôzne názory na niektoré otázky napríklad Augustín (354 – 430) alebo Maimonides. Išlo hlavne o pasáže Genezis 1 – 11, ktoré obsahovali veľmi neobvyklý obsah. Ale presnosť Biblie bola stále široko uznávaná.

Prvé problémy vznikli kvôli prepojeniu biblického učenia s Aristotelovými názormi počas stredoveku. Kresťanský pohľad na svet a biblické texty boli vysvetľované pomocou Aristotelovej filozofie. Každá chyba nájdená v Aristotelových myšlienkach potom poškodzovala aj biblické učenie. Prvýkrát sa to prejavilo pri Galileovi a spore o geocentrizmus a heliocentrizmus. Ďalšie problémy prišli po vzniku geológie ako vednej disciplíny v roku 1788. Dovtedy sa rôzne geologické javy vysvetľovali ako pozostatky potopy (katastrofizmus). Teraz vznikla teória unifomitarianizmu, ktorá tvrdila, že všetky výrazné artefakty na Zemi vznikli postupným pôsobením malých síl počas dlhých období. Darwinova teória evolučného vývoja živých organizmov publikovaná v diele O pôvode druhov (1859) významne protirečila biblickému príbehu o stvorení a rajskej záhrade. Pod jej vplyvom sa kapitoly Genezis 1 – 11 začali vysvetľovať čisto na teologickej/mytologickej rovine a nie historicky.

V dobe osvietenstva niektorí učenci ako Thomas Hobbes (v diele Leviatan), Baruch Spinoza, Richard Simon začali tvrdiť, že Mojžiš nebol autorom Genezis ani ostatných kníh Pentateuchu. Viedli ich k tomu rôzne miesta v texte, ktoré sa opakovali alebo si protirečili. Bibliu začali považovať za zbierku upravených babylonských mýtov, ktorá bola napísaná veľa storočí po udalostiach a pracovalo na nej veľa redaktorov. V tomto období sa považovalo za isté, že v Mojžišových časoch ešte nebolo známe písmo a tieto príbehy sa tradovali len nespoľahlivou ústnou formou z generácie na generáciu. Pokračovateľmi týchto názorov boli Jean Astruc, ktorý začal rozlišovať pôvodné pramene použité na zostavenie Pentateuchu podľa formy použitého Božieho mena (Elohim/J-H-W-H). Julius Wellhausen (Tübingenská škola) sformuloval hypotézu dokumentov, ktorá tvrdila, že Pentateuch je poskladaný z rôznych dokumentov, na ktorých pracovalo veľa redaktorov počas stáročí. Hermann Gunkel, Albrecht Alt a Martin Noth (kritika tradície) sa domnievali, že primárny zdroj informácií o biblických postavách bolo ústne podanie. Z tohto dôvodu tvrdili, že ak aj existovali Abrahám a iní patriarchovia ako historické postavy, neskoršie generácie z nich vytvorili legendy pri ústnom odovzdávaní ich skúseností. Copenhagenská škola na základe týchto hypotéz dokonca tvrdila, že historický Izrael je len pár archeologických pozostatkov a biblický Izrael existoval len v Biblii. Považovali Starú zmluvu za výtvor predstavivosti malej židovskej komunity v Jeruzaleme po návrate z babylonského zajatia okolo roku 539 pred Kr.

Odpoveďou zo strany konzervatívnych vedcov boli výsledky archeologických vykopávok v Mezopotámii. Archeológovia Paul-Émile Botta, Austen Henry Layard, Ernest de Sarzec, Leonard Woolley vyniesli na svetlo staroveké kultúry, ktoré boli stáročia známe len z Biblie. Aj preto boli mnohé historické postavy pokladané za vymyslené a biblické príbehy považované za mýty a legendy. V tomto období bola napríklad za mýtus považovaná aj Trójska vojna, ktorú opisoval Homér vo svojej Illias. Archeologické vykopávky však v širokom rozsahu potvrdili biblické záznamy a to dokonca aj z doby patriarchov. Súčasne osvetlili aj viaceré biblické miesta, ktoré boli dovtedy nejasné (a preto vzbudzovali pochybnosti) kvôli neznalosti vtedajšej doby a rôznych starobylých zvyklostí. Po nich pokračoval W. F. Albright, ktorý je považovaný za zakladateľa biblickej archeológie. Jeho základnou myšlienkou bolo, že aj keď sa nedá dokázať historickosť všetkých príbehov patriarchov, predsa to boli reálne postavy, ktoré sa dajú umiestniť do histórie pomocou archeologických nálezov. Mal obrovský vplyv na archeológiu týchto oblastí. Jeho úspechy sa po prehodnotení neskoršími generáciami vedcov ukazujú ako čiastkové.

Najväčšie spory sa vedú o historicitu udalostí zapísaných v knihe Józue (dobytie Kanaánu). Niektorí vedci tvrdia, že mestá, ktoré mal Józue dobyť boli už dávno pred ním neobývané alebo dobyté v inej dobe. Nenašli sa ani žiadne jasné pozostatky po Dávidovej a Šalamúnovej ríši. Situácia je pomerne komplikovaná, lebo boli objavené dva stĺpy (Méšova stéla, Stéla z Tel Dánu), ktoré spomínajú Dávidovskú dynastiu a udalosti opísané v biblických knihách. Biblickí kritici tiež poukazujú na množstvo anachronizmov, ktoré sa podľa nich nachádzajú v Samuelových knihách. Ide najmä o brnenie (1 Samuel 17:4 – 7, 38 – 39; 25:13), používanie tiav (1 Samuel 30:17), jazdcov (1 Samuel 13:5, 2 Samuel 1:6), železné motyky a sekery (2 Samuel 12:31), vyspelé obliehacie techniky (2 Samuel 20:15), obrovské bojové jednotky (2 Samuel 17:1), vojsko s 20 000 bojovníkmi (2 Samuel 18:7) a spomínanie núbijských vojakov, ktorí boli všeobecne známi až v 8. storočí pred Kr.

Historicita Ježiša a Novej zmluvy je dodnes veľmi diskutovaná medzi biblickými vedcami. Hnutie „hľadanie historického Ježiša“, ktoré začalo v 18. storočí, trvá dodnes. Nová zmluva obsahuje veľa vecí, ktoré sú jedinečné a neobvyklé (napríklad zmŕtvychvstanie Ježiša). Už v staroveku vzbudzovali podozrenie nielen tieto bizarné pasáže, ale aj jej jazyk a kompozícia (napríklad Celsus). Preto už počas osvietenstva sa vystupňovala snaha vysvetľovať ju obrazne a nie historicky. Predpokladalo sa, že sa zistia faktografické chyby a že sa ukáže, že až neskoršie generácie vytvorili kult okolo osoby Ježiša.

Najstarší zachovaný zlomok Novej zmluvy je papyrus Ryland P52. Je datovaný do obdobia 125 – 160 a bol nájdený v Egypte. Boli nájdené aj zlomky ostatných kníh Novej zmluvy datované hlavne do záveru 2. storočia. Dokazujú tak rozšírenosť kresťanstva na veľkom území Rímskej ríše. Zároveň potvrdzujú neporušenosť biblického textu do veľmi skorej doby.

Väčšina vedcov sa zhoduje, že evanjeliá (obsahujú najviac materiálu o Ježišovom živote) boli zapísané v rokoch 60 – 95. Bolo to približne 40 až 60 rokov po skutočných udalostiach, keď ešte žili mnohí očití svedkovia udalostí. Keďže autorom týchto spisov hrozila za šírenie týchto informácií smrť, výrazne to zvyšuje dôveryhodnosť ich textov.

Podľa tradičného názoru autorom Markovho evanjelia je Marek, ktorý bol priamym učeníkom apoštola Petra a napísal ho podľa jeho spomienok. Práve v tomto evanjeliu sa nachádza najviac záznamov o Petrových zlyhaniach, čo zvyšuje jeho dôveryhodnosť. Diskutovanou témou je chýbajúce zakončenie tohto evanjelia alebo dva rôzne závery, ale zatiaľ sa to nepodarilo vyriešiť.

Evanjelium podľa Matúša má veľmi židovský tón. Vyskytuje sa tu aj veľa židovských slov. Vedci sa domnievajú, že pôvodná Ježišova služba bola zameraná na Židov. Toto potvrdzujú aj niektoré výroky v tomto evanjeliu. Ďalší vedci sa domnievajú, že tento pohľad vzniká len preto, že Matúš adresoval svoje evanjelium práve Židom.

Lukáš napísal evanjelium a Skutky apoštolov. Jeho dielo pokrýva históriu kresťanstva od úplného počiatku až po jeho rozšírenie v Rímskej ríši. Obidve diela majú podobný štýl a Skutky spomínajú evanjelium podľa Lukáša ako svoj prvý diel. Obidve sú adresované Teofilovi, ktorý nie je bližšie známy. Hoci Lukáš píše, že sa snažil byť čo najpresnejší („aj ja, ktorý som všetko znova dôkladne zistil, rozhodol som sa, vznešený Teofil, napísať ti to rad-radom, aby si poznal spoľahlivosť rečí, ktorým ťa boli vyučovali“ (Lukáš 1:1 – 4)), niektorí vedci spochybňujú jeho presnosť. Ide najmä o údaj o Quiriniovi, ktorý podľa Lukáša mal byť správcom počas sčítania ľudu. Tento údaj nesedí s rokmi, ktoré uvádza evanjelium podľa Matúša. V súčasnosti sa vedú diskusie, že mohlo ísť o dvoch ľudí s tým istým menom alebo o dočasné vymenovanie (obidve možnosti sú akceptované a hľadajú sa pre ne dôkazy). Podobne pri porovnaní Skutkov apoštolov s Listami apoštola Pavla dochádza k niektorým dátumovým nepresnostiam. Tento problém je zatiaľ predmetom výskumu. Evanjelista Lukáš tiež spomína vo svojich dvoch dielach veľmi veľa geografických podrobností. Bolo preskúmaných 32 krajín, 54 miest a 9 ostrovov a nebola objavená žiadna chyba.

V súčasnosti je široko prijímaná hypotéza 2 prameňov. Tvrdí, že evanjelisti Matúš a Lukáš pri svojej tvorbe používali evanjelium podľa Marka, ktoré vedci považujú za najstaršie. Okrem neho mali pravdepodobne prístup k iným starším historickým zdrojom, ktoré vedci nazvali Q alebo Logia.

Bližšie k reálnym udalostiam boli zapísané listy apoštola Pavla. Listy Galatským a Tesalonickým sú datované okolo roku 50, teda približne 20 rokov po ukrižovaní. Pavol vo svojich listoch píše takmer o všetkých kľúčových veciach týkajúcich sa Ježiša ako o historických faktoch. Spomína ho ako Dávidovho potomka, poslednú večeru, ukrižovanie aj zmŕtvychvstanie. Jeho vzkriesenie považuje za základ kresťanskej viery ("ak Kristus nebol vzkriesený…márna je vaša viera"). Pavlovo autorstvo bolo napádané Tübingenskou školou a neskôr hnutím radikálneho kriticizmu. V súčasnosti vedci uznávajú Pavla ako autora väčšiny listov v Novej zmluve.

Nezávislé staroveké písomné zdroje tiež uvádzajú Ježiša ako historickú postavu. Spomínajú ho ako učiteľa, ktorého nasledovali davy ľudí, ktorý bol ukrižovaný za Piláta z Pontu a ktorého ctili ako Boha. Ide najmä o rímskych historikov – Tacita a Suetonia, zvyky prvých kresťanov opisuje Plínius Mladší. Tiež židovské dokumenty (Talmud, Jozef Flavius) uvádzajú Ježiša ako historickú postavu. Staroveké pramene potvrdzujú aj veľkú faktografickú presnosť Novej zmluvy. Potvrdzujú existenciu veľkého množstva osôb, miest a udalostí, ktoré sú spomínané v Novej zmluve (pozri zoznam biblických postáv identifikovaných v nebiblických zdrojoch). Evanjelista Lukáš uvádza veľmi presne rôzne komplikované tituly vtedajších panovníkov, ktoré sa ukázali presné po porovnaní s úradnými starovekými textami.

Za úplne najstarší zapísaný záznam o Ježišovi sa považuje pasáž v 1. Korintským 15,3 – 4. Vedci sa zhodujú, že ide o tzv. krédo – stručné zhrnutie čomu kresťania veria. Apoštol Pavol ho prebral od ostatných apoštolov pri svojej návšteve v Jeruzaleme. Tento text bol všeobecne používaný už približne do 10 rokov po ukrižovaní. Jednoznačne potvrdzuje historicitu Ježiša a je historicky spoľahlivý. V takomto krátkom období po udalostiach ešte nemohli vzniknúť mýty, žili mnohí očití svedkovia.

Vedci pracujúci v obore biblickej kritiky za posledné storočia vykonali veľa práce. Podarilo sa zrekonštruovať biblický text do takej podoby, ako bol pôvodne zapísaný a identifikovať všetky varianty. Nepotvrdili sa očakávania niektorých (modernistických) vedcov, ktorí tvrdili, že Ježiš nikdy neexistoval alebo že bol len múdry rabín a neskôr sa z neho stala legenda (hľadanie historického Ježiša). Aj po podrobnej analýze biblické texty stále podávajú obraz neobyčajného človeka. V súčasnosti sa biblická kritika zameriava na preskúmanie vzťahu medzi Ježišom a vtedajšími politickými a náboženskými prúdmi v židovstve.

Archeologické vykopávky nemôžu priamo potvrdiť mnohé udalosti v Novej zmluve. Používajú sa ako nepriame alebo podporné dôkazy. Archeológ J. McRay hovorí: „Archeológia nevyniesla na svetlo nič, čo by jednoznačne protirečilo Biblii“[2]. Viaceré nájdené artefakty potvrdzujú osoby alebo miesta opísané v Novej zmluve.

Objav zvitkov pri Mŕtvom mori bol významnou udalosťou. Zvitky nám podávajú obraz židovstva v 1. storočí n.l. Vedci tvrdia, že tento obraz je rovnaký, ako ho kreslia kresťanské spisy.

V súčasnosti stále existuje široké spektrum názorov na pôvod biblických textov a ich historicitu. Sú to hlavne:

biblickí minimalisti – väčšinou považujú Bibliu za nie veľmi presný historický prameň a za historicky spoľahlivejšie považujú archeologické vykopávky. V predchádzajúcich storočiach tvrdili, že príbehy boli tradované ústne a preto ich nemožno považovať za historicky presné (kritika tradície). Dnes, po objave písomných záznamov aj z predmojžišovskej doby, pripisujú veľký význam hypotéze dokumentov (prípadne hypotéze zlomkov alebo hypotéze doplnkov), ktoré v podstate tvrdia, že príbehy síce boli v minulosti zapísané, ale oveľa neskôr po udalostiach a boli počas stáročí ďalej upravované. Posledná veľká redakčná úprava sa údajne odohrala za panovania Joziáša v 7. storočí pred Kr. Tieto hypotézy sú síce široko prijímané, ale stále nedokázané a aj v súčasnosti stále upravované. Vážnejšie argumenty pochádzajú skôr z archeologických vykopávok. O veľa mestách, ktoré mali Izraeliti dobyť platí, že boli zničené v inom období. Tento problém je možné riešiť iným datovaním dobývania Kanaánu Izraelcami, ale zatiaľ nebol uspokojivo vyriešený.

biblickí maximalisti – považujú biblické správy za realistické, historicky presné a spoľahlivé (určité pochybnosti existujú o historickosti Genezis 1 – 11). Opierajú sa o výsledky podrobného vedeckého výskumu, ktorý sa v tejto oblasti vedie už takmer dve storočia. Zároveň tvrdia, že veľké množstvo vznesených námietok v minulosti sa časom ukázalo ako mylných a to najmä kvôli neznalosti vtedajšej doby a aplikovaniu súčasných pohľadov na starobylý biblický text. Predpokladajú, že ďalší vedecký výskum ešte výraznejšie potvrdí presnosť Biblie.

Rôzni vedci rôzne hodnotia jednotlivé časti Biblie, niektoré hypotézy prijímajú a niektoré odmietajú, takže toto rozdelenie je len veľmi schematické. Aj veľmi významní biblickí učenci sa výrazne líšia vo svojich názoroch alebo ich počas svojej kariéry zmenia (napríklad W. G. Dever [What Did the Biblical Writers Know and When Did They Know It?]).[3] Veľkú úlohu tu hrajú nielen fakty, ale aj náboženské presvedčenie vedcov (kresťanstvo, ateizmus, judaizmus atď.) a to v obidvoch táboroch. V súčasnosti dochádza k určitému uvoľneniu napätia a ich názory sa nachádzajú uprostred týchto dvoch extrémov.