Tatiana Andrejevna Volosožarová

Volosožarová s Morozovom na finálovej súťaži „Grand Prix“ v roku 2008

Volosožarová v roku 2004[9] ešte pred začiatkom sezóny 2004/2005 vytvorila nový pár so Stanislavom Morozovom, ktorého dovtedajšia partnerka Aljona Savchenková odišla do Nemecka. Aj nový pár zostal pod trénerským vedením Galiny Kucharovej.[10] Hneď v ich prvej spoločnej sezóne získali striebornú medailu na Zimnej univerziáde 2005 v rakúskom Innsbrucku a na Majstrovstvách Európy 2005 skončili piaty. Najlepšími umiestneniami v sezóne 2005/2006 bolo víťazstvom na „Memoriáli Karla Schäfera 2005“ a 12. miesto na Zimných olympijských hrách 2006. V sezóne 2006/2007 opäť obsadili 5. miesto na Majstrovstvách Európy 2007 a na Majstrovstvách sveta 2007 si vylepšili svoje umiestnenie z predchádzajúcich majstrovstiev sveta - obsadili 4. miesto.

V nasledujúcej sezóne 2007/2008 sa dostali na štvrté miesto na majstrovstvách Európy, ale na majstrovstvách sveta skončili deviaty. Na konci sezóny sa pár rozhodol pre radikálnu zmenu, zmenil trénera aj pôsobisko. Začali pracovať s Ingom Steuerom v športovom centre v nemeckom meste Chemnitz.[7] Podmienky na Ukrajine sa pre krasokorčuliarov postupne čoraz viac zhoršovali. Ako povedali Volosožarová s Morozovom v interview v roku 2010: „Všetko sa tam [na Ukrajine] rozpadlo a všetci odtiaľ odišli. Žiaden z našich elitných krasokorčuliarov teraz netrénuje doma, chodia do Moskvy alebo do Nemecka. Už tam zostal len jeden normálny štadión, ale ani do toho sa teraz nedostanete. Všetko je prestavané kvôli futbalovému EURU 2012.“[5] Dvojica zvažovala odchod do Nemecka už dlhšie, ale nemali zabezpečené financovanie. Keď sa im podarilo získať prísľub ukrajinského krasokorčuliarskeho zväzu, že bude financovať ich pobyt v Nemecku, rozhodli sa odísť. Na finančné problémy a nedodržiavanie finančných záväzkov zo strany zväzu sa pretekári sťažovali aj počas prípravy v Nemecku.[5] Tesne pred Majstrovstvami Európy 2010 sa im podarilo získať súkromných sponzorov, ktorí financovali ich pobyt a záväzky voči trénerovi Steuerovi.[5] Po presťahovaní do Chemnitzu vyhrali svoje prvé spoločné medaily na súťažiach série „Grand Prix“ - striebornú na „Cup of China 2008“ a bronzovú na „Cup of Russia 2008“, čím sa im podarilo kvalifikovať sa do finále Grand Prix. Vo finále Grand Prix sa umiestnili na štvrtom mieste. V roku 2009 skončili štvrtí na Majstrovstvách Európy 2009 a šiesty na Majstrovstvách sveta 2009.

V sezóne 2009/2010 Volosožarová s Morozovom vyhrali bronz na súťaži „Cup of China 2009“ a striebro na „Skate America 2009“. Opäť obsadili štvrté miesto na Majstrovstvách Európy 2010. čoraz častejšie sa otvárala otázka ukončenia kariéry tejto dvojice. Morozov sa otvorene vyjadroval, že sa cíti unavený a chce ukončiť svoju kariéru.[5] Posledným súťažným vystúpením dvojice bola súťaž na Zimných olympijských hrách 2010 v kanadskom Vancouvere, v ktorej obsadili 8. miesto. Keďže Morozov definitívne oznámil odchod z amatérskeho ľadu, pár sa už nezúčastnil Majstrovstiev sveta 2010.[11] Dvojica ešte spoločne vystupovala v exhibičných šou na jar 2010.[5]

Volosožarová s Traňkovom v krátkom programe na súťaži "Trophée Eric Bompard 2011"

O vytvorení dvojice Volosožarovej s Rusom Maximom Traňkovom sa špekulovalo už niekoľko rokov, preto nikoho neprekvapilo, keď bolo v marci 2010 aj oficiálne potvrdené.[12][6] Dovtedajší partner Tatiany Volosožarovej, Stanislav Morozov, oznámil po skončení sezóny 2009/2010 ukončenie svojej kariéry (mal vtedy 31 rokov, Volosožarová 24), ale Volosožarová chcela pokračovať, preto hľadali pre ňu nového partnera.[11][8] Traňkov po sklamaní z predchádzajúceho partnerstva bol rozhodnutý skončiť so súťažným krasokorčuľovaním, pre návrat sa rozhodol, keď ho oslovil Morozov s ponukou na spoluprácu s Volosožarovou.[8] Ako povedal: „Pred majstrovstvami sveta v Turíne som bol pevne rozhodnutý, že ukončím kariéru. Práve vtedy mi zavolal Stas Morozov. Nebol som prekvapený, že volá, lebo už vtedy sme sa dobre poznali. Povedal mi, že Táňa [Volosožarová] hľadá nového partnera a navrhol mi, aby či by som s ňou nechcel skúsiť korčuľovať. Prirodzene, ja som hneď súhlasil, hoci som veľmi dobre vedel, aké bude ťažké rozísť sa s Mášou Muchortovovou a vytvoriť pár Volosožarová / Traňkov.“[11] Traňkov neskôr priznal, že korčuľovať s Volosožarovou chcel už v roku 2006.[11]

Traňkov sa presťahoval z Petrohradu do Moskvy,[13] kde začal trénovať so svojou novou partnerkou od 17. mája 2010.[6] Ich trénerkou sa stala Nina Mozerová[14][15] a bývalý Volosožarovej partner Stanislav Morozov asistentom trénerky. Pomáhal im s krasokorčuliarskou technikou a jednotlivými prvkami.[16][17] Igor Činajev im vytvoril choreografiu ku krátkemu programu a s Nikolajom Morozovom choreografiu k voľnej jazde.[11][13] Nový pár mal spočiatku problémy s rôznou technikou korčuľovania oboch partnerov; Volosožarová si musela zvyknúť na zmenu rýchlosti twistovaných prvkov a iné držanie pri odhadzovaných skokoch, zatiaľ čo Traňkov musel upraviť svoje skoky, aby zodpovedali jeho novej partnerke.[18]

Nový pár sa spočiatku zúčastnil v niekoľkých domácich ruských súťažiach a testoch.[15] Koncom decembra 2010 prvýkrát súťažili na Majstrovstvách Ruska 2011 a hneď získali titul, pričom porazili úradujúcich šampiónov a bronzových medailistov z majstrovstiev sveta Juko Kavagutiovú a Alexandra Smirnova.

Podľa pravidiel Medzinárodnej korčuliarskej únie nesmel pár súťažiť na medzinárodných podujatiach po dobu 1 roka od poslednej súťaže, v ktorej Volosožarová reprezentovala Ukrajinu (touto súťažou boli Zimné olympijské hry 2010).[13][17] Ako dôsledok tohto pravidla sa pár nezúčastnil viacerých prestížnych súťaží sezóny, okrem iného chýbal na súťažiach série „Grand Prix“ a na Majstrovstvách Európy 2011. Štartovať na medzinárodných pretekoch mohli až od 16. februára 2011, preto využili možnosť štartovať na súťaži „Mont Blanc Trophy 2011“, kde chceli získať minimálne technické skóre potrebné pre účasť na Majstrovstvách sveta 2011.[19] Minimálne technické skóre stanovené Medzinárodnou korčuliarskou úniou dvojica bez problémov dosiahla a takisto s veľkým náskokom (takmer 64 bodov pred druhým párom) súťaž vyhrala.[20] Pár priletel do Tokia, miesta konania majstrovstiev sveta, 11. marca 2011, tri hodiny pred veľkým zemetrasením a následnou vlnou cunami pri pobreží ostrova Honšú.[21] Podujatie sa preto nekonalo a preložilo sa do Moskvy.

Na Majstrovstvách sveta 2011 boli Traňkov s Volosožarovou tretí v krátkom programe, druhí vo voľnej jazde a celkovo vyhrali striebornú medailu, pričom porazili minuloročných majstrov sveta z Číny. Bola to prvá medaila z majstrovstiev sveta pre oboch krasokorčuliarov, ktorí dovtedy na majstrovstvách sveta skončili s predchádzajúcimi partnermi najvyššie na 4. mieste. Stali sa jednou z mála dvojíc, ktorej sa už v prvej spoločnej sezóne na medzinárodných podujatiach podarilo dosiahnuť medailovú pozíciu. Ich rýchly postup medzi špičku a potenciál pre budúcnosť okamžite vzbudili pozornosť médií na podujatí.[22] Volosožarová povedala: „Ani sme nepomysleli na striebornú medailu [pred majstrovstvami sveta]. Dúfali sme, že možno by sme mohli získať bronz. Výsledok bol pre nás úplne nečakaný. Najpôsobivejším momentom majstrovstiev pre nás bolo nadšenie divákov pred naším krátkym programom a nikdy nezabudnem na ich standing ovation po našej voľnej jazde.“[13][8]

Traňkov s Volosožarovou na súťaži „Trophée Eric Bompard 2011“

V medzisezónnom období vystupovali Traňkov s Volosožarovou v exhibičných šou a pripravovali sa na nadchádzajúcu sezónu v meste Novogorsk neďaleko Moskvy. Pár týždňov strávili aj v New Jersey.[13][23] V lete Traňkov utrpel zranenie ramena po páde na ľad, ktorého príčinou boli tupé korčule. Kvôli zraneniu partnera museli načas úplne vynechať tréningy zdvíhaných figúr.[24]

Traňkov s Volosožarovou začali sezónu 2011/2012 víťazstvami na oboch septembrových súťažiach, ktorých sa zúčastnili („Nebelhorn Trophy 2011“ a „Memoriál Ondreja Nepelu 2011“). Na Memoriáli Ondreja Nepelu v Bratislave si po páde Traňkov natrhol trieslovú šľachu,[25][24] čo značne skomplikovalo ďalšie tréningy dvojice. V sezóne 2011/2012 sa zúčastnili dvoch súťaží série „Grand Prix“. Vyhrali „Skate Canada 2011“ s celkovým skóre 201,38 bodu a rovnako vyhrali „Trophée Eric Bompard 2011“, čím sa kvalifikovali do finále Grand Prix.[26] Kvôli pretrvávajúcim problémom so zranenými trieslami partnera dvojica v súťaži zmenila párovú piruetu.[25] Po krátkom programe Traňkov s Volosožarovou viedli, ale vo voľnej jazde zvíťazili Savchenková so Szolkowym a stali sa aj celkovými víťazmi Finále Grand Prix. Traňkov s Volosožarovou skončili druhí so stratou iba 0,18 bodu na víťazov. Na tlačovej konferencii po skončení súťaže oznámili, že kvôli pretrvávajúcim zraneniam sa nezúčastnia Majstrovstiev Ruska 2012.[24][27]

Na Majstrovstvách Európy 2012 boli Traňkov s Volosožarovou prví v oboch častiach súťaže a vyhrali svoj prvý titul majstrov Európy.[28] Na Majstrovstvách sveta 2012 vo francúzskom Nice skončili v krátkom programe ôsmy po tom, čo obaja spadli počas špirály smrti.[29] Traňkov v reakcii na udalosť vyjadril pochybnosti nad kvalitou ľadu: „[Ľad] Je na niektorých miestach mäkký, inde krehký a drobivý. Možno to je vporiadku ak korčuľujete hneď po úprave ľadu, ale ak idete poslední v druhej skupine, potom to už je iný príbeh.“[30] Po voľnej jazde sa pár dostal na prvé miesto a vytvoril si nový osobný rekord 140,90 bodu vo voľnej jazde.[31] Celkovo skončili druhí len 0,11 bodu za Savchenkovou so Szolkowym a získali svoju druhú striebornú medailu z majstrovstiev sveta.

V rámci prípravy na nadchádzajúcu sezónu 2012/2013 strávil pár takmer tri mesiace v USA počas leta 2012 a neskôr strávili nejaký čas tréningom v Taliansku.[32]

Volosožarová s Traňkovom vyhrali obe súťaže série „Grand Prix“, na ktorých sa zúčastnili („Skate America 2012“, „Cup of Russia 2012“) a kvalifikovali sa do finále Grand Prix, ktoré sa konalo v ruskom meste Soči. V krátkom programe boli prví, mali druhú najlepšiu voľnú jazdu a získali zlatú medailu pred krajanmi Verou Bazarovovou s Jurijom Larionovom. Koncom roka 2012 získali svoj druhý titul na Majstrovstvách Ruska 2013. 20. januára 2013 zomrel Traňkovov otec na náhly srdcový infarkt, no napriek tomu sa Traňkov rozhodol nastúpiť s partnerkou na Majstrovstvá Európy v Záhrebe.[33][34] Umiestnili sa na prvom mieste v krátkom programe aj vo voľnej jazde a získali zlatú medailu s celkovým ziskom 212,45 bodu, čo bolo viac ako 7 bodov pred striebornými Savchenkovou so Szolkowym. Ako povedala Volosožarová neskôr na tlačovej konferencii: „Je ťažké radovať sa v takejto situácii, ale som rada, že sme sa rozhodli súťažiť.“[35]