Subnárodná enkláva
Subnárodná enkláva alebo administratívna enkláva je enkláva na subnárodnej úrovni, v rámci jedného štátu. Tieto územia nie sú vo vzťahu k štátu, časť ktorého konštituujú, ani politicky nezávislé, ani priestorovo exteritoriálne.
Aj skutočné (pravé) enklávy sú často budované na báze subnárodných enkláv. Napríklad 12 exkláv Západného Berlína (Steinstücken a iné) sa v záujme svetovej politiky logicky objavilo po roku 1945. Avšak tieto územia existovali už predtým na subnárodnom stupni, situované vnútri spolkovej krajiny Brandenbursko a administratívne prináležiace k mestu Berlín. Aj po zjednotení Nemecka v roku 1990 zostali enklávy súčasťou mesta Berlín.
Iným príkladom je Kaliningradská oblasť. Región, ktorý bol administratívnou súčasťou Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky, hoci bol od materského územia oddelený teritóriami Litovskej a Bieloruskej sovietskej socialistickej republiky. Potom, ako Litva vyhlásila v roku 1990 nezávislosť, sa Kaliningradská oblasť stala exklávou Sovietskeho zväzu a po jeho kolapse o rok neskôr, exklávou Ruskej federácie.
Aj v prípade zániku samotnej enklávy sú prípady, keď sa toto územie stane istou formou administratívnej enklávy. Hongkong a Macao sa stali špeciálnymi autonómnymi regiónmi po tom, ako boli v roku 1997, resp. 1999 vrátené Číne.
V prípade existencie subnárodných enkláv je možné určiť niekoľko prípadov:
- Predovšetkým, ak celá správna jednotka leží vo vnútri inej správnej jednotky, napríklad spomenutý Berlín vo vnútri spolkovej krajiny Brandenbursko, Moskva v rámci Moskovskej oblasti Ruskej federácie a podobne.
- Potom existujú prípady, keď menšia časť teritória správnej jednotky je oddelená od hlavného územia teritóriom inej správnej jednotky. Príkladom je východná časť spolkovej krajiny Tirolsko v Rakúsku (Východné Tirolsko) oddelená od hlavného územia teritóriom spolkovej krajiny Soľnohradsko; prípadne časť provincie Limbursko v Belgicku (Voeren) územne nesúvisí so zvyškom provincie.
Veľkým počtom vnútorných, administratívnych enkláv sa v Európe vyznačuje najmä Švajčiarsko a Nemecko, ale aj Španielsko, Taliansko a Francúzsko. Množstvo týchto enkláv v Nemecku kulminovalo po 1. svetovej vojne, kedy na území štátu existovalo približne 170 enkláv a exkláv, pričom prevahu tvorili práve vnútorné enklávy. K spolkovej krajine Durínsko patrilo takmer 90 navzájom oddelených území, 66 exkláv patrilo Prusku, z nich 14 bolo lokalizovaných na území Durínska (napr. Blintendorf in Frankenwald). Zo spomenutých enkláv 41 z nich malo rozlohu menšiu než 10 hektárov a 61 z nich predstavovalo neobývané lesné územia.
Podobne, 1/3 enkláv vo Švajčiarsku sa nachádza na území kantónu Fribourg (Freiburg). Najväčšou z nich je enkláva obklopujúca obec Estavayer-le-Lac s rozlohou 86,3 km². Druhou najväčšou enklávou Švajčiarska je Engelberg, do konca 18. storočia suverénne územie, v súčasnosti exkláva polkantónu Obwalden.
Vo všeobecnosti sú subnárodné enklávy zmieňované len zriedka, dokonca nie sú zmieňované ani v agendách miestnych orgánov štátnej správy. Význam enkláv na subnárodnej úrovni nie je natoľko podstatný ako význam medzinárodných enkláv. Pred obyvateľstvo týchto území nie sú zväčša kladené absolútne žiadne prekážky, ľudia, tovar, kapitál i pracovná sila sa môžu slobodne presúvať cez regionálne hranice. Aj napriek tomu sa objavujú problémy špecifické pre enklávy vo všeobecnosti. To sa môže týkať najmä financovania rôznych projektov rozvoja infraštruktúry, pričom napríklad vybudovanie cestnej komunikácie z materského územia do jeho enklávy môže spôsobiť požiadavky na financovanie zo strany regiónu, ktorému enkláva prináleží, rovnako ako aj zo strany regiónu, cez ktorého teritórium by komunikácia viedla. V mnohých prípadoch sú exklávy napojené na komunálny systém toho regiónu, ktorý ju obklopuje (vodné zdroje, elektrická sieť, odvoz odpadu, verejná doprava a podobne).