Peloponézske vojny

Aténčania sa snažili uskutočniť myšlienku gréckej jednoty. V roku 446 pred Kr. zvolali do Atén panhelénsky zjazd, ktorého úlohou mala byť dohoda o spolupráci medzi Grékmi. Zjazd sa však nezišiel, najmä pre odpor Sparty a rozdelenie Grécka na dva bloky sa potvrdilo. Periklés vyslal do Sparty posolstvo s návrhom na tridsaťročný mier. Sparta návrh prijala. Zmluva vstúpila do platnosti v roku 445 pred Kr., ale mier trval iba 14 rokov.

Priamym podnetom pre vypuknutie vojny bol spor medzi Kerkyrou, podporovanou Aténami, a Korintom v roku 433 pred Kr. o osadu Epidamos a zákaz Megare používať prístavy a trhy v území panstva Atén. Korint si získal za spojenca macedónskeho kráľa (vypovedal Aténam vojnu), Sparty (vystúpila ako ochranca záujmov Megary) a iných mestských štátov.

Hlavný článok: Archidamova vojna Vojnové akcie začal spartský spojenec Téby nočným útokom na aténskeho spojenca mesto Plataje. Keďže Atény odmietli splniť výzvu Sparty na ukončenie diskriminácie Megary, napadol spartský kráľ Archidamos II. v roku 431 Atiku a spustošil ju, jej obyvatelia utiekli do opevnených Atén a aténske loďstvo spustošilo peloponézske pobrežie.

Na čas to už vyzeralo tak, že vojna skončí, lebo Atény stratili veľa ľudí vďaka morovej epidémii, ktorá vypukla v roku 430 pred Kr. a Sparta utrpela veľa vojnových škôd. Keď už Sparta ponúkla rokovania o mieri, Téby porazili Atény a proti Aténam sa vzbúrili aj grécke mestá v Trákii. V roku 422 padli v bitke pri Amfipoli dvaja vodcovia vojnových strán, vojvodca Brásidas zo Sparty a aténsky politik Kleon. To umožnilo v roku 421 pred Kr. uzavrieť medzi Aténami a Spartou mier potvrdzujúci predvojnový status quo (Nikiov mier). K mierovej zmluve sa odmietli pripojiť najvýznamnejší spartskí spojenci, Korinth a Téby.

Sicílska výprava

Hlavný článok: Sicílska vojna

Keďže sa Korint a Téby na mierových rokovaniach nezúčastnili, neuznali Nikiov mier a spojili sa s niektorými mestami, ktoré boli pohádané s Aténami. Sparta, po vojne s Argom, sa časom postavila na stranu nepriateľov Atén.

Atény boli najprv úspešné a v roku 416 pred Kr. vyhladili Melos, ktorého obyvatelia boli kolonisti Sparty. Potom sa vojna rozšírila aj na grécke kolónie na Sicílii, kam Atény v rokoch 415 – 413 uskutočnili tzv. Sicílsku výpravu, lebo Egesta žiadala Atény o pomoc proti Syrakúzam, podporovaným Spartou. Syrakúzsko-sicílske vojská pod vedením spartského vojvodcu Gyllipa 27. augusta 413 pred Kr. zničili aténsky kontigent na Sicílii.

Dekelejská vojna

Hlavný článok: Dekelejská vojna

Ešte v tom istom roku Sparta napadla Atiku, kde obsadila Dekeleiu, aby odtiaľ ohrozovala Atény. Oslabenie Atén porážkou pri Sicílii a rokovanie o spojenectve Sparty s Perziou (dohoda v roku 411) donútili maloázijské grécke mestá (okrem ostrova Samos), aby opustili Aténsky námorný spolok.

Atény si vybudovali novú flotilu a dosiahli významné úspechy – oslobodili Hellespont a v roku 410 pred Kr. porazili spartské lode pri Kyziku, no veľkej presile nedokázali dlho odolávať. Spartsko-perzské vojská porazili Atény v roku 407 pred Kr. pri Notiu a v roku 405 pred Kr. bola aténska flotila úplne zničená pri Aigospotame. Atény odteraz museli v rokoch 405 – 404 pred Kr. popri pozemnej blokáde z Dekeleie čeliť aj spartskej námornej blokáde, v dôsledku čoho v Aténach vypukol hlad a mor ktorý priniesla jedna z lodí ktoré prichádzali do Atén. Po štvormesačnom obliehaní Atény kapitulovali a v roku 404 pred Kr. uzavreli mier.

Mierom z roku 404 pred Kr. Sparta Aténam nanútila oligarchickú ústavu (30 tyranov), Atény museli zbúrať svoje opevnenia (tzv. Dlhé múry a múry prístavu Piraieus), vydať všetky svoje lode (okrem dvanástich) a museli podriadiť svoje vojsko spartskému veleniu.

Skončila sa nadvláda Atén v Grécku a začalo sa obdobie nadvlády Sparty. Maloázijské grécke mestá sa stali závislými na Perzskej ríši. No grécke mestá sa najmä veľmi vyčerpali, čo využila Perzia, Macedónia a Trákia na zasahovanie do vnútorných otázok Grécka.