Sgt. Pepper’s Lonely Hearts Club Band

Všetky skladby zložili John Lennon a Paul McCartney okrem uvedených výnimiek.

Nahrávanie Sgt. Pepper's Lonely Hearts Club Band prebiehalo v období utíchania najväčšej vlny popularity skupiny The Beatles, tzv. beatlemánie. U skupiny narastala vnútorná kríza a nechuť ku verejným vystúpeniam na koncertoch. Koncom roku 1966 vznikla aféra s výrokom Johna Lennona, ktorý mal v jednom z interview vysloviť aj vetu, že sú „väčší ako Ježiš“, čím si proti sebe pobúrili predstaviteľov katolíckej cirkvi a veriacich. Po kontroverznom, búrlivom turné na Filipínach, keď sa dostali do nemilosti režimu vtedajšieho diktátora Ferdinanda Marcosa po pozvaní na raňajky jeho manželkou Imeldou odohrali iba jeden oficiálny koncert po ktorom sa všetci, s výnimkou Paula McCartneya, rozhodli že zrušia verejné vystúpenia a začnú sa venovať iba štúdiovým nahrávkam.

Ako najpopulárnejšia britská skupina dostali vtedy neobmedzený prístup do nahrávacích štúdií firmy EMI na Abbey Road. Nahrávanie albumu prebiehalo na vysokej profesionálnej úrovni, často aj do neskorej noci.

Pôvodne chcela skupina nahrať album v štýle R&B, popu a rocku postupne sa do skladieb dostávali rôzne, vtedy nové hudobné vplyvy. Skúšali využívať moderné nástroje ako je Hammond organ, elektrický klavír použili pri nahrávaní aj klasické nástroje ako boli rôzne sláčiky, trúbky, flauta, klarinet, perkusie, a široké spektrum exotických nástrojov ako je napríklad strunový indický nástroj, citara.

The Beatles použili aj množstvo modulárnych efektov, gitarový pedál (wah- wah), fuzzbox, ktorými zvýraznili experimentálny prístup k nahrávaniu, použili aj kolísanie rýchlosti zvukov, efekty ozveny cez Leslieho reproduktor, McCartney využil nové postupy pre nahrávanie basovej línie v skladbách. Celkovo bolo nahrávanie tohto albumu revolučným zlomom ako po technickej, interpretačnej ale aj organizačnej úrovni. Zmenil sa všeobecný prístup k nahrávaniu štúdiových skladieb, začali sa všeobecne využívať možnosti dodatočného spracovania, mixovania zvukových stôp a experimentovania s nimi. Zmenilo sa aj nepísané pravidlo (úzus) o maximálnej dĺžke skladieb.

Jednotlivé nahraté stopy boli prehrávané do jednej. V tom období štúdiá na Abbey Road mali k dispozícii iba 4- stopé nahrávacie magnetofóny a tak museli byť jednotlivé zvukové stopy spájané postupne, kým sa nedostali na finálnu/ hlavnú nahrávaciu pásku. Magnetofón s ôsmimi stopami získali štúdiá až tesne po vydaní albumu Sgt. Pepper's Lonely Hearts Club Band, koncom roku 1967.

McCartney sa rozhodol, že by mohol stvoriť pre každého člena skupiny fiktívne postavy a nahrať album, ktorý by mohol byť ich vystúpením. Myšlienka maskovania alebo premeny identity bola zaujímavá pre členov tejto v 20. storočí veľmi populárnej skupiny. V období tvorby tohto projektu si nechali narásť dlhšie vlasy a fúzy a obliekli sa do pestrofarebných uniforiem, ktoré mali zdôrazniť koncept Sgt. Peppera.

Pôvodne mienený koncept albumu nakoniec tvorila úvodná skladba „Sgt. Pepper's Lonely Hearts Club Band“ ktorá tému uviedla a nasledujúca pieseň fiktívneho kapelníka Billyho Shearsa (Ringo Starr) s názvom „With a Little Help from My Friends“ na tento úvod nadviazala. Nakoniec sa celý koncept spojil iba so skladbou „Sgt. Pepper's Lonely Hearts Club Band (Reprise)“ pred záverečnou piesňou „A Day in the Life“. Zvyšné skladby zapadli do albumu skôr po hudobnej a zvukovej stránke ako spoločnou témou.

Pred nahrávaním albumu skupina pracovala na skladbách, ktoré mali byť ich spomienkami na ich detstvo a každodenný život. Pod tlakom vtedajšej obchodnej politiky vydavateľstva EMI (skupina musela vydať jeden album plus štyri single ročne) boli dve z týchto piesní: „Penny Lane“ a „Strawberry Fields Forever“, vydané ako single. Tieto dve skladby boli v tematickej línii so skladbami, ktoré sa odkláňali od konceptu Sgt. Pepper’s... (boli to piesne „Day in the Life“, „Lovely Rita“, „Good Morning, Good Morning“, „She's Leaving Home“ a „When I'm 64“) a mali sa nachádzať spoločne na tomto albume.

Autorom obalu albumu, ktorý v roku 1968 získal Grammy, za najlepšie grafické stvárnenie boli Robert Fraser v spolupráci s Paulom McCartneyom. Dizajnérmi boli Peter Blake a jeho manželka Jann Haworthová, fotografom bol Michael Cooper. Robert Fraser odhovoril Paula aby použil na obal maľbu v psychedelickom štýle, od holandského grafického štúdia The Fool, ktorá mala byť pôvodne použitá na titulnú stranu albumu. Tento dizajn bol použitý na vnútornú stranu otváracieho obalu u niekoľko prvých výliskov.

Robert Fraser predstavil Paulovi jeho známeho, uznávaného popartového umelca Petra Blaka, ktorý spolu s manželkou spracovali súčasný návrh, ktorý dostal názov „People We Like“. Pôvodný koncept dizajnu obalu počítal s vyobrazením scény vystúpenia skupiny seržanta Peppera v parku. Postupne sa rozhodli k vystupujúcim pripojiť aj iné známe osobnosti, ktoré boli vyobrazené v životnej veľkosti.

Vo finálnej podobe je na titulnom obrázku farebná koláž vytvorená z lepenkových modelov slávnych ľudí, medzi ktorými sú aj Edgar Allan Poe, Fred Astaire, Bob Dylan, Tony Curtis, Marilyn Monroe, Oliver Hardy, Karol Marx, Sigmund Freud, Stuart Sutcliffe, Oscar Wilde, David Livingstone, Johnny Weissmüller, George Bernard Shaw, Lewis Carroll, Shirley Temple, Albert Einstein, Marlene Dietrich, Gándhí, členov skupiny The Beatles v oblekoch a voskových figurín (požičaných z múzea Maddame Tusssauds) – medzi nimi členov skupiny Beatles v uniformách Sgt. Peppera a boxera Sonnyho Listona. Voskové figuríny sú nastavené tak aby sa pozerali dolu na nápis The Beatles, ktorý je vytvorený z kvetov. V skupine postáv mali byť aj Ježiš Kristus, Adolf Hitler, Mahátma Gándhí a Elvis Presley no boli (niektorí asi z pochopiteľných dôvodov) zamietnutí.

Tento album je prvý v histórii anglickej populárnej hudby, ktorý má na zadnej strane vytlačené texty piesní.

Obal albumu je jedným z prvých, ktorý je otvárateľný. Vo vnútornej strane bol obrázok členov skupiny v uniformách. Pestré saténové uniformy seržanta Peppera navrhol Manuel Cuevas. Okrem hodnostných znakov na uniformách môžeme nájsť aj:

• rytierske kríže na blúzach Geroga Harrisona a Paula McCartneya, ktoré dostali od britskej kráľovnej,
• britský kráľovský erb na Lennonovom pravom rukáve
• pásky ontárijskej provinčnej polície na rukávoch Paula McCartneya.

• John Lennon – rytmická gitara, spev
• Paul McCartney – basová gitara, spev
• George Harrison – sólová gitara, spev
• Ringo Starr – bicie, spev
• George Martin – klávesy, klavír, harmónium
• Geoff Emerick – technik nahrávania
• Mal Evans – klavír, mouth organ, harmónium, perkusie, spev
• Neil Aspinall – mouth organ, tamburína
• John Oedry – klavír v skladbe „With a Little Help from My Friends“
• James Buck, Neil Sanders, Tony Randall, John Burden – dychové nástroje v skladbe „Sgt. Pepper's Lonely Hearts Club Band“
• Erich Gruenberg, Derek Jacobs, Trevor Williams, Jose Luis García – husle v skladbách „She's Leaving Home“ a „A Day in the Life“
• John Underwood, Stephen Shingles – husle v skladbách „She's Leaving Home“ a „A Day in the Life“
• Dennis Vigay, Alan Dalziel – violončelo v skladbách „She's Leaving Home“ a „A Day in the Life“
• Gordon Pearce – basa v skladbách „She's Leaving Home“ a „A Day in the Life“
• Sheila Bromberg – harfa v skladbe „She's Leaving Home“
• V. Lankshwarna – swordmandel v skladbe „Within You Without You“
• Shambu-Das – v skladbe „Within You Without You“
• Ravi Shankar – dilruba a citara v skladbe „Within You Without You“
• Erich Gruenberg, Alan Loveday, Julien Gaillard, Paul Scherman, Ralph Elman, David Wolfsthal, Jack Rothstein, Jack Greene – husle v skladbe „Within You Without You“
• Reginald Kilbey – violončelo v skladbe „Within You Without You“
• Allen Ford, Peter Beavan – violončelo v skladbe „Within You Without You“
• Robert Burns, Henry Mackenzie – klarinet v skladbách „When I'm Sixty-Four“ a „A Day in the Life“
• Frank Reidy – klarinet v skladbe „When I'm Sixty-Four“
• Barrie Cameron, David Glyde, lan Holmes, John Lee – dychové nástroje v skladbe „Good Morning Good Morning“