Lewis Carroll

Rodina Dodgsonových pochádzala prevažne zo severného Anglicka a čiastočne z Írska. Predkovia Charlesa Dodgsona boli väčšinou ľudia konzervatívni a činní v anglikánskej cirkvi alebo v armáde. Jeho pradedo Charles Dodgson bol anglikánskym biskupom.[1] Jeho starý otec, ktorý sa tiež volal Charles, bol vojenským dôstojníkom a zahynul v roku 1803, keď jeho dvaja synovia boli ešte malé deti.[2]

Starší z týchto synov – opäť Charles – bol Carrollov otec. Vrátil sa k druhej rodinnej profesii a stal sa duchovným. Navštevoval strednú školu Rugby School a potom Christ Church na Oxfordskej univerzite. Mal talent na matematiku a promoval z nej v dvoch odboroch súčasne, čo mohlo byť začiatkom vynikajúcej akademickej kariéry. Miesto toho sa ale v roku 1827 oženil so svojou sesternicou a uchýlil sa do ústrania ako dedinský kňaz.[3]

Charlesov otec bol v mladosti aktívny a veľmi konzervatívny duchovný anglikánskej cirkvi.[4] Zúčastňoval sa (niekedy výrazne) na ostrých náboženských polemikách, ktoré rozdeľovali anglikánsku cirkev. K anglikánskej cirkvi sa snažil viesť aj svoje deti. Mladý Charles si ale k otcovým hodnotám a celej anglikánskej cirkvi vytvoril rozporuplný vzťah.[5]

Dodgson sa narodil na malej fare v Daresbury v grófstve Cheshire ako najstarší chlapec a zároveň už tretie dieťa svojich rodičov. Nasledovalo osem ďalších detí; všetci súrodenci (sedem dievčat a štyria chlapci) prežili až do dospelosti, čo bolo na tú dobu pozoruhodné. Keď mal Charles jedenásť rokov, jeho otec bol služobne preložený do dediny Croft-on-Tees v grófstve Yorkshire. Celá rodina sa presťahovala na tunajšiu priestrannú faru, ktorá bola ich domovom najbližších dvadsaťpäť rokov.

V detstve Charlesa vzdelávali jeho rodičia. Jeho "čitateľský denník", ktorý rodina uchovala, vypovedá o predčasne rozvinutom intelekte – v siedmich rokoch prečítal Bunyanovu Cestu pútnika. Rovnako ako jeho súrodenci však trpel zajakavosťou, ktorá často ovplyvňovala jeho spoločenský život.[6] V dvanástich rokoch ho poslali na malú súkromnú školu v blízkosti Richmondu, kde sa zdal byť šťastný a spokojný. V roku 1845 ale prešiel na Rugby School a tom bol očividne spokojný už menej, pretože po niekoľkých rokoch, pri svojom odchode zo školy, napísal: „Musím povedať... že nič na Zemi by ma neprinútilo uvažovať o tom, že by som si tieto tri roky zopakoval... Pravdou je, že keby som mal... pokoj od nepríjemností aspoň v noci, každodenný život by sa mi znášal oveľa lepšie.“[7]

Ako žiak ale vždy s ľahkosťou vynikal: „Odkedy som učiteľom na Rugby, ešte som nestretol nádejnejšieho žiaka,“ poznamenal R. B. Mayor, jeho učiteľ matematiky.[7]

Rugby School opustil koncom roka 1849, a v máji 1850 bol imatrikulovaný na Oxfordskej Christ Church College.[8] Po čakaní na ubytovanie nastúpil na univerzitu v januári 1851. Iba po dvoch dňoch bol však odvolaný späť domov – jeho matka vo veku štyridsaťsedem rokoch zomrela na „zápal mozgu,“ čo bola pravdepodobne meningitída alebo mŕtvica.[9]

Začiatok jeho akademickej dráhy sa niesol v znamení striedania vysokých očakávaní a neodolateľného rozptyľovania. Nie vždy pracoval tvrdo, ale bol neobyčajne nadaný a úspechy dosahoval ľahko. Jeho matematický talent mu nakoniec zaistil miesto učiteľa na Christ Church,[10] kde zotrval dvadsaťšesť rokov. Aj keď bola táto práca dobre platená, Dodgsona nudila. Veľa jeho žiakov bolo starších a bohatších ako on a málokoho z nich štúdium naozaj zaujímalo. Napriek počiatočnému znechuteniu ale Dodgson na Christ Church zotrval v rôznych funkciách až do svojej smrti.[11]

Lewis Carroll bol asi 180 cm vysoký, štíhly a elegantný, mal vlnité hnedé vlasy a modré oči. Neskôr bol popisovaný ako mierne asymetrický a hovorilo sa o ňom, že sa pohybuje trochu ťažkopádne, aj keď toto mohlo byť spôsobené nejakým úrazom kolena utrpeným v strednom veku. Ako ešte veľmi malé dieťa prekonal horúčku, ktorej následkom ohluchol na jedno ucho. V sedemnástich rokoch mal niekoľko záchvatov čierneho kašľa, čo mu pravdepodobne spôsobilo chronickú slabosť hrudníka v neskorších rokoch jeho života. Ďalšou vadou, ktorá uňho pretrvala do dospelosti bolo to, čo Dodgson nazýval svojou "váhavosťou" – zajakavosť, ktorá sa začala prejavovať v ranom detstve a ktorá ho sužovala celý život.[11]

Zajakavosť bola výraznou súčasťou Dodgsonovej osoby. Hovorí sa, že sa prejavovala len v spoločnosti dospelých a s deťmi Dodgson hovoril plynule, ale tento mýtus nie je nijako podložený.[11] Veľa detí, ktoré ho poznalo, si ho pamätalo ako zajakavého, zatiaľ čo veľa dospelých si jeho zajakavosť nikdy nevšimlo. Vlastnú zajakavosť Dodgson pravdepodobne vnímal oveľa intenzívnejšie ako väčšina ľudí, s ktorými sa stretol. Hovorí sa, že podľa ťažkostí vysloviť svoje priezvisko zvolil aj svoju karikatúru v Alici v krajine zázrakov, ktorou bol vták Dodo. Ale aj toto je len jedným z mýtov, ktoré sa často opakujú, hoci preň nie sú žiadne presvedčivé podklady. Dodgoson síce pod Dodom naozaj zobrazil seba, ale že to malo súvislosť s zajakavosťou je len špekulácia.[11]

Aj keď Dodgsona zajakavosť trápila, nikdy nebola tak rušivá, aby v spoločnosti nemohol využiť svoje iné prednosti. V časoch, keď sa ľudia museli zabávať sami a spev a recitácia boli žiadanými spoločenskými zručnosťami, bol Dodgson dobrým zabávačom. Spieval celkom prijateľne a pred publikom sa nebál. Bol majster v napodobňovaní a rozprávaní a údajne aj celkom dobrým hráčom šarád.[11]

Dodgson mal aj isté spoločenské ambície a horlivo usiloval o to, aby na svete zanechal svoj odtlačok ako spisovateľ alebo umelec. V čase medzi jeho skorými prácami a úspechom kníh o Alici sa začal pohybovať v prerafaelitských spoločenských kruhoch. V roku 1857 prvýkrát stretol Johna Ruskina a spriatelil sa s ním. Mal blízky vzťah s Dante Gabrielom Rossettim a jeho rodinou a z ostatných umelcov poznal aj Williama Holmana, Johna Everetta Millaisa a Arthura Hughesa. Dobre tiež poznal autora rozprávok Georgea MacDonalda – práve nadšená reakcia malých MacDonaldových detí na Alicu presvedčila Dodgsona svoje dielo vydať.

Už v ranom veku písal Dodgson poéziu a poviedky, ktoré s priemerným úspechom posielal do rôznych časopisov. V rokoch 1854 – 1856 sa jeho diela objavili ako v celoštátnych publikáciách (napr. The Comix a The Train) tak v menších časopisoch ako Whitby Gazette a Oxford Critic. Väčšina Dodgsonových diel bola humorná, niekedy satirická, ale jeho normy a ambície boli náročné. „Nemyslím si, že som napísal niečo, čo by naozaj stálo za uverejnenie v poriadnej publikácii (do čoho nerátam Whitby Gazette a Oxonian Advertiser), ale nebojím sa, že to tak bude navždy,“ napísal v júli 1855.

V roku 1856 prvýkrát zverejnil svoje dielo pod menom, ktoré ho neskôr preslávilo. Romantická báseň nazvaná "Solitude" ("Osamelosť") sa objavila v časopise The Train ako tvorba "Lewisa Carrolla". Tento pseudonym bol hračkou s jeho pravým menom: Lewis je poangličtenou formou mena Ludovicus, čo je latinská verzia mena Lutwidge, a Carroll je poangličtenou verziou mena Carolus, čo je latinská verzia mena Charles.

Ilustrácia Johna Tenniela

V rovnakom roku, 1856, na internát Christ Church prišiel nový dekan Henry Liddell a priviedol so sebou svoju mladú rodinu, ktorej všetci členovia hrali významné úlohy v Dodgsonovom živote a v nasledujúcich rokoch výrazne ovplyvnili jeho spisovateľskú kariéru. Dodgson sa stal blízkym priateľom Liddellovej manželky Lorin a jej detí, obzvlášť troch sestier: Lorin, Edith a Alice Liddellových. Dlhú dobu sa predpokladalo, že svoju "Alicu" odvodil od Alici Liddellovej. Napovedá tomu skutočnosť, že verše akrostichu na konci diela Za zrkadlom tvoria jej meno a v textoch oboch kníh je skryté množstvo zbežných zmienok o nej. Dodgson sám ale v neskoršom živote opakovane popieral, že by jeho "malá hrdinka" bola založená na skutočnom dieťati. Svoje diela často venoval dievčatám, ktoré poznal, a ich mená vkladal do akrostichov na začiatku textu. Meno Gertrudy Chatawayovej sa v tejto forme objavuje v predhovore/venovaní k básni Honba za Snarkom (The Hunting of the Snark) a napriek tomu nikdy nikto nepredpokladal, že by niektorá postava v príbehu mohla byť založená na nej.

Aj napriek nedostatočnej informácii (Dodgsonove denníky z rokov 1858 – 1862 chýbajú) sa zdá byť jasné, že priateľstvo s rodinou Liddellových bolo koncom päťdesiatych rokov dôležitou súčasťou jeho života. Zvykol si brať deti (najprv chlapca Harryho a neskôr aj všetky tri dievčatá) na výlety loďkou do blízkych dedín Nuneham Courtenay a Godstow.

Práve pri jednej z takýchto výprav, keď vzal so svojím priateľom Robinsonom Duckworth 4. júla 1862 dievčatá na výlet po Temži, vymyslel Dodgson základ príbehu, ktorý sa nakoniec stal jeho prvým a najväčším komerčným úspechom. Atmosféru tohto popoludnia zachytáva v úvodnej básni Alica v krajine zázrakov, ktorá hovorí o onom "golden afternoon" (zlatom popoludní). Dievčatá sú tu označené menami Prima, Secunda a Tertio. Loďka plavila po Temži až k Godstow. Vo svojom denníku si Carroll poznamenal, že potom si dali na brehu čaj. Späť do Christ Church sa dostali až po štvrť na deväť. Tam muži vzali dievčatá do Carrollovho bytu, aby si prezreli jeho zbierku fotografií, a dievčatá sa vrátili domov pred deviatou. K tomuto záznamu pripísal Dodgson o sedem mesiacov neskôr poznámku: „Pri tejto príležitosti som im rozprával rozprávku o Aliciných dobrodružstvách v podzemí...“ Alice Liddellová Dodgsona prosila, aby rozprávku spísal a ten jej nakoniec (po mnohých odkladaniach) v novembri 1864 dal ilustrovaný rukopis názvom Alicino dobrodružstvo v podzemnej ríši. Tak vznikol zárodok príbehu, ktorý Carroll ešte neskôr prepracoval.

Ešte pred tým čítala Dodgsonov nedokončený rukopis rodina priateľa a učiteľa George MacDonalda a nadšenie MacDonaldových detí povzbudilo Dodgsona na uverejnenie diela. V roku 1863 ukázal nedokončený rukopis vydavateľovi Macmillanovi, ktorému sa ihneď zapáčil. Po tom, čo boli zamietnuté možné alternatívne názvy Alica medzi škriatkami (Alice Among the Fairies) a Alicina zlatá hodina (Alice's Golden Hour), bolo dielo v roku 1865 vydané ako Alica v krajine zázrakov (Alice's Adventures in Wonderland) pod literárnym pseudonymom Lewis Carroll, ktorý Dodgson prvýkrát použil asi o deväť rokov skôr. Ilustrácie boli tentoraz Johna Tenniela. Dodgson si očividne myslel, že vydaná kniha potrebuje zručnosti profesionálneho umelca.

Ohromný komerčný úspech prvej knihy o Alici v mnohých ohľadoch zmenil Dodgsonov život. Sláva jeho alter ega "Lewis Carroll" čoskoro obletela celý svet. Dodgsona zaplavili listy obdivovateľov a niekedy sa mu dostávalo nežiaducej pozornosti. Tiež začal zarábať veľké sumy peňazí. Tento príjem ale nevyužil na opustenie svojho zdanlivo neobľúbeného miesta v Christ Church.

V roku 1872 vyšlo pokračovanie – Za zrkadlom a čo tam Alica našla. V jeho trochu temnejšej atmosfére sa odzrkadlili zmeny v Dodgsonovom živote. Nedávna otcova smrť (1868) ho uvrhla do depresie, ktorá mala trvať niekoľko rokov.

V roku 1874 Dodgson vytvoril svoje posledné veľké dielo, knihu Honba za Snarkom, ktorú venoval svojej detskej priateľke Gertrude Chatawayovej. Táto fantastická "nezmyselná" báseň pojednáva o dobrodružstvách bizarnej skupiny rôznorodých neschopných tvorov a jedného bobra, ktorí vyrazili hľadať spomínaného Snarka. Maliar Dante Gabriel Rossetti bol údajne presvedčený, že báseň je o ňom.

Dodgsovova fotografia Alice Liddellovej (1858)

V roku 1856 sa Dodgson začal venovať novej forme umenia – fotografovaniu, najskôr pod vplyvom svojho strýka Skeffingtona Lutwidgeho a neskôr svojho oxfordského priateľa Reginalda Southeyho.

Čoskoro bol v tomto umení veľmi dobrý a stal sa známym fotografom. V prvých rokoch si zrejme aj pohrával s myšlienkou, že sa fotografovaním bude živiť.

Nedávna štúdia Rogera Taylora a Eduarda Wakelinga podáva vyčerpávajúci zoznam všetkých zachovaných fotografií a Taylor odhaduje, že len niečo cez 50% jeho zachovaných diel zachytáva mladé dievčatá. Neskôr veľa svojich fotografií detí použil v súvislosti so svojimi literárnymi dielami ako ilustrácie. Alexandra Kitchinová, známa ako "Xie" (vyslovované "Iksi"), bola jeho obľúbeným objektom pre fotografovanie. Od roku 1869 až do roku 1880, keď fotografovanie nechal, ju Dodgson vyfotografoval aspoň päťdesiatkrát, naposledy tesne pred jej šestnástym narodeninami. Z jeho pôvodného portfólia ale zostala menej ako tretina. Dodgson tiež zachytil veľa mužov, žien, chlapcov a krajín. Jeho objekty boli aj kostry, bábky, psy, sochy a obrazy, stromy, učenci, vedci, starí ľudia a malé dievčatká. Jeho skice nahých detí boli dlho považované za stratené, ale šesť sa ich po čase našlo, z čoho štyri boli uverejnené.

Fotografovanie pre neho tiež bolo vstupnou bránou do vyššej spoločnosti. Počas svojho najplodnejšieho obdobia vyhotovil portréty významných osobnosti, napríklad Johna Everetta Millaisa, Ellen Terryovej, Dante Gabriela Rossettiho, fotografky Julie Margarety Cameronovej, Michaela Faradaya a Lorda Alfreda Tennysona.

Dodgson s fotografovaním náhle prestal v roku 1880. Počas 24 rokov toto médium majstrovsky ovládol, založil v Christ Church vlastné štúdio a vytvoril asi tri tisícky fotografií. Čas a zámerné ničenie prečkalo menej ako tisíc z nich. Dôvody, prečo fotografovanie nechal, sú neisté.

S príchodom modernizmu sa vkus zmenil a jeho fotografie boli asi od roku 1920 až do šesťdesiatych rokov zabudnuté. Teraz je považovaný za jedného z najlepších viktoriánskych fotografov a mal vplyv na niektorých moderných fotografov.

Jeho snímky sú zastúpené v zbierkach Art Institute of Chicago v Illinois, USA.[12]^{[chýba zdroj]}

Dodgson bol od raného veku vyučovaný pre službu v anglikánskej cirkvi a očakávalo sa, že v súlade s pravidlami Christ Church bude vysvätený na kňaza do štyroch rokov po získaní univerzitného titulu. Dodgson ale očividne začal váhať. Nejakú dobu to odkladal, ale nakoniec bol v decembri 1861 vysvätený na diakona. Keď ale o rok neskôr mal postúpiť na vysvätenie na kňaza, požiadal dekana o povolenie v kňazskej dráhe nepokračovať. Bolo to proti pravidlám univerzity a dekan Liddell mu povedal, že ak odmietne byť vysvätený, bude musieť veľmi pravdepodobne zo svojho miesta odísť. Povedal Dodgsonovi, že sa bude musieť poradiť s univerzitnou radou, čo by takmer nepochybne viedlo k vylúčeniu z univerzity. Dekan Liddell si to ale nakoniec rozmyslel a dovolil Dodgsonovi zostať aj cez porušenie pravidiel. Dodgson sa kňazom nikdy nestal.

V súčasnej dobe nie sú žiadne presvedčivé podklady pre dôvod, prečo Dodgson kňazstvo odmietol. Niektorí predpokladajú, že to bolo kvôli jeho zajakavosti, pretože sa obával kázne, ale vedľa jeho ochoty vystupovať pred publikom (pri rozprávaní príbehov, recitácie, predstaveniach s magickými lampášmi) a skutočnosti, že neskôr v živote naozaj kázal, i keď nie ako kňaz, to vyzerá nepravdepodobne. Iní sa domnievajú, že mal k anglikánskej cirkvi vážne výhrady. Je známe, že sa zaujímal o kresťanské minority (obdivoval teológa F.D. Maurice) a "alternatívne" náboženstvo (teozofiu). Dodgsona v tejto dobe (začiatok šesťdesiatych rokov devätnásteho storočia) veľmi trápil nevyjasnený pocit hriechu a viny a často do svojich denníkov písal, že je "zlý a bezcenný" hriešnik a nezaslúži si byť kňazom.

Z trinástich Dodgsonových denníkov najmenej štyri celé knihy a asi sedem stránok textu chýba. Ako sa knihy stratili, nie je známe. Stránky niekto zámerne odstránil. Väčšina odborníkov zastáva názor, že denníky odstránili rodinní príslušníci, aby nepoškodili povesť rodiny, ale nie je to dokázané. Všetky chýbajúce materiály, okrem jedinej stránky, pravdepodobne pochádza z obdobia medzi rokom 1853 (kedy mal Dodgson 22 rokov) a 1863 (keď mal 32).

Pre vysvetlenie straty týchto materiálov existuje mnoho teórií. Obľúbené vysvetlenie pre jednu konkrétnu chýbajúcu stránku (27. jún 1863) je taký, že boli vytrhnuté kvôli tomu, že Dodgson ten deň požiadal o ruku jedenásťročnú Alice Liddellovú. Nikdy na to ale neboli žiadne podklady a list nájdený v archíve Dodgsonovej rodiny naznačuje opak.

V denníku z roku 1880 Dodgson zaznamenal svoj prvý záchvat migrény s aurou a veľmi presne opísal priebeh "hýbajúcich sa hradov", čo je príznak fázy aury. Podľa týchto príznakov je možné, že mal opakované záchvaty bežnejšej formy migrény: bolesti hlavy a nevoľnosti. Tak či tak ale neexistuje žiadny skutočný dôkaz, aj keď niekoľko ľudí predpokladá, že podivné Alicine zážitky z jej príbehov by mohli byť inšpirované symptómami podobnými migréne. Bola podľa nich dokonca pomenovaná psychická porucha, syndróm Alice v krajine zázrakov. Chorý človek sa napríklad môže pozerať na väčší predmet, napríklad basketbalovú loptu, a vidieť ho ako by bol veľký ako myš.

Dodgson tiež zažil dva záchvaty, pri ktorých stratil vedomie. Jeho diagnózy určovali dvaja lekári: dr. Morshead považoval záchvat za "niečo pripomínajúceho epilepsiu". Niektorí z toho vyvodili, že epilepsiou trpel celý život, ale v jeho denníkoch ani listoch pre to nie je žiadny dôkaz a to nie je to príliš pravdepodobné, ak naozaj mával časté záchvaty. Naopak podľa Sadiho Ranson-Polizzottiho mohol Carroll trpieť epilepsiou spánkového laloku, pri ktorej nie vždy dochádza k úplnej strate, ale skôr zmene vedomia, kedy pacient prežíva veľa podobných zážitkov ako Alica v krajine zázrakov.