David Livingstone

David Livingstone (* 19. marec 1813 – † 1. máj 1873) bol škótsky cestovateľ a misionár. Preskúmal rozsiahle časti Afriky. Objavil Viktóriine vodopády. V roku 1866 sa vydal hľadať prameň rieky Níl, nikdy sa mu to však nepodarilo. Veľa urobil aj pre skoncovanie s obchodovaním s otrokmi.

David Livingstone

škótsky cestovateľ a misionár
Narodenie19. marec 1813
Škótsko
Úmrtie1. máj 1873 (60 rokov)
Odkazy
Projekt
Guttenberg		David Livingstone
(plné texty diel autora)
Commons David Livingstone
 Biografický portál

Detstvo a mladosť

David Livingstone sa narodil 19. marca 1813 v meste Blantyre, v oblasti Lanarkshire v Škótsku. Bol druhým zo siedmich detí, ktoré sa narodili Neilovi Livingstonovi (1788-1856) a jeho manželke Agnes Hunter (1782-1865). Podobne ako ďalší Livingstonovci, David bol v desiatich rokoch zamestnaný v továrni na bavlnu H. Monteith & Co. David a jeho brat John pracovali dvanásť hodín denne pri obsluhe spriadacích strojov.

Livingstoneov otec Neil bol veľmi oddaný svojej viere, učiteľ v nedeľnej škole a abstinent, ktorý na svojich cestách ako podomový predajca čaju tiež rozdával kresťanské letáky. Značne sa zaujímal o teológiu, cestovanie a misijné podniky. Tieto záujmy preniesol aj na mladého Davida, z ktorého sa stal vášnivý čitateľ. Navyše obľuboval potulky krajinou a zbieranie živočíšnych, rastlinných a geologických vzoriek v miestnych vápencových lomoch. Davidov hlboký záujem o prírodu a vedu ho napriek otcovmu dôrazu na teológiu doviedol k skúmaniu vzťahov medzi náboženstvom a vedou.[1] V tomto smere ho pravdepodobne najvýraznejšie ovplyvnila práca Philosophy of a Future State Thomasa Dicka.[2]

Po prečítaní Gützlaffovej výzvy pre lekárskych misionárov z Číny v roku 1834, začal šetriť peniaze a v roku 1836 nastúpil na Anderson's College (dnes University of Strathclyde) v Glasgow, popri čom navštevoval prednášky z Gréčtiny a teológie na University of Glasgow.[1] Navštevoval tiež bohoslovecké prednášky, ktoré viedol Wardlaw - toho času vodca intenzívnej kampane proti otroctvu. V štúdiu pokračoval v Londýne na Charing Cross Hospital Medical School (v rokoch 1838 - 1840), kde medzi jeho navštevované kurzy patrila lekárska prax, pôrodníctvo a botanika. Tiež podstúpil misionársku prípravu pod záštitou London Missionary Society.

Livingstone dúfal, že sa dostane do Číny ako misionár, tieto plány ale znemožnila prvá ópiová vojna. V roku 1840, počas svojich lekárskych štúdií v Londýne, stretol misionára Roberta Moffata, ktorý bol práve na dovolenke z Kuruman, predsunutej misie v Južnej Afrike, severne od rieky Orange. Nadšený Moffatovou víziou rozšíriť misijnú prácu na sever, Livingstone zameral svoje ambície na Južnú Afriku.[3]

Pôsobenie v južnej a strednej Afrike
Livingstoneove výpravy v Afrike 1851 - 1873

Po tom, ako Livingstonova pôvodná juhoafrická misia, Kolobeng musela byť uzavretá z dôvodu sucha, vydával sa v období 1852-1856 na výpravy smerom na sever. Bol prvým Európanom, ktorý videl vodopády Mosi-oa-Tunya ("dym, ktorý hrmí"), ktoré následne premenoval na Viktóriine vodopády podľa svojej panovníčky. Livingstone bol tiež jedným z prvých západných cestovateľov, ktorý podnikol transkontinentálny prechod Afriky z Luanda na pobreží Atlantiku po Quelimane pri ústí Zambezi.

Livingstone cestoval s pomerne nepočetnou skupinou nosičov, zásoby nakupoval počas cesty. Hlásal kresťanstvo, ale nevnucoval ho v prípade nezáujmu. Spolu s dobrými vyjednávacími schopnosťami mu tento prístup na rozdiel od iných súdobých výprav zaistil dobré vzťahy s kmeňmi, ktorých územie prekračoval. Livingstone chcel v duchu svojho motta "Kresťanstvo, Obchod a Civilizácia" premeniť rieku Zambezi na obchodný koridor. S cieľom získať podporu pre tieto snahy sa vracia do Británie, kde tiež vydáva knihu o svojich cestách. Odstupuje z London Missionary Society, kde mu vyčítali objaviteľstvo na úkor evanjelizácie. S pomocou podpory prezidenta Royal Geographical Society je Livingstone vymenovaný za kráľovského konzula pre východné pobrežie Afriky

Expedícia na Zambezi

Britská vláda súhlasila s financovaním výpravy a Livingstone sa vrátil do Afriky ako hlava expedície s cieľom skúmať prírodné zdroje juhovýchodnej Afriky a otvoriť rieku Zambezi pre lodnú dopravu. Bohužiaľ sa ukázalo, že tok je úplne nepriechodný pre lode kvôli perejám Cahora Bassa, ktoré Livingstone na svojich skorších cestách neobjavil.[4] Expedícia trvala od marca 1858 až do polovice roka 1864. Členovia expedície zaznamenali, že Livingstone bol neobratný vodca, neschopný riadiť tak rozsiahly projekt. Údajne bol tiež mlčanlivý, autoritársky, náladový a netoleroval kritiku.

Expedícia ako prvá dosiahla jazero Malawi a preskúmala ho v nedostačujúcom člne. V roku 1862 sa vrátili k pobrežiu a čakali na príchod parného člna špeciálne navrhnutého tak, aby sa mohol na jazere plaviť. Spoločne s loďou prišla aj Livingstonova manželka Mary, dcéra Roberta Moffata, avšak 27. apríla 1862 umrela na maláriu. Livingstone vo výprave pokračoval, no pokusy o splav rieky Ruvuma zlyhali z dôvodu neustáleho zanášania vodných kolies. Livingstonea asistenti postupne opúšťali alebo umierali.[5] Nakoniec sa v roku 1864 vracia do Londýna, po tom ako vláda expedíciu pre pretrvávajúce neúspechy odvolala. Livingstone bol v dobovej tlači ostro kritizovaný, čo mu značne sťažilo financovanie ďalších prieskumov v Afrike. Avšak John Kirk, Charles Meller a Richard Thornton priniesli rozsiahly botanický, geologický a etnografický materiál.[5]

Hľadanie prameňa rieky Níl

V januári 1866 sa Livingstone vrátil do Afriky, tentoraz do Zanzibaru. Odtiaľ sa vydal hľadať prameň rieky Níl, o ktorom predpokladal, že sa nachádza južne od Viktóriinho jazera. Zhromaždil skupinu oslobodených otrokov, s ktorými vyrazil od ústia rieky Ruvuma. Spoločníci ho postupne opúšťali; vysilený a chorý Livingstone dorazil 8. novembra 1867 k jazeru Mweru, odkiaľ postupoval na juh. Stal sa prvým Európanom, ktorý dorazil k jazeru Bangweulu. Rieku Lualaba potom chybne označil za časť Nílu (v skutočnosti sa spája s riekou Kongo).

Rok 1869 zastihol Livingstonea v chatrnom stave. Bol zachránený arabskými obchodníkmi, ktorí mu dali lieky a odniesli ho na svoje stanovište.[6] V marci 1869 Livingstone trpí zápalom pľúc. Prichádza do Ujiji, osady na východnom pobreží jazera Tanganika, kde zisťuje že mu ukradli zásoby. Dostáva choleru a tropické vredy na nohách, je nútený spoľahnúť sa na otrokárov, aby ho dostali do Bambarou, kde ho zastihlo obdobie dažďov. Podľa Livingstoneovho denníka bol 15. júla 1871 v meste Nyangwe na brehu rieky Lualaba svedkom masakru asi 400 Afričanov otrokármi.[7] Táto udalosť ním otriasla, rozhodol sa ukončiť cestu za prameňom Nílu a 23. októbra 1871 sa vracia do Ujiji.

Prínos pre geografiu

Hoci Livingstone sa ohľadom Nílu mýlil, objavil pre západnú vedu mnoho geografických prvkov, okrem spomenutých Viktóriiných vodopádov sú to jazerá Ngami, Malawi, a Bangweulu. Doplnil údaje o jazerách Tanganika, a Mweru a zmapoval priebeh mnohých riek, najmä horné Zambezi.

Posledné roky života

Ku koncu života bol Livingstone často chorý, a úplne stratil kontakt s domovom. 10. novembra 1871 za ním prišiel Henry Morton Stanley s úlohou priviesť ho do vlasti. Napriek naliehaniu bol Livingstone rozhodnutý dokončiť misiu v Afrike, jeho úsudok bol už pravdepodobne ovplyvnený dlhou chorobou. David Livingstone zomrel v dedine Ilala juhovýchodne od jazera Bangweulu v súčasnej Zambii 1. mája 1873.

Zdroje
  1. University of Glasgow: Biography of David Livingstone. Retrieved 31 October 2007.
  2. Blaikie, William Garden (1880): The Personal Life Of David Livingstone. Project Gutenberg Ebook #13262, release date: 23 August 2004].
  3. A.D. Roberts, "Livingstone, David (1813–1873)," Oxford Dictionary of National Biography (Oxford: Oxford University Press, 2004).
  4. Tim Holmes: "The History" in: Spectrum Guide to Zambia. Camerapix International Publishers, Nairobi. 1996
  5. WRIGHT, Ed. Lost Explorers. [s.l.] : Murdock Books, 2008. ISBN 978-1-74196-139-3.
  6. Project Gutenberg: The Last Journal of David livingstone, website accessed 24 May 2012.
  7. Livingstone, David (2012). Livingstone's 1871 Field Diary. A Multispectral Critical Edition. UCLA Digital Library: Los Angeles, CA. Available

Iné projekty
This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.