Prunéřov

Názov dediny bol pravdepodobne odvodený z osobného mena Brunhard vo význame Brunhartova ves. V historických prameňoch sa meno dediny vyskytuje v tvaroch: Brumardsdorf (1261), Brunnersdorf (1352), Bruner villa (1352), de Bruneriuilla (1355), in Brunneriuilla (1356), de Bruneriwilla (1358), de Brunerzieua (1384), in Prunneriuilla (1401), in Brumsdorf (1405), in Prunerivilla (1406), okrem Prunera (1431), Prunerzow (1431), in Brunarzow (1441), in Prunerzowie (1466), s polovicou dediny Prunerzowa ( 1481), Prunijrzow (1541), w Prunerzowie (1543), z dediny Prunerzowa (1606), Prunerzow (1623) a Brunnersdorf (1787).[1]

Prvá zmienka o dedine je datovaná k roku 1261, kedy osadu zrejme založil mešťan Arvin (Aruo) z Kadane na popud kráľa Přemysla Otakara I. v rámci osídľovania českého územia. Hoci pôvodný názov bol pravdepodobne Brunhartsdorf (Brunhartova ves), v historických prameňoch sa uvádzajú aj názvy Villa Brumarsdorf, Prunerzow alebo Prunnersdorf.

Až do roku 1431 patril k panstvu hradu Perštejn, kedy si ho rozdelili bratia Vilém a Aleš zo Šumburku. Takzvaný Starý Prunéřov pripadol Vilémovi, ten ho však v roku 1449 predal Viliamovi z Ilburku. Iba o štyri roky sa táto časť dostala do držania rodu Fictumovcov, rovnako ako Nový Prunéřov neskôr, v polovici 16. storočia, kedy ho kúpil Leo z Fictumu od Mikuláša II. z Lobkovíc a na Hasištejne.

Zámok Prunéřov koncom 19. storočia (Antonín Lewy)

Stanica Kadaň-Prunéřov; vľavo vyčnieva chladiaca veža EPRU II

V roku 1590 si bratia Kryštof a Bohuslav Felix rozdelili fictumovské dedičstvo. Bohuslav zdedil Starý Prunéřov, majer Mory a dvor Pigelhof. Sídlil odvtedy na Pigelhofe, kde nechal postaviť tvrdzu (v súčasnosti majer i zvyšky tvrdze chátrajú). Ešte pred koncom storočia presídlil do Prunéřova, kde postavil renesančný zámok, ku ktorému pripojil aj panstvo Málkov.

Po porážke na Bielej hore bol kráľovskou radou Fictumovcom majetok zabavený a 30. októbra 1623 predaný Jaroslavovi Bořitovi z Martinic, tým sa panstvo Prunéřov definitívne spojilo. Nedlho nato k nemu Martinic pripojil aj susedné panstvo Ahníkov, ktoré bolo zhabané z rovnakých dôvodov Štampachovcom. Tridsaťročná vojna sa rozsiahlej obce dotkla veľmi citeľne.

Roku 1655 prešlo spojené panstvo Ahníkov-Prunéřov na tretieho syna Jaroslava Bořitu, Maximiliána Valentina, ale už v roku 1678 bolo znovu rozdelené. Prunéřov pripadol jeho najstaršiemu synovi Jaroslavovi Bernardovi, ktorý však zomrel bez dedičov a tak majetok aj s hradom Hasištejn prešiel na jeho brata Georga Adama, pána na Zbečne a v Slanom. Roku 1773 však celá prunéřovská vetva Martinicov vymrela Františkom Michalom po meči. Ten v polovici storočia rozsiahlo zrekonštruoval kostol svätého Petra a Pavla. Majetok prevzal František Karel z ahníkovskej vetvy. Ani on však nezanechal dediča, a tak celok zdedila Michalova dcéra Mária Anna z Althanu. V tom čase jej panstvo tvorilo 42 dedín a majetkov.

Od roku 1782 do roku 1829 bolo pri dedine vysúšané veľké jazero. Od roku 1787 mala obec vlastnú školu a chudobinec, gazdovský pivovar, pálenicu pálenky a výrobu sudov. Roku 1845 tam bolo už okolo 150 domov a už v tejto dobe sa v okolí primitívnym spôsobom dobývalo uhlie. V roku 1850 sa Prunéřov stal samostatnou správnou jednotkou.

V roku 1870 bola neďaleko zámku postavená železničná stanica a cukrovar. O rok neskôr spoločnosť Buštěhradská dráha otvorila trať Karlove Vary – (Kadaň) Prunéřov – Březno a dva roky nato dvanásťkilometrový úsek Prunéřov – Chomutov.

Ďalším držiteľom panstva sa stal priemyselník Franz Preidl, ktorý nákladne prestavoval zámok v pseudoromantickom slohu. V tom pokračoval aj jeho dedič Emanuel Karsch, ktorého syn vlastnil panstvo až do roku 1945. Po druhej svetovej vojne bol majetok Karscha mladšieho zabavený a zámok slúžil odvtedy rôznym účelom až do svojej likvidácie v roku 1982.

V období prvej republiky bol Prunéřov jednou z najväčších a najlepšie vybavených obcí v oblasti. V elektrifikovanej obci bola obecná škola, praktický lekár, lekáreň, sporiteľňa, záložňa, 11 hostincov, rôzne obchody a mnoho drobných remeselníkov. Pôsobili v nej tiež dvaja taxikári a pohrebný ústav, okrem pivovaru, cukrovaru a 4 mlynov tu bola továreň na konzervy, tehelňa, kaolinka a dve stavebné firmy. V roku 1921 bolo z 2 242 obyvateľov len 145 Čechov, v roku 1930 z 2 324 (najväčší počet obyvateľov v histórii) to bolo 148 Čechov, ktorí mali k dispozícii aj vlastnú školu.

V roku 1962 vznikla tzv. Likvidačná komisia a demolácia stredu obce skončila o štyri roky neskôr. Kvôli banskej činnosti, vykonávanej firmou Doly Nástup Tušimice musel byť preložený potok, cesty, neskôr aj železnica. K 1. januáru 1966 obec Prunéřov formálne zanikla a jej kataster bol pripojený ku Kadani.

Na väčšej časti bývalého Prunéřova je dnes ťažba ukončená a plochy sú zrekultivované. V severozápadnej časti stoja areály elektrární Prunéřov I a II, a novo vybudovaná stanica Kadaň. V zachovanej juhozápadnej časti dnes býva minimum obyvateľov, zato sú tu areály priemyselných podnikov a firiem – STS, Armabeton, Prefa, ČSAD a ďalšie. Mesto Kadaň k bývalej stanici presunulo ubytovňu pre neplatičov a tzv. neprispôsobivých občanov.

Ťažba hnedého uhlia v okolí Prunéřova a Milžian začala už pred rokom 1780, kedy tu bolo v prevádzke niekoľko obecných baní. Tie sa na rozdiel od baní v okolí Pětipsov udržali pomerne dlho, pretože mali podstatne lepšie geologické podmienky: kvalitné uhlie bolo väčšinou uložené v hĺbkach do 10 – 20 m a hrúbka sloja sa presahovala 3 – 6 m. Časť podnikov bola síce uzavretá počas hospodárskej krízy po roku 1873, ale iné ju prekonali a počas prvej svetovej vojny došlo k opätovnému rozvoju podnikania. V tej dobe boli tiež otvárané prvé veľké povrchové bane.[2]

Na južnom okraji obce sa nachádzal najväčší ťažobný podnik milžansko-prunéřovskej oblasti: lom Meissner (tiež Libuše). Bol otvorený v roku 1917 ako povrchová baňa, kde sa ťažili dva 3 – 8 m hrubé sloje z hĺbok do 15 m. Uhlie sa vozilo po železničnej vlečke do stanice Kadaň-Prunéřov, ktorá bola iba 300 m ďaleko. Spočiatku zamestnával až sto baníkov, ktorí ťažili 50 000 ton uhlia ročne, ale neskôr jeho produkcia poklesla. Do roku 1940 sa v lome vyťažilo až 800 000 ton uhlia. Jeden kilometer juhovýchodne od dediny bola baňa Anna založená už v roku 1806, ktorá zostala v takmer nepretržitej prevádzke až do roku 1940. V 19. storočí tam pracovalo až 20 baníkov, ktorí z časti hlbinne a z časti povrchovo dobývali 5 – 9 m hrubý sloj uložený v hĺbkach do 20 m. Koncom 19. storočia sa uhlie aj banská voda využívali v blízkom cukrovare, do ktorého viedla úzkorozchodná železničná trať. Ku koncu života podniku sa prešlo výlučne na povrchovú ťažbu. Celkom baňa vyprodukovala asi 1 000 000 ton uhlia. Ďalšia baňa Otto (tiež Bruno) sa od roku 1860 nachádzala 2 km východne od dediny. Uhlie sa v nej ťažilo z takmer 9 m mocného sloja v hĺbke okolo 50 m pod povrchom. Predávalo sa do okolitých tehelní, pivovarov a v staniciach Buštěhradská dráhy. Baňa bola uzavretá v roku 1907 s celkovou produkciou 650 000 ton uhlia.[2]

Ďalšie bane (napr. Trojice, Jan, Klemens alebo Karolina) pri Prunéřove patrili k menším podnikom, ktoré zamestnávali okolo 5 – 15 baníkov s ich rodinami a ročne produkovali 500 – 2 000 ton uhlia. Najväčšia z nich bola Václav, ktorá bola otvorená od konca 60. rokov 19. storočia do roku 1912 a poskytla asi 100 000 ton uhlia. Ďalej tu bola od 60. rokov 19. storočia baňa Robert, kde sa s jednou dlhšou prestávkou vyťažilo až do roku 1910 celkom 20 000 ton. V krátkom období rokov 1917 – 1919 sa v ďalšej bani Berta vyťažilo 30 000 ton. Posledným väčším podnikom bola baňa Ring pri Hornom mlynskom rybníku. Bola otvorená ešte kratšiu dobu (1919 – 1920), za ktorú sa z hĺbok do 20 m získalo asi 20 000 ton uhlia.[2]

• Ernst Krob – inžinier a architekt[5]

• Novorenesančný zámok Prunéřov
• Kostol svätého Petra a Pavla[6]

1. PROFOUS, Antonín. Místní jména v Čechách: Jejich vznik, původní význam a změny (M–Ř). Zväzok III. Praha : Nakladatelství Československé akademie věd, 1951. 632 s. S. 496.
2. BÍLEK, Jaroslav; JANGL, Ladislav; URBAN, Jan. Dějiny hornictví na Chomutovsku. Chomutov : Vlastivědné muzeum v Chomutově, 1976. 192 s. S. 134 – 140.
3. Český statistický úřad Historický lexikon obcí České republiky 1869–2005 (1. díl). Praha : Český štatistický úrad, 2006. 760 s. Dostupné online. ISBN 80-250-1310-3. S. 376, 377.
4. Český štatistický úrad Statistický lexikon obcí České republiky 2013. Praha : Český štatistický úrad, 2013. 900 s. Dostupné online. ISBN 978-80-250-2394-5. S. 291.
5. Ernst Krob [online]. Ústí/Aussig – architektura na severu Čech. Dostupné online.
6. VALENČÍK, Michal. Kostel sv. Petra a Pavla [online]. Poškozené a zničené kostely, kaple a synagogy v České republice, [cit. 5012-10-18]. Dostupné online.

• ANDĚL, Rudolf, a kol. Hrady, zámky a tvrze v Čechách, na Moravě a ve Slezsku: Severní Čechy. Zväzok III. Praha : Nakladatelství Svoboda, 1984. 664 s. Kapitola Prunéřov – zámek, s. 391–393.

• Kadaňské miestne železnice
• Bystřice (Kadaň)
• Elektrárne Prunéřov

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Prunéřov

• Prunéřov na webe Zaniklé obce a objekty po roku 1945

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Prunéřov na českej Wikipédii.