Pieseň o zemi

Prvá veta symfónie má titul Das Trinklied vom Jammer der Erde (slov. Pijanská pieseň o biede zeme) a udáva celkovú atmosféru kompozície. Opakujúci sa refrén: „Temný je život, temná je smrť“ je s každým ďalším opakovaním zaspievaný o poltón vyššie. Ako aj ostatné básne Li Po, tak aj táto v sebe mieša opileckú radosť s hlbokým zármutkom. Mahler tento smútok zosilnil až do takmer expresionistickej hrôzy. Hudba hraničí s chaosom a šialenstvom, je hutná, hlasná a prenikavá zároveň. Nástroje samotné sú ako hlasy, každý s vlastnou vôľou: kričia, gagotajú, plačú a vzdychajú v strašidelnej kakofónii zvukov.

Ťažký je najmä tenorový part, keďže spevák musí spievať na vrchnej hranici svojho hlasového rozsahu oproti orchestru v plnej sile. Podľa hudobného filozofa Adorna by sa mal spevák pokúsiť o vytvorenie dojmu „denaturovaného hlasu v čínskom falzete“, pravdepodobne v štýle pekinskej opery. To dodáva hlasu prenikavý zvuk až na hranici výkriku. Mahler využil abrazívny štýl čínskej opery dosahujúc obrovský dojem, stelesňujúci agóniu a hrôzu slov: „hnijúci odpad tejto zeme“ s obrazom opice kvíliacou nad hrobmi.

Čínsky básnik Li Po, ktorého tvorba bola hlavným zdrojom inšpirácie pre Pieseň o zemi.

Nasleduje druhá veta s názvom Der Einsame im Herbst (slov. Samotár na jeseň), táto časť kompozície je miernejšia, tlmenejšia a jej celková atmosféra by sa dala opísať ako „blednúce zlato“. Strunové nástroje a ich striedanie pripomína padajúce lístie, odzrkladľujúce nepokoj v duši. Sóla dychových nástrojov prerážajú jesennú hmlu a spevák oplakáva umierajúce kvety a odchádzajúcu krásu. Nálada kompozíciie pripomína Mahlerov skorší piesňový cyklus Piesne o mŕtvych deťoch. V rozpore so všeobecným vnímaním Mahlerovej hudby je táto časť Piesne o zemi orchestrovaná roztrúsene a podobá sa viac na komornú hudbu.

Von der Jugend (slov. O mladosti) je treťou časťou Mahlerovej Piesne o zemi. Básnik v nej vytvára umelú scenériu porcelánového pavilónu a jazierok v ktorých sa odráža všetko na okolo. Priatelia spolu popíjajú, rozpávajú sa a píšu svoje verše. Táto orientálna nálada však slúži aj hlbšiemu cielu. Je akýmsi pohľadom cez zahmlené sklo vlastnej pamäte, za ktorým sa krajina vlastnej mladosti stala cudzou a exotickou ako tá, ktorú opisujú verše Li Po.

Spolu s treťou vetou tvorí štvrtá veta Von der Schönheit (slov. O Kráse) akési intermezzo. Mladé dievčatá zbierajú lotosové kvety na brehu rieky, zatiaľ čo mladí chlapci jazdia na koňoch. Mahler stavia ďalej na pôvodnom texte a najkrajšie z mladých dievčat venuje svojmu milému „dlhý, túžobný pohľad“. Hudba sa vinie ďalej okolo scény strateného šťastia. Hudba je jemná, citlivá s ostrými výbuchmi zvukov, ako sa blížia mladí chlapci na koňoch. V mnohom pripomína Viedeň a Mahlerova úmyselná napodobenina Číny sa stáva ozajstým domovom pre ľudí bez domova.

Piata veta Der Trunkene Im Frühling (slov. Opilec na jar) je scherzom celej kompozície. Môže byť považovaná za spoločníka prvej piesne – Das Trinklied vom Jammer der Erde. Rozprávač si pravdepodobne užíva trocha viac ako by sa patrilo, ako človek, ktorý už nemá čo stratiť. Hudobne sa vracia k predošlej vete využitím motívu rohu. Mahler mení tempo skladby každých pár dôb, pričom tempo nasledujúce sa v ničom neponáša na tempo predchádzajúce. Tak Mahler vytvára náhle a nepredvídateľné prechody. Opilec sa hnevá na život, ktorý sa zmenil na sériu neprirodzených šokov a nárazov, bez pamäti alebo akejkoľvek kontinuity. „Čo mi to tá jar urobila?“ kričí, pripomínajúc Baudelairov citát „Le Printemps adorable a perdu son odeur!“ („Jar, naša milovaná, zrazu stratila svoju vôňu!“). Farba tónov sa mení spolu so zmenami temúa. V prostrednej časti husľové sólo predstavuje moment nehy, podobne ako v Mahlerovej Siedmej symfónii. Husle predstavujú hlas vtáčika, ktorý spieva na opilcovom okne, oznamújúc mu, že jar už prišla. Ale opilcovi sa skutočný svet zdá „ako by bol zo sna“.

Posledná, šiesta veta, Der Abschied (slov. Rozlúčka) je skoro tak dlhá ako všetky predošlé vety dokopy. Jej text vznikol spojením dvoch básní, ktorých hlavnou témou je lúčenie. Prvé noty odohrajú tam-tamy a zdá sa, že všetka nádej odišla so západom slnka. Orchester znie ako keby bol rozbitý na kusy. Každý z nástrojov na chvíľu prerazí ticho a potom sa opäť odmlčí. Nástroje znejú čoraz viac ako dav stratených duší kvíliacich vo svojom utrpení. Ich hlasy vytvárajú obraz samoty a „biedy zeme“. Napriek všetkému sa rozprávač drží strácajúceho sa sveta za každú cenu. Mahler to vyjadril napísaním „ticha“ do partitúry. Prvýkrát sa v západnej hudbe stalo ticho samo o sebe výstižným.

Posledná časť Piesne o zemi je veľmí náročná na dirigovanie. Bruno Walter spomína, že Mahler mu ukázal partitúru šiestej vety a opýtal sa ho: „Vieš ako to oddirigovať? Lebo ja nie.“ Mahler taktiež váhal, že či má skladbu predstaviť verejnosti, najmä kvôli jej neúprosnej negativite, ktorá bola i na Mahlera nezvyčajná. „Nevrátia sa ľudia domov a nezastrelia sa?“ pýtal sa. Napriek tomu, pri poslednej rozlúčke, doráňaná zem žiari v plnej kráse a kdesi pod nánosom bezútešnosti sa nachádza skrytá nádej.

Kafkov citát „Je tu nádej, ale nie pre nás.“ sa najviac blíži Mahlerovmu odkazu.