Peroxid

Organické peroxidy sú zlúčeniny so špecifickou funkčnou skupinou alebo molekulou obsahujúce jednoduchú väzbu kyslík-kyslík (ROO-R'). Ak je na jeden z kyslíkov naviazaný vodík, hovorí sa tomu hydroperoxidy (ROOH). Radikál Hoo• sa nazýva hydroperoxidový radikál a myslí sa, že je prítomný pri spaľovaní uhľovodíkov na vzduchu. Organické peroxidy sa ľahko rozkladajú na voľné radikály: Sro• Sú preto užitočné ako katalyzátory niektorých typov polymerizácie, napríklad u polyesterových živíc používaných v sklolaminátoch. Často sa pre tento účel používa MEKO (metyletylketónperoxid). Tie isté vlastnosti však tiež znamenajú, že organické peroxidy môžu nechtiac iniciovať explozívnu polymerizáciu v materiáloch s nenasýtenými chemickými väzbami. Pretože sa peroxidy môžu v takýchto materiáloch tvoriť samovoľne, je treba dbať osobitná opatrnosť. Triacetóntriperoxid a hexametyléntriperoxiddiamín sú výbušné organické peroxidy; TATP sa môže nechtiac tvoriť reakciu v odpadových látkach. Navi mnoho kvapalných éterov za prítomnosti vzduchu, svetla a kovov pomaly (počas mesiacov) tvoria éterové peroxidy (napr. dietyléterperoxid), ktoré sú extrémne nestabilné. Preto sa odporúča skladovať éter na hydroxide draselnom, ktorý nielen že zlikviduje vznikajúce peroxidy, ale súčasne pôsobí aj ako silný desikant. Extrémna opatrnosť je potrebná v prípadoch, kedy sa pri práci s étermi keď sa objavujú kryštály alebo zrazeniny. TATP je ľahko syntetizovateľná, lacná, výbušná zlúčenina, ktorú je normálnymi detekčnými metódami ťažké odhaliť. Preto je to obľúbená výbušnina teroristov. TATP bol použitý pri výbuchoch v londýnskom metre v roku 2005. V roku 2002 bola vyvinutá detekčná metóda založená na jednoduchej hmotnostnej spektrometrii.

V anorganickej chémii sa ako peroxid označuje anión O₂^2-. Je to silná zásada prítomná v iónových zlúčeninách. Čisté peroxidy (obsahujúce len katióny a peroxidové anióny) obvykle vznikajú pri horení alkalických kovov alebo kovov alkalických zemín na vzduchu alebo v kyslíku. Typickým príkladom je peroxid sodný, Na₂O₂.

Peroxidový ión obsahuje o dva elektróny viac než molekula kyslíka. Tieto dva elektróny, v súlade s teóriou molekulárnych orbitálov, dopĺňajú dva π* antiväzbové orbitály. To má za následok oslabenie väzieb peroxidového iónu a väčšiu dĺžku väzby OO: od Li₂O₂ 130pm, až po BaO₂ 147pm. Peroxidový ión je navyše diamagnetický. Peroxidy alkalických kovov a vápnika, stroncia a bária sú iónové. Peroxidy rôznych elektropozitívnych kovov, napríklad horčíka, lantanoidov a uranyl majú prechodný charakter medzi iónovou a kovalentnou väzbou. Peroxidy kovov ako je zinok, kadmium a ortuť sú v zásade kovalentné. Peroxidy sú silnými oxidačnými činidlami a zvyčajne sú pomerne nestabilné. Iónové peroxidy reagujú s vodou a zriedenými kyselinami za tvorby peroxidu vodíka. Organické zlúčeniny sú zoxidované na uhličitany, a to aj za normálnych teplôt. Peroxid sodný silne oxiduje kovy, napr. železo.

Oxidy, peroxidy a superoxidy sú si pomerne blízke, tvoria reťaz kyslíkových iónov s rastúcim oxidačným číslom. Peroxid bárnatý sa používa v pyrotechnike a ako značkovacia munícia, skôr sa používal pri výrobe peroxidu vodíka. Peroxid sodný sa používa na pohlcovanie oxidu uhličitého a ako regenerátor kyslíka (napr. v ponorkách) pomocou reakcie: 2Na₂O₂ + 2CO₂ → 2Na₂CO₃ + O₂

• Kataláza
• Peroxidáza
• Kyslík
• Ozón
• Peroxid vodíka
• Karbamidperoxid
• Peroxouhličtan sodný
• Hydrogénperoxosíran draselný

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Peroxidy na českej Wikipédii.

Chemický portál