Pavel Maňka

Pavel Maňka sa narodil 21. mája 1929 v Leviciach. Do Bratislavy (Nové Mesto) sa presťahoval s dvomi bratmi Igorom a Tomášom, a rodičmi Irenou a Júliusom v roku 1945. Traja bratia tu zažili rozkvet vetroňov v Dúbravke a na Vajnorskom letisku. Vášeň k lietaniu Pavla Maňku sprevádzala celý život, menila len formu.

Po absolvovaní strednej Školy umeleckého priemyslu študoval v rokoch 1951 – 1956 na VŠVU v Bratislave u prof. Jána Želibského.

Jeho hľadanie výtvarného prejavu prebiehalo v kontexte s vývojom abstraktného umenia v Európe. Od roku 1961 sa zúčastňoval na neverejných výstavách abstraktnej tvorby. Bol členom klubu Konkrétistov a od roku 1969 vystavoval s mladými talentami v Bratislave, Prahe, Viedni, Brne a ďalších mestách. Slovenské publikum veľmi nerozumelo jeho moderným víziám, o to viac bol úspešný na sérii výstav v galériách českých miest v 60-tych rokoch 20. storočia. V rokoch 1969 – 1989, počas socializmu, bola moderná abstraktná tvorba považovaná za problematickú a Pavel Maňka sa stiahol z verejného života; tvoril v ateliéri na Pohronskej ulici.

Od roku 1991 vystavoval na spoločných výstavách a salónoch. Samostatnú výstavu mal v galérii Cypriána Majerníka v roku 2012 pod kurátorským vedením Jiřího Valocha. „Pavlovi Maňkovi prináleží časové prvenstvo v obrate k abstraktne – geometrickému tvarosloviu v slovenskom maliarstve po druhej svetovej vojne.“ napísala Ľuba Belohradská.

V súkromnom živote sa pre umeleckú tvorbu vedome vzdal rodinného života. Samostatnou časťou jeho tvorby sú lietadlá; vytvoril dizajn stoviek lietadiel a vznášadiel, ktoré všetky lietajú v podobe modelov z balzy, papiera a polystyrénu.

Sám povedal: „Veda, technika a umenie umožnili dosiahnutie súčasného vysokého stupňa našej civilizácie, neustále sa zväčšuje rádius tvorivých možností v globálnom meradle. Mám rád technické výtvory, modernú architektúru a umenie. Ladné línie a čisté farby športového automobilu vzbudzujú vo mne esteticko-dynamické vzrušenie, podobne štart raketoplánu; priťahuje ma kozmický priestor. Paralelne s technikou, aj vo výtvarnom umení nastal rozvoj všetkými smermi. Mne sú blízke konštruktivistické tendencie, umožňujúce vyjadrenie až samotnej podstaty sveta. Dá sa to formulovať jednou vetou – všetko je vlnenie, sú len rôzne formy vlnenia. V reálnom svete je to asi DUCH, ENERGIA, HMOTA, ČAS. Príťažlivosť, ako jedna z foriem energie je v každej hmote, či živej bytosti. Potom by sa dalo povedať, že GRAVITÁCIA = LÁSKA, LÁSKA = CIT Kde nie je láska, tam je rozpad, chaos.“

Zomrel 4. septembra 2015 v Bratislave.

Maňka nepatril k autorom „chrliacim“ gejzíry nápadov, svoj tvorivý potenciál koncentroval sústredene jedným smerom – k rozvíjaniu vlastného autorského programu, v ktorom sa opieral o premyslenú kompozíciu celku, redukovanie farebnej škály a čisté jasné tvary. Svoje diela postupne očisťoval od všetkého „nedôležitého“ a „nadbytočného“. Každý prvok v procese jeho tvorby nadobúdali svoj maximálny význam a dôležitosť. Pre samotného Maňku bolo toto neustále hľadanie harmónie celku zároveň aj vyjadrením akéhosi životného postoja, resp. výrazom vnútorného presvedčenia. V roku 1966 sa ho pokúsil teoreticky zdôvodniť slovami: „[...] Rovná narysovaná čiara je vlastne kus nekonečna, má viditeľné pokračovanie oboma smermi. Seriálové opakovanie určitých prvkov zase imituje fázový časový posun. Tak ako jednotlivé častice hmoty spája gravitácia a ďalšie sily aj v umení každá skladba či kompozícia vznikne po realizácii určitej myšlienky či koncepcie. Pôsobením fyzikálnych síl, určitých zákonitostí a tvorčej invencie vznikajú originály smerujúce k vytvoreniu novej umelej prírody. Psychotronika odhalila fakty o existencii poľa u každého objektu, u živých bytostí biopole a vyžarovanie kladnej alebo zápornej energie. V súčasnom období sa snažím, síce v malej miere, obohatiť výtvarné objekty práve o túto dimenziu, aby vyžarovali kladné pole pozitívne pôsobiace na psychiku človeka. [...] Myslím, že výsledky tohto až laboratórneho experimentovania jednotlivcov by mali prejsť do snahy o vytvorenie celoplanetárneho estetizovaného prostredia, harmonicky napojeného na mikro a makrokozmos.“

Hoci Maňkove prvé, kubisticky ladené diela ešte prezrádzali inšpiráciu v predmetnom svete, postupne čoraz viac smeroval ku geometrickej abstrakcii zaujímajúc sa predovšetkým o riešenie priestorových vzťahov v ploche. Ohľadne počiatkov svojho záujmu o geometrickú abstrakciu spomenul svojich stredoškolských pedagógov Jozefa Chovana a Miroslava Fikariho. Zrejme práve kompozičné školské cvičenia na bratislavskej ŠUV, ktorú navštevoval v rokoch 1946 – 1950, boli prvým impulzom na ceste k neskoršiemu abstraktno-geometrickému prejavu.

Maňka sa venoval aj dizajnu. Návrhy rôznych novotvarov, ako napríklad návrh lietajúceho “vznášadla„, alebo maketa centrálneho sídla inštitúcií európskej únie v Bruseli (2000) boli prejavom jeho tvorivosti prezrádzajúcim túžbu aspoň utopicky zasahovať do veľkých architektonických projektov. V tejto rovine sa dá jeho tvorba vnímať v kontexte utopických architektonických habitatov, objavujúcich sa v umení 60. rokov. Osobité postavenie v tvorbe P. Maňku majú jeho priestorové objekty, akými sú napr. Tribukus a Perfokubus z roku 1965 – perforované biele kocky, založené na hre so svetlom a tieňom.

Odborný záujem o Maňkovu tvorbu vzbudila najmä jeho účasť na bratislavských Konfrontáciách7 a jeho spriaznenosť s Klubom Konkretistov, ku ktorému sa pripojil v roku 1968. Po utlmení činnosti klubu sa vytráca zo scény a znovu vystavuje až po roku 1990. Je známy fakt, že svoje veci „ťažko púšťal“ a ich zverejneniu sa v podstate bránil.